Kristus naša Pascha I.: Zjavenie Najsvätejšej Trojice – Božie Zjavenie; Božie Slovo pri stvorení; Boh v dejinách; Posvätná Tradícia; Apoštolská Tradícia; Vernosť Tradícii; Posvätná Tradícia a Sväté písmo
Zjavenie Najsvätejšej Trojice
Ty si nám dal poznať svoju pravdu.
Kto by bol schopný vyjadriť tvoju moc?
A ktože by dokázal vypočuť všetku chválu o tebe,
alebo vypovedať tvoje premnohé zázraky všetkých čias?
(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)
Božie Zjavenie
18 Viera Cirkvi je založená na Božom Zjavení. Týmto Zjavením sa neviditeľný Boh z plnosti svojej lásky prihovára ľuďom, aby sa im dal poznať a povolal ich k spoločenstvu s ním: „Bohu sa v jeho dobrote a múdrosti páčilo zjaviť seba samého a dať poznať tajomstvo svojej vôle (porov. Ef 1, 9), že ľudia majú skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo telom, vo Svätom Duchu prístup k Otcovi a stávajú sa účastnými na Božej prirodzenosti (porov. Ef 2, 18; 2 Pt 1, 4).“[1] Boh, ktorý „prebýva v neprístupnom svetle, jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže“ (1 Tim 6, 16; porov. Jn 1, 18; 1 Jn 4, 12), „prišiel odetý v tele… aby sa živí aj mŕtvi dozvedeli o jeho návšteve a príchode Pána“[2]. Tým, že sa Boh, ktorý je vo svojej podstate nepoznateľný, zjavuje, „chce ľudí urobiť schopnými odpovedať mu, poznať ho a milovať oveľa viac, ako by boli schopní sami od seba“[3].
19 Božie Zjavenie sa uskutočňuje zároveň činmi a slovami, ktoré sú navzájom vnútorne späté a navzájom sa objasňujú.[4] Božie Zjavenie zahŕňa osobitnú „Božiu výchovu [pedagógiu]“[5]: Boh sa dáva ľudstvu postupne, po etapách ho pripravuje na prijatie Zjavenia svojho vlastného JA a toto Zjavenie vrcholí v osobe a pôsobení vteleného Slova, Ježiša Krista. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ (Hebr 1, 1 – 2). Jedine vo svojom vtelenom Slove, ktoré bolo od počiatku (porov. Jn 1, 1), t. j. v Ježišovi Kristovi, sa Boh zjavuje v celej plnosti, lebo v Ježišovi Kristovi spolu s ľudskou prirodzenosťou „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9).
20 V Starom zákone sa Boh zjavil Mojžišovi na vrchu Sinaj ako Ten, ktorý je, „Ja som, ktorý som!“ (Ex 3, 14), a nezjavil mu niečo o sebe, ale svoje samotné JA. Meno Ten, ktorý je poukazuje na osobnú povahu Boha, ktorý má bytie vo svojom samotnom JA a je Zdrojom všetkého bytia a života. V Novom zákone sa Boh, ktorý ako prvý vyšiel v ústrety ľudstvu (porov. Jn 3, 16; 1 Jn 4, 19), zjavuje ako Otec prostredníctvom svojho vteleného Syna Ježiša Krista a vo Svätom Duchu (porov. Mt 11, 27).
Božie Slovo pri stvorení
21 Jedine Boh existuje od večnosti a je to on, kto priviedol celé stvorenie z nebytia k bytiu. Jedine on vlastní plnosť života, zatiaľ čo svet, ktorý bol stvorený, vďačí za svoju existenciu jemu. Boh všetko stvoril svojím Slovom: „Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Jn 1, 3; porov. Gn 1). Príroda stvorená Bohom a prírodné zákony vychádzajú zo Slova: „Lebo hlas… a príkaz boli ako prirodzený a trvalý zákon pre [Zem]; to dalo plodnosť a silu prinášať ovocie po všetky veky.“[6] Božie Slovo poskytlo normu či zákon, ako aj zmysel celému stvoreniu: slovné spojenie „Boh povedal“ znamená, že každej podstate ale prirodzenosti bolo udelené múdre a tvorivé slovo.[7] V kontemplácii prírody, jej ustanovených zákonov a harmónie spoznávame múdrosť Stvoriteľa a krásu jeho plánu. Celé stvorenie chváli Boha, jeho majestát, slávu a múdrosť: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“ (Ž 18 [19], 2); „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!“ (Ž 8, 2).
22 Pomocou sveta ako Božieho stvorenia spoznávame Stvoriteľa: „To, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1, 20). Svätí Otcovia Cirkvi často prirovnávali svet ku knihe, cez ktorú objavujeme jej autora.[8] Tým, že spoznávame Boha cez jeho stvorenie, zároveň získavame skúsenosť, že sme v Božej prítomnosti, a stávame sa schopnými oslavovať ho „všade, kde on panuje“ (Ž 102 [103], 22).
Boh v dejinách
23 Boh sa zjavil ľudstvu nielen ako Stvoriteľ a všemohúci Vládca (Pantokrator) sveta, ale aj ako Otec a Spasiteľ svojho ľudu. Dejiny ľudstva sú posvätnými dejinami, pretože že sa v nich zjavuje a koná sám Boh. Boh uskutočňuje svoj plán spásy v dejinách skutkami a slovami, ktoré majú vnútornú jednotu. Skutky vykonané Bohom zjavujú a potvrdzujú učenie vyjadrené jeho slovami, zatiaľ čo slová hlásajú skutky a objasňujú tajomstvo, ktoré je v nich obsiahnuté. Plnosť pravdy o Bohu a spása ľudstva sa nám objasňujú v Kristovi, ktorý je zároveň prostredníkom i plnosťou celého Zjavenia.[9]
24 Boh zjavil Adamovi a Eve a prostredníctvom nich celému ľudstvu ich povolanie pokračovať v diele stvorenia: „Ploďte a množte sa a naplňte zem a podmaňte si ju“ (Gn 1, 28). Keď naši prarodičia odpadli od Boha pre svoj hriech, Boh sa nevzdal ľudstva, ale prisľúbil, že pošle Spasiteľa: „…ono [potomstvo ženy – Ježiš Kristus] ti [hadovi] rozšliape hlavu“ (Gn 3, 15).
25 Aj keď človek stratil pravé poznanie Boha vďaka pádu, neprestáva hľadať toho, ktorý je pôvodom všetkých vecí. Keď svätý apoštol Pavol hovoril o tomto hľadaní obyvateľom Atén, povedal:
Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste neobyčajne nábožní. Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: „Neznámemu bohu.“ Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem. Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou (Sk 17, 22 – 24).
26 Medzi tými, ktorí „hľadajú Boha, či by ho nejako nenahmatali a nenašli“ (Sk 17, 27), sa Boh zjavil Abrahámovi a povolal ho, aby sa stal otcom všetkých veriacich, dal mu prisľúbenie potomstva a zeme. Boh potvrdil toto prisľúbenie tým, že Abrahámovi dal syna Izáka a Izákovi Jakuba. A za týchto okolností, keď sa zjavil Mojžišovi v horiacom kríku, aby ho povolal vyviesť Boží ľud z Egypta, domu otroctva, sa Boh, ktorý je, zjavil ako „Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba“ (Ex 3, 15), „Boh našich otcov“ (Dt 26, 7). Tým, že previedol Izraelitov cez Červené more, že im dal svoje prikázania na vrchu Sinaj a že ich priviedol do zasľúbenej zeme, Boh ukázal, že nielen vstupuje do dejín svojho ľudu, ale ho aj povoláva k plnosti života v ňom: „Budem chodiť uprostred vás a budem vaším Bohom, a vy budete mojím ľudom“ (Lv 26, 12). Dávidovi, ktorý si želal Bohu postaviť dom, chrám, Boh prisľúbil, že on sám postaví „dom“ jemu. Boh vyviedol z jeho bedier potomka, Krista, a jeho kráľovstvo nebude mať koniec (porov. 2 Sam 7, 1 – 16). Cirkev vidí toto prisľúbenie naplnené v Ježišovi Kristovi: „On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 32 – 33).
27 Plnosť Zjavenia sa dosiahla v Novom zákone v jednorodenom Synovi, ktorý je od večnosti v Otcovom lone a zjavuje Otca (porov. Jn 1, 18). Sám Ježiš zdôrazňoval: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9). Ježiš takto potvrdzoval, že on a Otec sú jedno (porov. Jn 10, 30). Kristus ako „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15) priniesol plnosť Zjavenia. Kristus, pravý Boh a pravý človek, zjavil v sebe aj obraz dokonalého človeka.
28 Cirkev verí, že existuje len jedno jedinečné Zjavenie Boha ľudstvu a plnosť tohto Zjavenia nám priniesol a odovzdal Ježiš Kristus, takže neexistuje žiadne iné Zjavenie.[10] Božie Zjavenie ďalej odovzdáva Cirkev, Kristovo telo, aby sme mohli stále rásť vo viere a poznaní Boha.
29 Cirkev vo svojom bohoslužobnom živote zjednocuje kalendárny rok s liturgickým rokom – historický čas s posvätným časom spásy. V liturgickom slávení sa pre nás historické udalosti Spasiteľovho pozemského života stávajú spásonosnými tajomstvami. Týmto spôsobom Boh stále koná v dejinách až do ich konečného zavŕšenia v druhom príchode Ježiša Krista. Zatiaľ čo v Starom zákone sa Boh zjavoval vyvoleným jednotlivcom – patriarchom, prorokom, kráľom –, v Novom zákone dostávajú jeho Zjavenie všetci členovia Kristovej Cirkvi.
Ústami svojich prorokov si nám ohlasoval a predpovedal,
že nás chceš spasiť.
Na pomoc si ustanovil zákon, anjelov si určil za ochrancov,
a keď prišla plnosť času,
prehovoril si k nám ústami svojho Syna,
skrze ktorého si stvoril všetky veky.
(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)
Posvätná Tradícia
30 Boh Otec, ktorý sa zjavil prostredníctvom svojho Syna vo Svätom Duchu, ponúka svoj život veriacim cez Cirkev. Milostivé pôsobenie Svätého Ducha, ktorý zjavuje pravdu – a život v tejto pravde – všetkým, ktorí žijú v spoločenstve s Bohom, nazývame posvätná Tradícia. Boh, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4), t. j. aby poznali Ježiša Krista (porov. Jn 14, 6), zjavuje ľudstvu to, „čo bolo skryté od stvorenia sveta“ (Mt 13, 35). Božie slovo zostáva pevné a nemenné: „Boh vo svojej veľkej dobrote stanovil, aby to, čo zjavil na spásu všetkých národov, navždy zostalo neporušené a odovzdávalo sa všetkým pokoleniam.“[11] Preto sa má Kristus hlásať všetkým národom a všetkým ľuďom, aby Božie Zjavenie dosiahlo končiny zeme.
31 Podľa svätého Ireneja Lyonského je podstatou posvätnej Tradície to, že všetci kresťania majú účasť na jednej a tej istej viere, ktorou sa stali účastnými na Božom živote:
Všetci prijímajú jedného a toho istého Boha Otca a veria v tú istú dišpenzáciu, čo sa týka vtelenia Božieho Syna, majú vedomosť o tom istom dare Ducha, sú oboznámení s tými istými prikázaniami a zachovávajú tú istú formu cirkevného zriadenia a očakávajú ten istý príchod Pána a tú istú spásu celého človeka, t. j. duše i tela.[12]
Podľa svedectva svätého Bazila Veľkého je posvätnou Tradíciou to, čo „sám Pán nás naučil, čo apoštoli kázali, čoho sa Otcovia pevne držali a čo mučeníci potvrdili“[13]. Posvätná Tradícia zahŕňa všetko, čo nám odovzdal sám Kristus, ako aj učenie apoštolov a vieru Cirkvi. Svätý Bazil poznamenáva:
…z presvedčení a praktík, ktoré sa uchovávajú v Cirkvi, niektoré, ktoré vlastníme, sú odvodené z písomného učenia; ostatné sme prijali, boli nám dodané prostredníctvom svätých tajomstiev a apoštolskou Tradíciou; všetky majú, čo sa týka pravého náboženstva, rovnakú silu… Ak by sme sa pokúsili odmietnuť takéto zvyky ako nemajúce písomnú autoritu, z dôvodu, že ich dôležitosť je malá, mimovoľne by sme spôsobili ujmu evanjeliu v jeho najpodstatnejších skutočnostiach; či skôr by sme z našej verejnej definície urobili obyčajnú frázu a nič viac.[14]
Svätý Bazil spája posvätnú Tradíciu s liturgickým životom a poznamenáva, že navyše k vyznaniu viery v Najsvätejšiu Trojicu zahŕňa aj znamenie kríža v obrade prijatia do katechumenátu; orientáciu človeka počas modlitby, t. j. tvárou na východ; zrieknutie sa Satana a jeho nadvlády; trojité ponorenie pri krste; státie počas bohoslužby v nedeľu; epiklézu [t. j. zvolávanie Svätého Ducha] na Eucharistii; posvätenie vody a oleja atď.[15]
Apoštolská Tradícia
32 Kristus zveril slovo Zjavenia svojim apoštolom: „… slová, ktoré si ty [Otče] dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali… Dal som im tvoje slovo“ (Jn 17, 8. 14). Cirkev pokračuje v apoštolskom poslaní odovzdávaním Božieho Zjavenia. Cirkev je povolaná, aby ho hlásala a vykladala. Aby to plnila, Kristus dal svojej Cirkvi Svätého Ducha, ktorý ju uvádza do plnej pravdy (porov. Jn 16, 13). Cirkev odovzdáva Božie Zjavenie dvoma spôsobmi: ústne – „prostredníctvom apoštolov, ktorí ústnym ohlasovaním v príkladoch a poučeniach odovzdali všetko, čo oni prijali z Kristových úst, zo života s ním a z jeho skutkov alebo čo sa naučili pod vplyvom Svätého Ducha“[16], a písomne – „prostredníctvom tých apoštolov a apoštolských mužov, ktorí z vnuknutia toho istého Svätého Ducha písomne zaznamenali posolstvo spásy.“[17]
33 Kristus si vyvolil apoštolov a poslal ich hlásať Božie slovo: „Choďte teda, učte všetky národy… a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20). Po prijatí tohto poverenia pri Kristovom nanebovstúpení a následne po prijatí moci Svätého Ducha v deň Päťdesiatnice apoštoli začali hlásať Krista a svedčiť o ňom: „Tohto Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami“ (Sk 2, 32). Podľa príkladu Krista Učiteľa apoštoli odovzdali jeho evanjelium svojim učeníkom prostredníctvom živého slova hlásania a všetkých vyzvali, aby zachovali evanjelium: „Zverený poklad chráň mocou Svätého Ducha, ktorý v nás prebýva“ (2 Tim 1, 14).
34 Apoštoli nám zverili „všetko, čo Ježiš robil a učil od začiatku“ (Sk 1, 1). Svedčí o tom aj svätý apoštol Pavol, keď píše veriacim v Solúne: „A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom“ (2 Sol 2, 15). Cirkev vždy vyzývala kresťanov, aby zostali verní učeniu apoštolov, a takto si zachovala nemennosť posvätnej Tradície a tým aj vernosť Ježišovi Kristovi. Podstata Tradície spočíva vo vernom nasledovaní Krista v Cirkvi po všetky generácie až do konca vekov. Posvätná Tradícia je nemenná, pretože jej obsahom je Ježiš Kristus, ktorý je ten istý včera i dnes i naveky (porov. Hebr 13, 8).
Vernosť Tradícii
35 Neprerušená kontinuita Tradície sa uskutočňuje v liturgickom živote Cirkvi a v náukách svätých Otcov, ktorých svedectvo o Pravde sa nezakladá na ľudských spomienkach, ale na živej a neprerušenej skúsenosti so Svätým Duchom. Stálosť tejto skúsenosti v kresťanskej komunite je garanciou našej vernosti učeniu apoštolov, odkazu svätých Otcov a učeniu Cirkvi, ktorá posilňuje našu nádej v prisľúbenie budúceho veku. Vernosť Tradícii je vernosťou novému životu v Kristovi, ktorý Svätý Duch odovzdal apoštolom a od nich biskupom, presbyterom, diakonom a všetkým veriacim.
36 Prvé kresťanské komunity uchovali a odovzdali apoštolské učenie; hlásali Božie slovo a žili z neho (porov. Flp 2, 6 – 11), pričom sa vytrvalo zúčastňovali „na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42). Hlavne v „lámaní chleba“ kresťania rozpoznávali naplnenie evanjelia a prítomnosť Krista medzi nimi (porov. Lk 24, 31). Zároveň zvestovali príchod nadchádzajúceho veku. Konali tak, kým žili v tomto svete, ale neboli „z tohto sveta“ (porov. Jn 15, 19; 17, 14). Tieto slová možno plne aplikovať na Cirkev dnes, ktorá v sebe uchováva apoštolskú Tradíciu. Podľa príkladu apoštola Petra Cirkev neprestajne vyzýva všetkých ľudí k pokániu a ku krstu, ktorým dostanú dar Svätého Ducha: „Veď to prisľúbenie patrí vám a vašim deťom i všetkým, čo sú ďaleko, všetkým, ktorých si povolá Pán, náš Boh“ (Sk 2, 39). Veriaci dostávajú predzvesť týchto udalostí a príchodu Božieho kráľovstva v Najsvätejšej Eucharistii, kde sa uskutočňuje stretnutie a spoločenstvo Boha a ľudstva. Toto je obsah Tradície, podľa ktorej Cirkev žila v apoštolských časoch, podľa ktorej žije dnes a podľa ktorej bude žiť vo veku, ktorý má prísť.
Posvätná Tradícia a Sväté písmo
37 Cirkev verí a učí:
Posvätná tradícia a Sväté písmo navzájom úzko súvisia a sú spojené. Veď obe vyvierajú z toho istého božského prameňa… a smerujú k tomu istému cieľu. Sväté písmo je totiž Božie slovo, keďže bolo napísané z vnuknutia Svätého Ducha; a posvätná Tradícia zasa Božie slovo, ktoré Kristus Pán a Svätý Duch zveril apoštolom, neporušene odovzdáva ich nástupcom, aby ho, osvietení Duchom pravdy, svojou kazateľskou činnosťou verne zachovávali, vysvetľovali a šírili.[18]
Na základe Svätého písma Cirkev stanovuje pravdu ústnej Tradície, ktorá zasa vykladá a objasňuje Sväté písmo. Ústna Tradícia sa vyjadruje cez náuky svätých Otcov, hlavne na ekumenických a miestnych konciloch. Z tohto dôvodu nás Cirkev učí, aby sme s vierou prijímali a rešpektovali Sväté písmo i ústnu Tradíciu.
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa. Verzia prekladu z januára 2024.
[1] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 2.
[2] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 2.
[3] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 52.
[4] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 2.
[5] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 53.
[6] Bazil Veľký, Hexaemeron, Homília 5, 1: PG 29, 96A.
[7] Porov. Gregor Nysský, Hexaemeron: PG 44, 88 – 89.
[8] Porov. Bazil Veľký, Hexaemeron, Homília 4: PG 29, 77; Ján Zlatoústy, Homília o sochách 9: PG 49, 105 – 122.
[9] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 2.
[10] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 4.
[11] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 7.
[12] Irenej Lyonský, Proti herézam V, 20, 1: PG 7, 1177.
[13] Bazil Veľký, Proti sabeliánom, Áriovi a anhomoiánom, Homília 24, 6: PG 31, 612.
[14] Bazil Veľký, O Svätom Duchu, 27: PG 32, 190 – 192.
[15] Porov. Bazil Veľký, O Svätom Duchu, 27: PG 32, 185 – 196.
[16] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 7.
[17] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 7.
[18] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 9.
Kristus naša Pascha: Zjavenie Najsvätejšej Trojice – Sväté písmo; Božské a ľudské aspekty Svätého písma; Jednota Starého a Nového zákona; Kerygma a katechéza; Tradícia svätých Otcov Cirkvi; Inkulturácia dobrej zvesti; Rast vo viere: katechumenát, osvietenie, sviatostná iniciácia