Kvetná nedeľa – deti a Cirkev dnes
Od Arménska až po každý kút Blízkeho východu sa Kvetná nedeľa slávi ako sviatok pre deti. Matúšovo evanjelium, ktoré opisuje Kristov vstup do Jeruzalema, vyzdvihuje účasť detí na tejto udalosti: Keď veľkňazi a zákonníci videli divy, ktoré Ježiš robil, a deti, čo v chráme volali: „Hosanna Synovi Dávidovmu“, nahnevali sa a povedali mu: „Počuješ, čo títo hovoria?“ Ježiš im odvetil: „Pravdaže. Nikdy ste nečítali: ‚Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu?‘“ (Matúš 21, 15 – 16).
Deti sú zvlášť vyzdvihnuté v prvom historickom svedectve, ktoré máme o tomto sviatku. Na konci štvrtého storočia španielska mníška Egeria, na púti po novovyzdobených miestach Palestíny, opísala, čo videla v Kvetnú nedeľu: „Ako sa blíži jedenásta hodina… všetky deti, ktoré sú [zhromaždené na vrchole Olivovej hory], vrátane tých, ktoré nemôžu chodiť, pretože sú príliš malé, a preto ich rodičia nosia na pleciach, všetky nesú ratolesti, niektoré palmové, iné zas olivové ratolesti. A biskup je vedený rovnakým spôsobom, ako kedysi bol vedený Pán… Z vrcholu hory až do mesta a cez celé mesto… každý sprevádza biskupa celú cestu pešo, a toto vrátane významných dám a významných mužov.“ Táto scéna, ktorej Egeria bola svedkom, sa od tej doby neustále opakovala.
Zatiaľ čo dnes sa procesia koná na konci utierne alebo božskej liturgie, Egeria ju opisuje ako procesiu „o jedenástej hodine“ (17:00). Táto prax je ozvenou evanjeliového svedectva, že „Ježiš vošiel do Jeruzalema, do chrámu. Všetko si popozeral a odišiel s Dvanástimi do Betánie“ (Mk 11, 11). Tam nocovali.
Deti a Cirkev dnes
Bohoslužby Kvetnej nedele priťahujú veľký počet rodín, ktoré by sa inak na liturgii nikdy nezúčastnili. Mnohí duchovní to kladú za vinu nedbalým rodičom; iní majú pocit, že Cirkev sa nedostatočne usiluje dosiahnuť týchto rodičov.
Ďalší hovoria, že Cirkev vynakladá príliš veľa úsilia pri vzdelávaní detí, zatiaľ čo dospelých ignoruje. Argumentujú, že Pán síce žehnal deti, ale svoje učenie adresoval dospelým.
Ruský pravoslávny biskup Tichon Ševkunov ponúka ďalší vhľad. Navrhuje, aby sme namiesto debatovania o tom, či máme deti učiť, prešetrili, čo s nimi robíme. Nezdôrazňujeme druhoradé veci, keď ich uvádzame do Krista?
Píše: „Deti vo veku ôsmich alebo deviatich rokov chodia do chrámu a spievajú na klirose (= vyvýšenom mieste v chráme, ktoré je vyhradené spevákov), čím udivujú a tešia všetkých okolo seba. Ale vo veku štrnásť až šestnásť rokov mnohé – ak nie väčšina – prestanú chodiť do chrámu.
Deti sa nestali oboznámené s Bohom. Samozrejme, že sú oboznamované so životmi svätých a s posvätnými dejinami, ako sa tieto podávajú deťom. Ale so samotným Bohom sa neoboznámili. Neudialo sa nijaké stretnutie. Rodičia, nedeľné školy a – čo je smutné – kňazi postavili dom detskej viery „na piesku“ (Mt 7, 26), a nie na skale, ktorou je Kristus.
Ako sa môže stať, že deti si nevšimnú Boha napriek všetkej úprimnej snahe dospelých vštepiť im vieru? Ako sa môže stať, že deti v sebe jednako nenachádzajú silu rozoznať Krista Spasiteľa vo svojom detskom živote a v evanjeliu?
Keď odpovedáme na túto otázku, nastoľujeme ďalší problém dospelých, ktorý sa odráža v našich deťoch ako v zrkadle. Problémom dospelých je to, že rodičia a kňazi nežijú podľa toho, čo učia. Toto je najstrašnejší úder nežnej sile detskej viery, toto je neúnosná dráma pre ich citlivé mysle.
„Ak deti prichádzajú do chrámu len v Kvetnú nedeľu, je to preto, lebo ich starší – rodičia, príbuzní, dospelí v ich okolí – im sami neodrážali svoje vlastné stretnutie s Pánom.“
Náš Veľký týždeň a Jeruzalem
V rokoch 326 – 328 cisárovná Helena, matka rímskeho cisára Konštantína Veľkého, vycestovala do Palestíny na príkaz svojho syna, aby výstavbou svätýň a chrámov vyznačila miesta, kde žil a zomrel Kristus. Podľa Euzébia Cézarejského bola zodpovedná najmä za dva veľké chrámy, Chrám Narodenia Pána v Betleheme (existuje dodnes) a Chrám na Olivovej hore, ktorá bola miestom Kristovho nanebovstúpenia. Helena sa podieľala aj na vykopávkach na mieste Pánovej smrti a pochovania pri Jeruzaleme, kde dnes stojí Chrám Vzkriesenia. Čoskoro sa stalo zvykom, že na týchto miestach sa konali veľké slávenia, najmä keď sa oslavovali udalosti, ktoré sa tam odohrali. Práve v týchto svätyniach sa najskôr konali historické pamiatky udalostí Pánovho umučenia.
Časom začali miestne cirkvi v celom stredomorskom svete napodobňovať príťažlivé jeruzalemské zvyky a vyvinuli historické obrady Veľkého týždňa, ako ich poznáme dnes.
Moc vykúpenia
Avšak prvé slávenia Paschy na Východe i Západe neboli pokusmi o rekonštrukciu udalostí Pánovho umučenia. Skôr boli zamerané na účinky Pánovej smrti a zmŕtvychvstania v živote veriacich. A tak vrcholom slávenia Vzkriesenia bolo udelenie zjednotenia s Kristom a odpustenie hriechov pomocou krstu katechumenov, ktorý sa konal pred paschálnou liturgiou, a opätovné prijatie kajúcnikov do cirkevného spoločenstva vo Veľký štvrtok: tých, ktorých závažne hriechy vylúčili z cirkevného spoločenstva.
V rovnakom duchu dnes cirkvi byzantského obradu ponúkajú tajomstvo svätého pomazania v stredu pred Paschou. Ľudia sú pomazávaní svätým olejom na uzdravenie ich duchovných slabostí a zjednocujú sa s Kristom v moci jeho smrti a zmŕtvychvstania.
O slávení tohto sviatku
„Kristus vo svojej pokore vstúpil do temných oblastí nášho padlého sveta a teší sa, že sa stal takým pokorným pre naše dobro: teší sa, že prišiel a žil medzi nami a mal účasť na našej prirodzenosti, aby nás pozdvihol späť k sebe. A aj keď sa dozvedáme, že teraz vystúpil nad najvyššie nebesia – čo je určite dôkazom jeho moci a božstva –, jeho láska k človeku nebude mať pokoja, pokým našu pozemskú prirodzenosť nepozdvihne do slávy a nezjednotí ju so svojou vlastnou prirodzenosťou v nebi.
„Nerozprestrime pred Kristovými nohami šaty alebo bezduché olivové ratolesti, ktoré na niekoľko hodín potešia oko a následne zvädnú, ale nás samých, ktorí sme odetí v Kristovej milosti či skôr úplne odetí v Kristovi. My, ktorí sme boli pokrstení v Krista, my sami musíme byť odevmi, ktoré sa rozprestierajú pred Kristovými nohami. Teraz, keď boli v spasiteľnej vode krstu zmyté červené škvrny našich hriechov a my sme sa stali bieli ako čistá vlna, prezentujme Premožiteľa smrti nielen palmovými ratolesťami, ale skutočnými odmenami jeho víťazstva. Nech naše duše zaujmú miesto vítajúcich ratolestí, keď sa dnes pripojíme k svätému spevu detí: Požehnaný je ten, ktorý prichádza v mene Pánovom. Požehnaný je kráľ Izraela!
Svätý Andrej Krétsky
Zdroj: https://melkite.org/faith/children-and-the-church-today Preložil o. Ján Krupa
Zdroj obrázka: https://orthodoxcityhermit.com/2020/04/12/entry-into-jerusalem-the-palm-sunday-icon/
Svätý a Veľký štvrtok podľa byzantskej tradícieAlexander Schmemann: Palmová nedeľa
