Kristus naša Pascha I.

Kristus naša Pascha: Zjavenie Najsvätejšej Trojice – Sväté písmo; Božské a ľudské aspekty Svätého písma; Jednota Starého a Nového zákona; Kerygma a katechéza; Tradícia svätých Otcov Cirkvi; Inkulturácia dobrej zvesti; Rast vo viere: katechumenát, osvietenie, sviatostná iniciácia

od autora: Ján Krupa · 12 októbra, 2022

Sväté písmo

38 Boh vo svojej prozreteľnosti naplánoval odovzdávanie svojho Zjavenia aj v písomnej forme. To by poskytlo príležitosť uchovávať jeho Zjavenie nemenné a odovzdávať ho z generácie na generáciu počas celých ľudských dejín. Bohom inšpirovaní ľudia spísali Božie slovo a vytvorili Bibliu (z gréckeho slova Biblia, čo znamená knihy), ktorú nazývame Sväté písmo. „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné“ (2 Tim 3, 16). Sväté písmo je Božie slovo, ktoré je adresované každému človeku. Preto je aktuálne v každej dobe a na každom mieste. Sväté písmo je zbierkou kníh, ktoré z vnuknutia Svätého Ducha napísali svätí ľudia a ktoré Kristova Cirkev prijala a uchováva ako Božie slovo. Tieto knihy tvoria kánon Svätého písma, ktorý Cirkev identifikovala vo svetle apoštolskej Tradície. Tento kánon zahŕňa 47 kníh Starého zákona a 27 kníh Nového zákona.

Podporte nás

39 Starý zákon obsahuje Zjavenie, ktoré Boh dával ľudstvu od počiatku sveta až po príchod Spasiteľa. Starý zákon zahrňuje: Pentateuch (Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium); Historické knihy (Jozue, Sudcovia, Rút, dve knihy Samuelove, dve knihy Kráľov, dve knihy Kroník, Ezdráš, Nehemiáš, Tobiáš, Judita, Ester a dve knihy Machabejcov); Poetické knihy (Jób, Žalmy, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Múdrosť a Sirachovec); a Prorocké knihy (Izaiáš, Jeremiáš, Náreky Jeremiáša, Baruch, List Jeremiáša, Ezechiel, Daniel, Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Ageus, Zachariáš a Malachiáš). Dávidove žalmy sa používajú na všetkých bohoslužbách Cirkvi, zatiaľ čo vybrané texty z ostatných kníh sa používajú ako čítania na večierňach a hodinkách.

40 Sväté písmo Nového zákona obsahuje Zjavenie, ktoré Boh dal ľudstvu prostredníctvom svojho jednorodeného Syna Ježiša Krista a jeho apoštolov. Nový Zákon pozostáva z 27 kníh: štyri evanjeliá – podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána, ktoré ohlasujú Kristov pozemský život a jeho náuku; Skutky apoštolov, ktoré opisujú rast Kristovej Cirkvi, hlavne službu a hlásanie najvyšších apoštolov Petra a Pavla; štrnásť listov svätého apoštola Pavla (jeden Rimanom, dva Korinťanom, po jeden Galaťanom, Efezanom, Filipanom, Kolosanom, dva Solúnčanom, dva Timotejovi, po jeden Titovi, Filemonovi a Hebrejom); sedem katolíckych [všeobecných] listov, ktoré napísali ďalší apoštoli rôznym kresťanským spoločenstvám (jeden Jakub, dva Peter, tri Ján a jeden Júda); a Zjavenie Jána Teológa.

Božské a ľudské aspekty Svätého písma

41 Plnosťou Božieho zjavenia je Ježiš Kristus, Bohočlovek, v ktorom spolu s ľudskou prirodzenosťou „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9). Tak ako je v Kristovi neoddeliteľne zjednotená božská a ľudská prirodzenosť, tak sa nám vo Svätom písme odovzdáva božské Božie Slovo ľudským jazykom. Božie slová, ktoré sú vyjadrené ľudskými slovami, sa prispôsobili ľudskému jazyku, tak ako Slovo večného Otca, keď na seba vzalo telo ľudskej slabosti, žilo rovnako ako človek.[1] „Božie Slovo preniká celé Sväté písmo. Toto jedno Slovo zaznieva z úst všetkých svätých vysvätených služobníkov; toto Slovo, ktoré bolo u Boha od počiatku, nevyžaduje slabiky, pretože toto Slovo nie je závislé od času.“[2]

42 Pri čítaní a výklade Svätého písma má Cirkev stále na zreteli dva dôležité rozmery: božský a ľudský. Opomínanie ľudského rozmeru Svätého písma vedie k literalizmu [= doslovnému výkladu], kde sa ľudským formám odovzdávania Božieho slova prisudzuje božský charakter. Na druhej strane odmietanie božského rozmeru redukuje Sväté písmo na obyčajné historicko-literárneho dielo.

Jednota Starého a Nového zákona

43 Cirkev od najskorších čias Cirkev dbalo uchovávala božsky múdre bohatstvo Starého zákona a považovala ho za svoje dedičstvo. „Jednota Starého a Nového zákona vyplýva z jednoty Božieho plánu a Božieho zjavenia. Starý zákon pripravuje Nový a ten je splnením Starého; obidva sa navzájom objasňujú a sú pravým Božím slovom.“[3] Boh si najprv vyvolil Izrael, aby prijal a niesol pravdu Zjavenia, potom, v Novom zákone, túto pravdu prijala Cirkev, ktorá je nazývaná novým Izraelom.

44 Boh, inšpirátor a autor kníh obidvoch Zákonov, múdro zariadil, aby bol Nový zákon skrytý v Starom, a Starý zjavený v Novom.[4] Lebo hoci Kristus ustanovil novú zmluvu vo svojej krvi (porov. Lk 22, 20; 1 Kor 11, 25), predsa len knihy Starého zákona boli úplne prevzaté do hlásania evanjelia; starozákonné knihy dosahujú a odhaľujú svoj plný význam v Novom zákone (porov. Mt 5, 17; Lk 24, 27; Rim 16, 25 – 26; 2 Kor 3, 14 – 16). Na oplátku starozákonné knihy vrhajú svetlo na Nový zákon a vysvetľujú ho.[5]

45 Vo svetle apoštolskej Tradície Cirkev používa typológiu, aby osvetlila jednotu Božieho plánu spásy (z gréckeho slova oikonomia – ekonómia spásy) v obidvoch Zákonoch. Typológia je taký spôsob čítania Svätého písma, ktorý nám umožňuje rozoznať v dielach, ktoré Boh vykonal v starozákonných časoch, predobrazy toho, čo Boh uskutočnil v plnosti času v osobe svojho vteleného Syna.[6] V osobách a udalostiach Starého zákona svätí Otcovia videli predobrazy a ikony udalostí zo života Krista a jeho Cirkvi. A tak kresťania, ktorí čítajú Starý zákon vo svetle paschálnych tajomstiev, objavujú jeho hlbší význam.

Čítanie a výklad Svätého písma

46 Svätý Hieronym učí, že „neznalosť Písma je neznalosťou Krista“[7]. A tak človek, aby poznal Krista, musí čítať Sväté písmo, ktoré podľa slov svätého Pavla „je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo“ (2 Tim 3, 16 – 17). Človek musí čítať Sväté písmo denne: „Každodenné čítanie Svätého písma, hoci len na krátku chvíľu, by sa malo stať zvykom každej kresťanskej rodiny. Toto čítanie by sa malo stať každodennou potravou ľudí.“[8]

47 Božie slovo sa prijíma s vierou a viera pochádza z toho, čo sa počúva (porov. Rim 10, 17). Aby sme rozumeli Svätému písmu, je potrebné spojiť čítanie Božieho slova s počúvaním Božieho slovav homíliách a katechézach. Ako sa rozpráva v Skutkoch apoštolov, komorník etiópskej kráľovnej čítal Izaiášove proroctvá o Kristovi, ale nerozumel im, kým mu apoštol Filip nevysvetlil ich význam. Vďaka tomuto vysvetleniu správca uveril v Krista a dal sa pokrstiť (porov. Sk 8, 26 – 39).

48 Svätí Otcovia Cirkvi nielenže sami čítali Sväté písmo, ale aj naliehavo povzbudzovali všetkých veriacich, aby ho čítali. Svätý Ján Zlatoústy píše:

Čítanie Svätého písma, milovaní, je veľkým dobrom. Prebúdza dušu k oceňovaniu múdrosť, vedie myseľ k nebu, privádza nás k postoju vďačnosti, zabraňuje tomu, aby sme sa rozrušovali nad nejakou pozemskou skutočnosťou, privádza naše myslenie k odpočinku vo svete na druhej strane, privádza nás k tomu, aby sme všetko robili s vyhliadkou na odmenu od Pána a aby sme s veľkou ochotou zdolávali skúšky cnostnosti.[9]

49 V nadväznosti na tradíciu svätých Otcov Cirkvi metropolita Andrej Šeptický označuje Sväté písmo za nekonečný a neprebádateľný oceán pravdy a dobra:

Sväté písmo je slovo Najvyššieho Boha, jedného v Trojici, pre nás neužitočných hriešnikov, ktorých Najvyšší povoláva k dôstojnosti byť jeho deťmi a prijíma nás ako svoje deti. Z tohto dôvodu Sväté písmo je nevyčerpateľnou pokladnicou všetkých nebeských požehnaní, zdrojom svetla nebeskej, neomylnej pravdy a živej vody, ktorá prúdi do večného života a večnej spásy celého ľudského rodu. A tak pochopme, akým liekom pre dušu, akou anjelskou potravou, akou silou pre život a akým najúžasnejším darom z neba je každé slovo Svätého písma.[10]

50 Obsah Svätého písma sa najúplnejšie rozpoznáva vo svetle posvätnej Tradície, pomocou ktorej Sväté písmo zostáva stále aktuálne a živé. Porozumieť Svätému písmu znamená rozoznať v ňom najhlbší obsah a význam Zjavenia ako dejiny spásy. Toto je možné jedine v Cirkvi, kde sa Sväté písmo zrodilo. Najlepším vodítkok k porozumeniu Svätému písmu je modlitba Cirkvi, pomocou ktorej sa nám pôsobením Svätého Ducha zjavuje Sväté písmo ako Božie slovo. Kristus sa zjavuje v slove, rovnako ako sa zjavuje v eucharistickom chlebe a víne. Z tohto dôvodu nás Otcovia Cirkvi učia o dvoch stoloch – stôl slova a stôl chleba –, z ktorých veriaci prijímajú počas božskej liturgie.[11]

51 Keďže Sväté písmo je Božie slovo vyjadrené ľudskými slovami, úsilie samotnej ľudskej mysle nepostačuje na jeho výklad. Je potrebné čítať a vysvetľovať Sväté písmo v Duchu, ktorým bolo napísané.[12] Preto na rozoznanie pravého významu posvätných textov je potrebné venovať pozornosť obsahu a jednote celého Svätého písma a brať do úvahy živú Tradíciu celej Cirkvi a analógiu viery.[13] Svätý Atanáz Veľký nás varuje, že citovanie jednotlivých pasáží, ktoré sú vytrhnuté z celku Svätého písma bez ohľadu na všeobecný kontext, môže človeka priviesť na scestie.[14] Svätý Hieronym vyznáva, že obsah evanjelia nemožno redukovať na obyčajné slová:

Nemali by sme domnievať, že podstata evanjelia je skôr v slovách než v aktuálnom význame Svätého písma, či skôr na povrchu než v najvnútornejších častiach, či skôr v listoch obyčajných slov než v koreni zmyslu… Sväté písmo je užitočné pre svojich poslucháčov, keď sa hovorí s Kristom, keď sa hlása s Otcom a keď ho kazateľ uvádza s Duchom.[15]

52 Kritériom pre porozumenie Božiemu slovu je čítanie a výklad Svätého písma Cirkvou: „Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle; ale pod vedením Svätého Ducha prehovorili ľudia poslaní od Boha“ (2 Pt 1, 20 – 21). Kristus zveril Cirkvi autentický výklad Svätého písma v jej učiteľskej službe Božiemu slovu. „Tento Učiteľský úrad [Cirkvi] však nie je nad Božím slovom, ale mu slúži, lebo učí iba to, čo bolo odovzdané… a z tohto jediného pokladu viery čerpá všetko, čo predkladá veriť ako zjavené Bohom.“[16]

Keď si teda pripomíname, Vládca, jeho spasiteľné utrpenie,

životodarný kríž, trojdňové pochovanie

a vzkriesenie z mŕtvych, vystúpenie na nebesia,

zasadnutie po pravici teba, Boha a Otca

a jeho slávny a hrozný druhý príchod:

Tvoje z tvojho tebe prinášame za všetkých a pre všetko.

(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)

Kerygma (hlásanie) a katechéza

53 Svätý apoštol Pavol učí, že naša viera v Boha a jeho Zjavenie sa rodí ako odpoveď na počúvané slovo (porov. Rim 10, 17). Preto Cirkev od samého začiatku, ako čítame v Skutkoch apoštolov, hlásala vzkrieseného Krista (po grécky kerygma) a vyučovala vieru (po grécky katechesis; porov. Sk 2, 14 – 41). Kerygma je hlásanie paschálnej udalosti Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, prejavujúce sa v svedectve života kresťanského spoločenstva. Kerygma je zjednotená s výzvou uveriť v Ježiša Krista. Viera vedie k obráteniu, prijatiu krstu a ochote nasledovať Krista: „V toto verím a nebudem zahanbený; pred národmi budem vyznávať túto vieru a za jej vyznávanie položím svoj život.“[17]

54 Katechéza je výklad kresťanského učenia, ktorý slúži príprave katechumenov na krst, vovádzaniu veriacich do Cirkvi a prehlbovaniu ich viery (mystagógia). Príklady apoštolskej katechézy nachádzame hlavne v Pavlovom Prvom liste Korinťanom, v ktorom apoštol odpovedá na otázky veriacich a objasňuje vzťah medzi vierou a každodenným životom. Cieľom katechézy ako podstatnej činnosti Cirkvi je vyučovať a formovať kresťanov vo viere a vovádzať ich do priateľského vzťahu s Ježišom Kristom a cirkevným spoločenstvom. Katechéza má systematický charakter. Objasňuje kresťanské chápanie osobného a spoločenského života veriacich vo svetle učenia Krista a Cirkvi.

Tradícia svätých Otcov Cirkvi

55 V apoštolskom hlásaní evanjelia pokračovali Otcovia Cirkvi, z ktorých prví boli žiakmi apoštolov: svätý hieromučeník Kliment, rímsky pápež; svätý Ignác Bohonositeľ a svätý Polykarp Smyrniansky. Ich náuka a svedectvo viery bolo prijaté od Kristových apoštolov a z tohto dôvodu sa teší osobitnej úcte v kresťanskom spoločenstve.

56 Cirkev uznáva tých, ktorí hlásali evanjelium pravdivou náukou a svätosťou života, a nazýva ich svätí Otcovia. Z tohto dôvodu hlásali dobrú zvesť mocou Svätého Ducha, Ducha pravdy. Tak sa pre Cirkev stali Otcami vo viere a stali sa podobnými apoštolovi Pavlovi, ktorý povedal: „Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (1 Kor 4, 15 – 16).

57 Svätí Otcovia Cirkvi boli svedkami apoštolskej Tradície. Bránili jej čistotu a zosúladili s ňou svoju vlastnú teologickú náuku. Plnosť Božieho zjavenia sa nachádza v Kristovi Ježišovi. V priebehu dejín však Cirkev postupne odkrývala hĺbku tohto Zjavenia. Otcovia Cirkvi vo svojich kázňach a výkladoch prehlbovali chápanie apoštolskej Tradície a vyznávali ho koncilovým spôsobom. Ich odkaz je neoddeliteľnou súčasťou posvätnej Tradície. V priebehu každého liturgického roku si Cirkev pripomína svätých Otcov, ktorí na ekumenických konciloch jasne definovali to, čomu sa v Cirkvi vždy, všade a všetkými.[18]

58 Jednotné koncilové myslenie Otcov definovalo obsah viery. Vďaka tomu viera pretrvala stáročia bez omylu a vyznávala sa v plnosti pravdy. Definície viery, ktoré poskytli ekumenické koncily, získali postavenie dogiem a stali sa nemennou náukou Cirkvi. Týmito dogmami Otcovia vymedzili pravé vyznávanie tajomstiev Boha a bránili Tradíciu pred chybnými výkladmi. Odovzdávanie viery pokračuje dodnes prostredníctvom služby biskupov, ktorí sú nástupcami apoštolov. Túto službu nazývame „Učiteľský úrad“ (po latinsky Magisterium) Cirkvi, keď biskupi jednomyseľne, vždy a všade odovzdávajú to, čo prijali od apoštolov.

59 Koncilové dogmatické definície viery boli založené na konsenze Otcov (po latinsky consensus Patrum). Svätci ako Atanáz Alexandrijský, Bazil Veľký, Gregor Teológ, Gregor Nysský, Augustín Hippský, Lev Veľký, Cyril Alexandrijský, Gregor Veľký, Maxim Vyznávač, Ján Damasky a ďalší prispeli k tomuto jednotnému koncilovému mysleniu Cirkvi.

Inkulturácia dobrej zvesti

60 Kristovo evanjelium sa hlásalo rôznym národom v rámci rozmanitosti ich kultúr.[19] Tento proces sa nazýva inkulturácia – vyjadrenie jedinej Tradície v rozmanitosti miestnych tradícií a zbližovanie evanjelizácie so špecifikami ľudských kultúr, jazykov, spôsobov života a myslenia.

Od nej [Tradície] je potrebné odlišovať „tradície“ teologické, disciplinárne, liturgické alebo týkajúce sa nábožnosti, ktoré sa postupom času zrodili v miestnych cirkvách. Sú to osobitné formy prispôsobené rôznym miestam a obdobiam, ktorými sa prejavuje veľká Tradícia. [20]

Jediná Tradícia mala byť vyjadrená v rôznych kultúrach, ktoré sú premenené mocou evanjelia, a to v súlade so slovami apoštola Pavla:

Pre Židov som sa stal akoby Židom, aby som získal Židov… Pre tých, čo boli bez zákona, bol som akoby bez zákona – hoci bez Božieho zákona som nebol, ale bol som pod Kristovým zákonom –, aby som získal tých, čo boli bez zákona… Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých (1 Kor 9, 20 – 22).

61 Inkulturácia evanjelia priniesla ovocie vo formovaní rôznych kresťanských tradícii: byzantskej, latinskej, koptskej, sýrskej, arménskej a ďalších. Už od prvých storočí sa kresťanstvo šírilo aj na územia starobylých slovanských kmeňov. V 9. storočí dvaja bratia zo Solúna, svätí Cyril a Metod, rovní apoštolom, preložili evanjelium a bohoslužobné texty do jazyka, ktorý bol zrozumiteľný slovanským národom. „Tým, že svätí Cyril a Metod zosúladili Evanjelium s miestnou kultúrou národov, u ktorých šírili kresťanstvo, v živú jednotu, majú zvláštnu zásluhu o vzdelanie a ďalší vývoj práve tejto kultúry alebo lepšie povedané mnohých kultúr.“[21] Z kresťanských kultúr, ktoré pestovali Slovania, vznikla aj kresťanská kultúra Rusi-Ukrajiny, kde sa jediná cirkevná Tradícia vyvinula do miestnej cirkevnej tradície.

62 Týmto spôsobom sa jediné evanjelium Ježiša Krista stelesnilo vo veľkom množstve kultúr kresťanských národov; jediná Tradícia Božieho slova sa vyjadrila v rozmanitosti tradícii. Svojou vlastnou tradíciou každá miestna cirkev poskytuje svoj vlastný príspevok k chápaniu tejto jedinej Tradície.

Rast vo viere: katechumenát, osvietenie, sviatostná iniciácia

63 V prvých storočiach sa katechéza nepokrstených dospelých v Cirkvi uskutočňovala v troch štádiách: katechumenát, osvietenie a iniciácia. Katechumenát (z gréckeho slova katechumenos – poučovaný) sa začínal predstavením nového kandidáta kresťanskému spoločenstvu. So súhlasom spoločenstva sa kandidát stal katechumenom. Meno tejto osoby bolo ohlásené spoločenstvu a teraz sa bude katechumenovi hlásať Sväté písmo. Takíto katechumeni občas zostávali v chrámovej predsieni, ktorá slúžila ako vonkajší symbol vnútorného duchovného stavu katechumenov: práve opúšťali svet, no ešte nevstúpili úplne do Cirkvi, chrámu veriacich. Po vypočutí Božieho slova a homílie na božskej liturgii museli katechumeni opustiť chrám po modlitbe cirkevného spoločenstva za nich – ekténii za katechumenov.

64 Katechumenát uvádzal štádium, počas ktorého sa katechumeni oboznamovali s vierou a pripravovali sa na krst. Pred samotným krstom sa status katechumenov zmenil na „tých, ktoré sú osvecovaní“ [t. j. štádium osvietenia]. Počas predkrstných katechéz boli poučovaní o Symbole viery a Pánovej modlitbe „Otčenáš“. Vyvrcholením predkrstnej katechézy bolo katechetické poučenie, ktoré predniesol sám biskup.

65 Krst ponorí človeka do tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Je začiatkom iniciácie do svätých tajomstiev (po grécky mystagógie). Novopokrstená osoba po tom, čo sa stala účastníkom na Kristovej smrti a vzkriesení, bola myropomazaním zapečatená darom Svätého Ducha a v Eucharistii prijala pokrm večného života.

66 V našej tradícii sa kresťanská sviatostná iniciácia vyjadruje aj priestorovo. Krst sa začína v predsieni alebo baptistériu, myropomazanie sa uskutočňuje v lodi alebo chráme veriacich a sväté prijímanie na prahu svätyne. Novopokrstení sa zaodievajú svetlým rúchom (po ukrajinsky kryžmo), ktoré sa v ranej Cirkvi nosilo počas celého Svetlého týždňa. Toto rúcho vyjadruje radosť zo života v Kristovi a očakávanie plnosti stretnutia s Bohom pri druhom Kristovom príchode.

Prostredie, v ktorom sa odovzdáva viera: rodina, národ a Cirkev

67 Primárnym kontextom, v ktorom sa odovzdáva viera, je rodina. Rodičia formujú svoje deti vo viere príkladom svojho života a slovami svojej modlitby. Vyučovaním evanjelia a vydávaním svedectva o ňom sa rodičia stávajú prvými katechétmi pre svoje deti. Keď rodičia vychovávajú deti po kresťansky, vytvárajú vo svojej rodine osobitnú atmosféru, atmosféru spoločnej modlitby pred ikonami a slávenia nedieľ a sviatkov.

68 Deti už od útleho veku vstupujú do duchovného života. Tento život sa buduje na modlitbe, počúvaní Božieho slova a pristupovaní k Svätému prijímaniu. Ako deti dospievajú do zrelosti, s pomocou svojich rodičov rastú v milosti tajomstva krstu. Učia sa premáhať zlo a konať to, čo je dobré. Pre deti je dedičstvo viery, ktoré prijali od rodičov, znakom istoty večného života. Zbožný život krstných rodičov a členov širšej rodiny tiež zohráva dôležitú úlohu v dozrievaní dieťaťa vo viere. Kresťanské rodinné zvyky upevňujú v deťoch kresťanský pohľad na ľudské narodenie a smrť, na vytváranie rodín a rodinné vzťahy a rozvíjajú pocit spolupatričnosti v rámci cirkevného spoločenstva a vlastného ľudu.

69 Každý národ je spoločenstvom s vlastnou historickou pamäťou, pozemskou vlasťou a zápasom o blahobyt a dokonalosť. Práve k národom poslal Ježiš svojich apoštolov: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20). Christianizácia národov závisí od postupného formovania kresťanského svetonázoru a štruktúrovania života. Kresťanská kultúra daného národa je prostriedkom odovzdávania viery z generácie na generáciu. Kresťanská kultúra pestuje v národe lásku k Bohu, k pozemskej vlasti, k obetavej službe pre blaho vlasti a k čestnému prístupu k práci; posilňuje väzby v rodinách, medzi príbuznými a v spoločnosti. Vzájomné prenikanie evanjelia a kultúry ľudu sa prejavuje v samospráve cirkvi.

70 Cirkev, ktorá je jedna a zároveň rozmanitá, je predobrazom rodiny národov, ktoré sú si rovné, a predsa sú rozdielne. Všetkým národom Cirkev hlása cestu spásy: „A nepochybne pravdivé a stále je hlásanie Cirkvi, v ňom sa po celom svete ukazuje jedna a tá istá cesta spásy.“[22] Vo svojej službe pre spásu všetkých národov Cirkev čerpá silu z kontemplácie Najsvätejšej Trojice, božského spoločenstva osôb jediného Boha. Cirkev šíri pozvanie:

Príďte, národy, pokloňme sa božstvu v troch osobách… Svätému Bohu, ktorý stvoril všetko prostredníctvom Syna v spolupráci so Svätým Duchom. Svätému a Silnému, prostredníctvom ktorého sme spoznali Otca a prostredníctvom ktorého Svätý Duch prišiel na svet. Svätému a Nesmrteľnému, utešujúcemu Duchu, ktorý vychádza z Otca a spočíva v Synovi. Svätá Trojica, sláva tebe![23]

Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa. Verzia prekladu z februára 2024.

[1] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 13.

[2] Augustín, Výklad 103. žalmu, Kázeň 4: PL 37, 1348.

[3] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 140.

[4] Porov. Augustín, Sedem kníh otázok týkajúcich sa Heptateuchu (= siedmich biblických kníh – Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium, Jozue, Sudcovia) 2, 73: PL 34, 623.

[5] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 16.

[6] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 128.

[7] Hieronym, Komentár ku knihe proroka Izaiáša, Úvod: PL 24, 17; porov. Benedikt XV., Encyklika Spiritus Paraclitus (15. september 1920); Pius XII., Encyklika Divino Afflante Spiritu (30. september 1943).

[8] Metropolita Andrej Šeptický, O uctievaní svätého Kríža (9. september 1940).

[9] Ján Zlatoústy, Homílie na knihu Genezis, Homília 35, 1: PG 53, 321.

[10] Metropolita Andrej Šeptický, Vyznanie všeobecnej viery (marec – apríl 1942).

[11] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 21.

[12] Porov. Benedikt XV., Encyklika Spiritus Paraclitus (15. september 1920); Hieronym, Komentár k Listu Galaťanom, 5, 19 – 21.

[13] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 12.

[14] Atanáz Veľký, Proti ariánom, Reč I, 53: PG 26, 121; porov. Proti ariánom, Reč II, 73 – 82: PG 26, 299 – 322; porov. Prvý list Serapionovi: PG 26, 580 – 581.

[15] Hieronym, Komentár k Listu Galaťanom, 1, 11: PL 26, 322.

[16] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 10.

[17] Kyjevský metropolita Hilarion, Vyznanie viery.

[18] Porov. Vincent Lerínsky, Poznámková kniha o starobylosti a všeobecnosti katolíckej viery, 6: PL 50, 615.

[19] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 53.

[20] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 83.

[21] Ján Pavol II., Apoštolský list Orientale Lumen (2. máj 1995), 7.

[22] Irenej Lyonský, Proti herézam V, 20, 1: PG 7, 1177.

[23] Kvetná trióda, Päťdesiatnica, Večiereň, Záverečná stichira k 140. žalmu.