Sviatosti: Sväté tajomstvo pokánia (spovede) podľa tradície byzantského obradu
Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus poveril svoju Cirkev, aby v jeho meno všetkým národom hlásala „pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24, 47).Keďže náš Pán „nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie“ (2 Pt 3, 9), ustanovením svätého tajomstvo pokánia, jednoducho známeho ako spoveď, obdaril Cirkev mocou odpúšťať hriech. Sväté tajomstvo pokánia je sviatosť, ktorú ustanovil Ježiš Kristus, aby sa v jeho mene odpustili kajúcemu hriešnikovi všetky hriechy spáchané po krste.
Hriech je neposlušnosť voči Božej vôli, preto je to priamy priestupok proti Bohu. Preto jedine Boh môže odpustiť hriech. Ale všemohúci Boh, „bohatý na milosrdenstvo“ (Ef 2, 4), poslal svojho jednorodeného Syna, Ježiša Krista, „aby vyslobodil svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21). A Ježiš Kristus neprišiel, „aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3, 17). Z toho dôvodu vyzýval všetkých ľudí na „pokánie“ (Mt 4, 17) a tým, ktorí k nemu prichádzali, „odpúšťal hriechy“ (Lk 7, 49).
Náš Pán v odpovedi farizejom, ktorí spochybňovali jeho moc odpúšťať hriechy, dokonca uzdravil ochrnutého človeka slovami: „Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ – povedal ochrnutému: ‚Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.‘“ A evanjelista nás uisťuje, že ochrnutý hneď vstal, vzal si lôžko, zatiaľ čo ľudia zostali v úžase: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli“ (Mk 2, 10 – 12).
Preto ten, kto neverí, že Ježiš Kristus ako Spasiteľ sveta má moc odpúšťať hriechy, nemôže byť pravým kresťanom, pretože neverí v poslanie Božieho Syna „vyslobodiť svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21).
Autoritu „na zemi odpúšťať hriechy“ (Mk 2, 10) Ježiš Kristus odovzdal svojim apoštolom a ich riadne ustanoveným nástupcom a poveril ich, aby pokračovali v jeho spásonosnom diele až do „skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Náš Pán najprv iba prisľúbil, že apoštolom udelí moc odpúšťať hriechy, keď povedal: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 18, 18).
Večer po svojom slávnom zmŕtvychvstaní náš Pán poveril apoštolov svojím vlastným poslaním a povedal: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a povedal im: „Prijmite Svätého Ducha. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 21 – 23). Týmito slovami náš Pán ustanovil sväté tajomstvo pokánia (sviatosť spovede) a poveril apoštolov a ich riadne ustanovených nástupcov, biskupov a kňazov, aby v jeho mene odpúšťali alebo zadržiavali hriechy, ako o tom svedčí svätý Pavol: „Boh, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou, zveril nám službu zmierenia“ (2 Kor 5, 18).
Svätý Ambróz Milánsky († 397) vyjadruje jednomyseľné učenie cirkevných otcov, keď hovorí: „Náš Pán nám prikazuje, aby sme udelili milosť tejto nebeskej sviatosti tým, ktorí sa previnili aj najväčšími hriechmi, ak po úprimnom vyznaní hriechov konajú pokánie za svoje hriechy“ (O pokání, II, 3).
Je pravda, že jedine Boh môže odpúšťať hriechy (porov. Mk 2, 7), ale na základe Kristovho poverenia Boh to, čo robí prostredníctvom svojho riadne ustanoveného služobníka (spovedníka), robí zo svojej vlastnej autority. Svätý Ján Zlatoústy to vysvetľuje: „Čo kňazi konajú na zemi, to Boh ratifikuje v nebi. Vládca potvrdzuje rozhodnutie svojich služobníkov (kňazov). Vskutku im nedal nič menšie ako plnú nebeskú autoritu“ (O kňazstve, III , 5).
Praktizovanie pokánia a odpúšťanie hriechov bolo v Cirkvi trvalou vierou podľa slov svätého evanjelistu Jána: „Ak vyznávame (po grécky: homologein – uznať, otvorene vyhlásiť) svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (1 Jn 1, 9).
Už na konci prvého storočia Didaché (okolo roku 96) napomína hriešnikov: „Vyznávajte hriechy v chráme a nechoďte na (eucharistickú) modlitbu so zlým svedomím. Toto je cesta života“ (kap. 14). Podobný príkaz je uvedený v takzvanom Barnabášovom liste, napísanom pred rokom 132: „Vyznávajte sa zo svojich hriechov a nechoďte na modlitbu (do chrámu) so zlým svedomím“ (19, 12). A svätý Polykarp zo Smyrny († 156), napomínajúc spovedníkov, hovorí: „Buďte súcitní a milosrdní voči tým, ktorí zablúdili… vediac, že všetci máme dlh hriechu a potrebujeme odpustenie“ (List Filipanom, 6).
O udeľovaní tajomstva spovede v Cirkvi jasne svedčí svätý Cyprián († 258), ktorý zdôrazňuje:
„Každý nech sa vyspovedá zo svojich hriechov, kým je ešte na tomto svete, kým jeho vyznanie môže byť vypočuté, kým je odpustenie jeho hriechov, ktoré mu udelil kňaz, ešte prijateľné pre Boha“ (O odpadlíkoch, 29).
Z týchto a mnohých ďalších svedectiev jasne vidíme, že Cirkev nielen hlásala „pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24, 47), ale to, čo hlásala, aj praktizovala vysluhovaním svätého tajomstva pokánia, podľa slov svätého Ambróza: „Ak chceš byť ospravodlivený, vyznaj svoje hriechy!“ (O pokání, II, 6).
Ustanovením tajomstva pokánia náš Pán ponechal zodpovednosť za to, či hriechy odpustiť alebo zadržať, na spovedníkovi.
Takéto rozhodnutie si vyžaduje uznanie (vyznanie) hriechov kajúcnikom, pretože spovedník nie je schopný čítať tajomstvá ľudského srdca. Pokorné vyznanie hriechov na strane kajúcnika sa vyžaduje zároveň ako prejav ľútosti nad svojimi hriechmi (skrúšenosti srdca) a pevného rozhodnutia už nehrešiť (Jn 8, 11). Vyznanie hriechov je také dôležité, že tajomstvo pokánia sa obvykle nazýva spoveď (slovo spoveď je odvodené od cirkevnoslovanského slova ispovidati – vyznať).
Obrad svätého tajomstva pokánia, rovnako ako obrad ostatných sviatostí, prešiel dlhým vývojom. V prvých storočiach existovali dva druhy pokánia: verejné a súkromné (porov. svätý Irenej Lyonský, Proti herézam, I, 13). Verejná spoveď sa robila otvorene pred celým zhromaždením a vyžadovala sa v prípade verejných hriechov, najmä vraždy, cudzoložstva a odpadnutia od viery.
Postupom času počet verejných hriechov narastal. Súkromné alebo takzvané „skryté“ hriechy sa vyznávali súkromne iba biskupovi alebo kňazovi. Verejná spoveď začala upadať v priebehu štvrtého storočia. Už svätý Bazil Veľký († 379) uviedol: „Vyznanie hriechov sa má robiť pred tými, ktorí ich môžu uzdraviť,“ čiže pred kňazmi (Krátke pravidlá, 229). Až konštantínopolský arcibiskup Nektarios († 397) zrušil verejnú spoveď, hoci na niektorých miestach táto prax pokračovala, ale len na báze dobrovoľnosti. Na Západe verejnú spoveď zrušil pápež svätý Lev Veľký († 461), ktorý nariadil, že stačí odhaliť svoje hriechy, dokonca aj verejné hriechy, „tajnou spoveďou iba kňazovi“ (List 168, 2).
Tajomstvo pokánia alebo spovede je bežný spôsob, ako dosiahnuť odpustenie hriechov spáchaných po krste. Zo strany kajúcnika si vyžaduje: a) úprimné a úplné vyznanie hriechov, b) úprimná ľútosť nad spáchanými hriechmi, ktorý je spečatený pevným rozhodnutím viac nehrešiť a c) ochotu vykonať zadosťučinenie za spáchané hriechy v súlade s postojom mýtnika Zacheja: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne“ (Lk 19, 8).
Aby sme boli schopní úprimne vyznať všetky svoje hriechy, musíme najprv „vstúpiť do seba“, ako to urobil márnotratný syn v evanjeliovom príbehu (Lk 15, 17), a úprimne uznať, že sme naozaj urazili nášho milujúceho a milosrdného Boha. Až potom budeme môcť vo svojom srdci pocítiť úprimnú ľútosť nad všetkými našimi hriechmi, ktorá nás povedie k pravému pokániu a náprave nášho života. To sa dá dosiahnuť len dobrým spytovaním svedomia pred tým, ako pristúpime k spovedi.
Podstatnou súčasťou pokánia je ľútosť nad našimi hriechmi, pretože bez úprimného oľutovania toho, že sme urazili nášho milujúceho Boha, a bez rozhodného odmietnutia spáchaných hriechov nebude udelené žiadne odpustenie ani rozhrešenie. Preto nám prorok hovorí: „Odvrhnite od seba všetky svoje hriechy, ktoré ste spáchali, a utvorte si nové srdce“ (Ez 18, 31). A podľa učenia svätého Pavla len úprimná ľútosť nášho srdca, nazývaná „zármutok podľa Božej vôle“, nám zabezpečí pravé „pokánie na trvalú spásu“ (2 Kor 7, 10). Už Dávid bol presvedčený: „Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým“ (Ž 50 (51), 19).
Po svojom návrate márnotratný syn pokorne vyznal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom!“ A čo na otec? Ten nielenže s radosťou prijal svojho syna späť, ale aj prikázal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy!“ (Lk 15,20 – 22). Inými slovami, otec mu vrátil všetky výsady syna.
Rovnako aj náš nebeský Otec prijme s radosťou každého kajúceho hriešnika, keď sa k nemu vráti a úprimne si prizná svoje zlé skutky. Boh zároveň vráti kajúcemu hriešnikovi všetky privilégiá syna. Pomocou sviatostného rozhrešenia, ktoré udelí spovedník, Boh opätovne zaodeje dušu kajúcnika do „najlepších šiat“ posväcujúcej milosti, vráti mu božský život, ktorý sa stratil „hriechom, ktorý vedie k smrti“ (1 Jn 5, 16), oslobodí dušu kajúcnika od otroctva (Jn 8, 36), čo je v podobenstve symbolizované sandálmi, keďže v tých časoch otroci chodili naboso. A pomocou „dajte mu prsteň na ruku“ náš Pán naznačil navrátenie všetkých dedičských práv márnotratného synovi – v našom prípade práva na večný život s naším Otcom v nebi.
A naše pojednanie o svätom tajomstve spovede ukončme autoritatívnymi slovami Apoštolských konštitúcií, spisu zo štvrtého storočia, ktorý nás uisťuje: „Boh nielenže prijme späť kajúcich hriešnikov, ale im aj navráti ich pôvodnú dôstojnosť Božích detí“ (Druhá kniha, kap. 41).
Modlitba pred spoveďou
Ja hriešnik vyznávam všemohúcemu Bohu, jednému vo Svätej Trojici, preblahoslavenej Panne Márii Bohorodičke, všetkým svätým i tebe, otče spovedník, všetky svoje hriechy.
Akt ľútosti
Tieto a všetky moje ostatné hriechy, vedomé i nevedomé, veľmi ľutujem, lebo som urazil svojho milujúceho Boha a rozhneval som ho proti sebe. Úprimne ľutujem a sľubujem, že s Božou pomocou napravím svoj život. Kvôli tomu ťa, otče môj, pokorne prosím o spasiteľné pokánie a rozhrešenie.
Sv. Atanáz ( † 373) o pokání
„Ako je človek, ktorého kňaz pokrstil, osvietený Svätým Duchom, tak aj ten, kto v pokání vyznal svoje hriechy, dostal prostredníctvom službu kňaza odpustenie hriechov z moci Kristovej milosti.“
Zdroj: https://archpitt.org/the-holy-mystery-of-penance-confession-according-to-the-byzantine-rite-tradition/ Preložil o. Ján Krupa
Sväté tajomstvo manželstva podľa praxe byzantského obradu
