Katechéza pre deti: Robíme chyby (13. časť)
Boh stvoril ľudí, aby milovali. Boh miluje každého. Boh chce, aby ľudia boli k sebe dobrí.
Boh chce, aby sme si ctili svojich rodičov. Keď si ich nectíme, nekráčame po Božej ceste. Ranili sme svojich rodičov.
Boh chce, aby sme milovali svojich bratov, sestry a priateľov. Keď nás brat alebo sestra udrie, bolí to. Keď ich udrieme my, bolí to. Keď sa s nami priateľ nedelí, cítime sa zranení. Keď sa nedelíme s priateľom, zraňujeme ho. Nekráčali sme po Božej ceste.
Dnešné poučenie je o tom, že máme milovať a odpúšťať. Ježiš nás učil, že tieto dve slová patria k sebe. Vypočujte si príbeh, ktorý má dve časti. Chcem, aby ste mi potom povedali, aký je medzi nimi rozdiel.
Jedného dňa sa Michal hral v detskej izbe v blízkosti police s knihami, pri ktorej sedela jeho sestra Alžbeta a čítala si knihu. Aj Michal si chcel vziať knihu z police, ale urobil to tak nešikovne, že jedna kniha spadla Alžbete na hlavu. „Au, ublížil si mi,“ povedala Alžbeta. „Nechcel som,“ odpovedal Michal. Alžbeta sedela a niekoľko sekúnd si šúchala hlavu.
Neskôr, a to je druhá časť príbehu, sa Michal hral v kúte. Nevšimol si, že sa za ním prikradla Alžbeta. Udrela Michala knihou. „To je za to, že si ma predtým udrel,“ povedala Alžbeta, keď odchádzala preč.
V oboch častiach príbehu niekto dostal úder knihou. Je nejaký rozdiel v tom, čo sa stalo? Áno. Michal udrel Alžbetu náhodou a Alžbeta udrela Michala úmyselne.
Niekedy druhým ublížime náhodou. Cítime sa zle. Povieme: „Je mi to ľúto. Prepáč!“
Niekedy druhým ublížime zámerne. Je to chyba. Je to zlé. Je to hriech.
Čo robíme, keď zhrešíme? Prosíme o odpustenie. Snažíme sa veci napraviť. Snažíme sa neurobiť znova chybu.
Prosíme Boha, aby nám odpustil. Boh nechce, aby sa ľudia navzájom zraňovali. Boh chce, aby sme sa navzájom milovali.
Vyber a doplň vhodné slovo do vety:
Boh miluje __________ človeka.
Boh nechce aby sme sa __________ zraňovali.
Boh nechce, aby sme __________.
Prosíme Boha, aby nám __________.
hrešili / úmyselne / odpustil / každého
Pre rodičov:
Keď hrešíme, konáme proti Božiemu plánu
Boh je darca života. On je vzorom našej prirodzenosti. Každý z nás – a všetko v nás – je zamerané na neho. Odrezaní od neho nemáme život. Kvet vytrhnutý z pôdy vyzerá chvíľu krásne, ale v skutočnosti odumiera alebo je mŕtvy, pretože bol odrezaný od samotného zdroja, ktorý mu dáva život. Človek napojený na respirátor je „živý“ – no je toto „život“? Adam sa pokúšal nájsť život na vlastnú päsť, „robiť si vlastné veci“, vytvoriť si vlastný zmysel, „stať sa bohom“ vlastným spôsobom. Sám seba urobil kritériom a meradlom všetkej reality. Bol frustrovaný, pretože to nie je možné. Nebol v súlade so stvorením a realitou, bol frustrovaný, pretože to nie je možné. Bol mimo súladu so stvorením a realitou, bol rozpoltený a nesústredený. Pre pád už neodrážame Boží obraz ľahko, ako sme mali. V takomto stave sme sa narodili ako deti Adamovho rodu. Niečo nie je v poriadku. To, čo sme, zostáva. Stále sme Božím obrazom, a preto je každý ľudský život dôležitý a vzácny od prvého okamihu počatia. Ale proces rastu do podoby bol pozastavený. Stále sa podobáme svojmu Otcovi, ale nie sme ako on. Ako hovoria hymny byzantskej pohrebnej bohoslužby:
„Pane, ktorý si ma vlastnou rukou stvoril z ničoho a ozdobil si ma svojím božským obrazom, a keď som prestúpil tvoje prikázanie, zvrhol si ma do prachu, z ktorého som bol stvorený: ráč ma, Pane, navrátiť k tvojej podobe, aby sa vo mne obnovila moja pôvodná krása. Som obrazom tvojej nevýslovnej slávy, aj keď nosím rany hriechov. Zhliadni so súcitom na svoje stvorenie, Pane, a očisti ma vo svojom milosrdenstve.“
Potrebujeme navrátiť podobnosť
Vesmír čaká, že budeme tým, čím máme byť. Kým sa tak nestane, všetko je v nerovnováhe a zostane to tak, kým sa nevrátime tam, kam patríme. Je to ako v podobenstve o márnotratnom synovi (Lk 15, 1 – 32): chlapec bol sám sebou, až keď sa vrátil do správneho vzťahu so svojím otcom… Jediné, čo treba urobiť, je obnoviť podobnosť, ktorú máme mať s Bohom.
Definujú nás naše vzťahy
Jedným z jasných príkladov tejto zlomenosti a deformácie človečenstva je smerovanie našej súčasnej spoločnosti k individualizmu, ktorý je matkou mnohých ziel… Hovorí sa nám, že musíme byť sami sebou, nájsť sami seba, rozvíjať sa, presadzovať sa, propagovať sa – zatiaľ čo Kristus v evanjeliu trvá na tom, že musíme zaprieť sami seba a stať sa služobníkmi.
Kresťanská vízia tvrdí, že pre Boží obraz je charakteristický vzťah, nie individualita. V Trojici nie sú traja jednotlivci, ale tri osoby, ktoré poznáme podľa ich vzťahov. Sme stvorení na tento obraz. Nemáme byť ani tak jednotlivcami, ako skôr osobami, a v tom je veľký rozdiel. Individualita oddeľuje: definujeme sa v zmysle toho, čo nás odlišuje a oddeľuje, a to vedie k disharmónii. Osoby sú známe podľa ich vzájomného vzťahu. Keď teda chceme vedieť, kto sme, nemali by sme sa pozerať na to, čo nás oddeľuje od ostatných, ale na to, čo nás spája, pretože sme na obraz Boha, ktorý je Otec, Syn a Svätý Duch.
Zdroj: God Is Love, Grade 1, God with us Publication 2001. Vybral a preložil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Katechéza pre deti: Je nám odpustené (14. časť)Predchádzajúce: Katechéza pre deti: Milujeme sa navzájom (12. časť)
