Uctievane vzácneho a životodarného Kríža podľa byzantskej tradície (14. september)

Ján Krupa

Uctievane vzácneho a životodarného Kríža podľa byzantskej tradície

Pre Židov bol kríž stromom hanby a pre Rimanov popravným nástrojom. Ale pre kresťanov sa kríž stal symbolom víťazstva a spásy, predmetom osobitného uctievania. Prvotná cirkev nám poskytuje dostatočné a jednoznačné svedectvo o uctievaní Svätého kríža. Po darovaní mieru Konštantínom I. a objavení pravého Kristovho kríža (okolo roku 326) sa uctievanie Svätého kríža stalo verejným a veľmi populárnym.

Pravý Kristov kríž bol objavený počas výkopových prác, dohliadaných jeruzalemským arcibiskupom Makárom (314 – 335), na svätých miestach vybraných pre postavenie dvoch bazilík.

Tieto veľkolepé stavby objednal cisár Konštantín Veľký (306 – 337). Jedna, nazvaná Martyrion, mala byť postavená na kopci Kalvária a druhá, známa ako chrám Vzkriesenia či Anastasis, mala byť postavená nad Božím hrobom. Počas tohto času bola na návšteve Svätého mesta cisárova matka svätá Helena. A tak tradícia jej pripisuje objavenie a prvé uctenie Kristovho kríža (porov. sv. Ambróz, Reč na Teodóza, 43 – 46). Po nájdení Svätého kríža svätá Helena poslala značnú časť svätého dreva svojmu synovi cisárovi Konštantínovi Veľkému do Konštantínopola.

Ďalšiu časť svätých relikvií odoslali do Ríma a tam ju neskôr uložili v Bazilike jeruzalemského Svätého kríža. Ale najväčšiu časť pravého Kríža vložili do strieborného puzdra a uložili v Kaplnke Kríža, ktorú postavili špeciálne na tento účel medzi bazilikami Martyrion a Anastasis.

Niet pochýb o tom, že pravý Kristov kríž bol objavený na začiatku štvrtého storočia. O dvadsať rokov neskôr, v roku 348, svätý Cyril Jeruzalemský (313 – 386), keď pôsobil ako kazateľ v Chráme Božieho hrobu (Anastasis), niekoľkokrát spomenul sväté relikvie vo svojich slávnych katechézach (porov. Katechézy IV, 10; X, 14; XIII, 4). Po svojej vysviacke za jeruzalemského biskupa Cyril informoval cisára Konštancia II. vo svojom liste zo 7. mája 351, že „spásonosný strom Kríža bol objavený v Jeruzaleme počas vlády jeho zbožného otca blahej pamäti Konštantína“ (porov. Migne, PG, zv. 33, r. 1168).Podrobný opis nájdenia pravého Kristovho kríža nám poskytuje krétsky mních Alexander (6. storočie) vo svojej chváloreči Na nájdenie úctyhodného Kríža (porov. PG, 87, 4015 – 4074). A jeruzalemský patriarcha svätý Sofrón († 638) počas jednej svojej kázne zvolal: „Hľa, hrob – jasný dôkaz o Kristovom vzkriesení; hľa, Jeho kríž, ktorý sa uctieva! Zmŕtvychvstanie aj Kríž sú trofejami našej vlastnej spásy!“ (porov. PG, 87, 3305).

Po oddelení historických faktov od legendických prvkov je najpravdepodobnejšie to, že prvé verejné uctenie Svätého kríža sa konalo v Jeruzaleme 14. septembra 335, v čase slávnostnej posviacky oboch konštantínovských bazilík, Martyrion na Kalvárii a Anastasis nad Božím hrobom. Zbožná pútnička Egeria, ktorá navštívila sväté miesta v roku 380, vo svojom Denníku púte napísala: „Posviacka týchto chrámov sa svätí veľmi slávnostne, pretože v ten deň bol nájdený aj Pánov kríž (porov. Starovekí kresťanskí spisovatelia, zv. 38, kap. 48).

Každoročné slávenie Posviacky bazilík spolu s vystavením Svätého kríža priťahovalo veľké množstvo pútnikov.

Pre veľký počet ľudí nie všetci sa mohli pokloniť relikviám pravého Kríža jednotlivo. Toto ich podnietilo požiadať biskupa, aby mal sväté relikvie vyvýšené, aby ich mohli aspoň vidieť, ak si ich nemôžu osobne uctiť (porov. Sv. Sofrón, Život svätej Márie Egyptskej, kap. 21 – 24).

Vtedy sa biskup rozhodol vydvihnúť relikvie Svätého kríža na prospech pútnikov, ktorí spontánne padli na kolená a s ľútosťou vo svojich srdciach nepretržite volali: „Pane, zmiluj sa!“ (porov. Grécky Menologion v Migne, PG, 117, r. 48).

To bol počiatok sviatku Povýšenia Svätého kríža, ktorý „Otcovia z cisárskeho nariadenia stanovili sláviť 14. septembra“ (porov. Alexander mních, v Migne, PG, 87, 4072).

Sviatok Povýšenia vzácneho a životodarného Kríža (po grécky: Hypsosis; po cirkevnoslovansky: Vozdviženije) bol krátko nato zavedený v Konštantínopole, odkiaľ ho svätý Gregor Veľký († 604) priniesol do Ríma. A tak na konci 6. storočia sa tento sviatok stal „všeobecným“, sláveným na Východe aj Západe (porov. tamže, r. 4072).

V roku 614 perzský kráľ Chosroes II. vyplienil Jeruzalem a s korisťou si odniesol aj relikvie pravého Kríža, ktoré boli uložené v pozlátenej skrinke. Čoskoro ich však dostal naspäť cisár Herakleios II. (610 – 641), ktorý porazil Peržanov a na jar roku 629 ich osobne odniesol späť do Jeruzalema. Navrátenie pravého Kríža jeruzalemskej cirkvi cisárom značne posilnilo uctievanie Svätého kríža.

Približne v rovnakej dobe v Jeruzaleme zasvätili týždeň tretej veľkopôstnej nedele uctievaniu Svätého kríža.

Jeruzalemský patriarcha svätý Sofrón († 638) to dosvedčil v kázni prednesenej v chráme Božieho hrobu. Uviedol nasledovné dôvody, ktoré inšpirovali túto oddanosť Svätému krížu uprostred Veľkého pôstu: 1. povzbudiť veriacich v ich duchovných úsiliach počas Veľkého pôstu; 2. uistiť ich o odpustení ich hriechov; 3. Pripojiť ich strasti k vykupiteľským strastiam Ježiša Krista, aby sa stali účastníkmi aj na Jeho slávnom vzkriesení (porov. Migne, PG, 87, 3309 – 3316).

Po siedmom ekumenickom koncile, ktorý sa zišiel v Nicei v roku 787 a schválil uctievanie ikon a najmä uctievanie Kríža, bolo zavedené vystavenie svätého Kríža v Tretiu veľkopôstnu nedeľu v Konštantínopole. Liturgicky ho obohatili kompozície svätého Teodora Studitu († 826) a jeho brata Jozefa Studitu († 833). Kniha obradov, skompilovaná v polovici 10. storočia na príkaz cisára Konštantína VII., opisuje spôsob vystavenia svätých relikvií Kríža v nedeľu uprostred Veľkého pôstu, ktorá sa označuje ako „Krížupoklonná nedeľa“ (porov. Migne, PG, 112, 1017 – 1020).

V roku 637 Arabi, vedení kalifom Omarom, obsadili Jeruzalem a spôsobili,  že stratil svoj význam ako liturgické centrum. V dôsledku toho ďalší vývoj byzantského obradu a uctievania Svätého kríža závisel od Konštantínopola.

Arabská expanzia a moslimské ohrozenie Byzantskej ríše v tej dobe výrazne posilnili oddanosť Svätému krížu, pretože Kríž sa stal pre kresťanov symbolom víťazstva a obrany.

Až do 13. storočia bolo Povýšenie Svätého kríža vyhradené katedrálnym chrámom, pretože tieto chrámy obvykle mali relikvie pravého Kríža. Až v roku 1276 bolo povolené zaviesť obrad Povýšenia vo všetkých chrámoch, dokonca aj v chrámov na malých dedinách.

A tak prirodzeným vývojom v tých chrámoch, kde nemali relikvie pravého Kríža, používali obyčajný drevený kríž pre túto ceremóniu. Keďže kríž je symbolom víťazstva – Kristovho víťazstva nad diablom a nad hriechom a smrťou, bolo korunovaný alebo zdobený vavrínmi, girlandami a kvetmi a počas vystavenia sprevádzaný horiacimi sviecami.

Podľa liturgického zvyku kríž, ktorý používame pre uctievanie v našich chrámoch, by mal byť drevený, pretože je symbolom „životodarného stromu“. Ozdobami by mali mať vetvičky bazalky alebo inej voňavej bylinky, aby symbolizovali sladkú vôňu duchovného života, ktorý nám zabezpečuje Kríž. V prípadoch, keď sa používa zimozeleňový veniec, mali by sa do zimozeleňa vložiť nejaké živé kvety, ktoré dodajú sladkú vôňu. Červeným aerom alebo vozduchom je pokrytý tetrapod alebo stôl, na ktorom bude vystavený kríž na zlatom podnose, ktorý symbolizuje vysokú duchovnú hodnotu Kríža, v gréčtine označovaného ako timios – vzácny Kríž. Horenie sviec pri Kríži pripomína veriacim, že Kristov kríž skôr „osvetľuje než zatemňuje“ život kresťanov na ich ceste k spáse (porov. Sv. Teodor Studita, PG, 88, 691). Používané červené liturgické rúcha symbolizujú Kristovu vzácnu krv, zaplatenú ako výkupné za naše vykúpenie (porov. 1 Pt 1, 18 – 19). Na počesť Kristovho utrpenia Otcovia nariadili prísny pôst na sviatok Povýšenia svätého Kríža, dokonca aj za tých okolností, že tento sviatok pripadol na nedeľu.

Ceremónia vystavenia Svätého kríža sa koná počas Veľkého slávoslovia na utierni. Celebrant, ktorý oblečený v plnom kňazskom rúchu, okiadza Kríž, ktorý bol predtým položený na oltári, a potom ho zdvihnutý nad svojou hlavou nesie v sprievode okolo oltára ku kráľovským dverám. Keď veriaci dospievajú Veľké slávoslovie a Trojsvätú pieseň, kňaz pozdvihne kríž a zaintonuje: „Premúdrosť, stojme úctivo!“, na čo ľud odpovedá spevom tropára svätého Kríža:

„Spas ľud svoj, Pane…“ Celebrant potom ide k pripravenému tetrapodu, na ktorá položí Kríž a pookiadza ho zo všetkých štyroch strán.

Po okiadzaní celebrant stojí pred tetrapodom a zdvihne Kríž nad svoju hlavu a zaintonuje prvú prosebnú ekténiu: „Zmiluj sa nad nami, Vládca…“

Keď veriaci odpovedajú spievaním dvanástich: „Pane, zmiluj sa!“ v klesajúcej postupnosti tónov, celebrant sa hlboko skláňa so svätým Krížom; keď veriaci začnú spievať to isté v stúpajúcej postupnosti tónov, kňaz sa dvíha do vzpriamenej polohy a trikrát žehná so vztýčeným Krížom smerom na východ. Tá istá ceremónia sa opakuje zo štyroch strán tetrapodu, pričom kňaz zakaždým berie inú prosbu z ekténie, t. j. za pápeža a vládu, za biskupov a klérus a nakoniec za všetok ľud, pričom zakaždým udelí trojité požehnanie – štyrom kútom zeme.

Po dokončení tejto ceremónie celebrant položí Svätý kríž na tetrapod a zaintonuje hymnus uctenia: „Tvojmu krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme.“ Počas tohto hymnu sa všetci veriaci hlboko poklonia. Veriaci zopakujú tento hymnus dvakrát, zakaždým sa hlboko poklonia. Nasleduje spievanie stichír pre pobozkanie Kríža, počas toho prebieha individuálne uctenie si Kríža.

Veriaci postupne vychádzajú zo svojich lavíc a idú k tetrapodu, pri ktorom sa hlboko poklonia a vďačne pobozkajú Svätý kríž, majúc na pamäti slová svätého Jána Zlatoústeho: „Niet väčšieho znaku Božej lásky k nám ako Svätý kríž!“ (porov. Homília na 1 Tim 2, 1). A slová svätého Teodora Studitu: „Blažené pery, ktoré bozkávajú toto najvzácnejšie znamenie (našej spásy)“ (porov. PG, 99, r. 694).

Svätý kríž zostane na tetrapode pre verejné uctenie počas celého týždňa, počas ktorého sa na božskej liturgii namiesto Trojsvätej piesne spieva hymnus uctenia: „Tvojmu krížu klaniame sa, Vládca…“

Tropár Kríža

Spas ľud svoj, Pane, a požehnaj svoje dedičstvo, daruj Cirkvi víťazstvo nad nepriateľmi a ochraňuj svoj ľud svojím krížom.

Hymnus uctenia Kríža

Tvojmu Krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme.

Chvála na Kríž

Videli sme Kristovo vzkriesenie, preto sa pokloňme Pánu Ježišovi, Svätému, jedinému bezhriešnemu: Klaniame sa tvojmu krížu, Kriste, a tvoje sväté vzkriesenie ospevujeme a oslavujeme. Lebo ty si náš Boh, okrem teba ani iného nepoznáme, tvoje meno vyslovujeme.

Poďte, všetci verní, klaňajme sa svätému Kristovmu vzkrieseniu, veď skrze kríž prišla radosť do celého sveta. Ustavične dobrorečme Pánovi, ospevujme jeho vzkriesenie, lebo pre nás pretrpel ukrižovanie a smrťou zahubil smrť.

(nedeľná utiereň)

Pôvodne publikované na internetovej stránke gréckokatolíckej Pittsburskej archieparchie. Z angličtiny preložil protopresbyter Ján Krupa.https://archpitt.org/the-veneration-of-the-precious-and-life-giving-cross-according-to-the-byzantine-tradition/

Zdroj obrázka: https://eeparchy.com/2021/09/09/exaltation-of-the-precious-and-lifegiving-cross-icon/


Nasledujúce: Kto si uctieva Kristov kríž, uctieva si vykupiteľské utrpenie Spasiteľa (14. september)
Predchádzajúce: Niekoľko poznámok k sviatku Presvätej Bohorodičky Ochrankyne (1. október)