Kristus naša Pascha: Božie zjavenie (1. časť)
Ty si nám dal poznať svoju pravdu.
Kto by bol schopný vyjadriť tvoju moc?
A ktože by dokázal vypočuť všetku chválu o tebe,
alebo vypovedať tvoje premnohé zázraky všetkých čias?
(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)
A. Božie zjavenie
18 Viera Cirkvi je založená na Božom zjavení. Týmto Zjavením sa neviditeľný Boh z plnosti svojej lásky prihovára ľudským bytostiam, aby sa im dal spoznať a povolal ich do spoločenstva s ním: „Bohu sa v jeho dobrote a múdrosti páčilo zjaviť samého seba a dať poznať tajomstvo svojej vôle (porov. Ef 1, 9), že ľudia majú skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo telom, vo Svätom Duchu prístup k Otcovi a stávajú sa účastnými na Božej prirodzenosti (porov. Ef 2, 18; 2 Pt 1, 4).“[1] Boh, ktorý „prebýva v neprístupnom svetle, jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže“ (1 Tim 6, 16; porov. Jn 1, 18; 1 Jn 4, 12), „prišiel zaodetý v tele…, aby sa živí aj mŕtvi dozvedeli o jeho návšteve a o Pánovom príchode“[2]. Boh, ktorý je nepoznateľný vo svojej podstate, zjavovaním seba „chce ľudí urobiť schopnými odpovedať mu, poznať ho a milovať oveľa viac, ako by boli schopní sami od seba“[3].
19 Božie zjavenie sa uskutočňuje zároveň činmi a slovami, ktoré sú navzájom vnútorne späté a navzájom sa objasňujú.[4] Ide o osobitnú „Božiu výchovu [pedagógiu]“[5]: Boh komunikuje seba ľudstvu postupne, v etapách ho pripravuje na prijatie Zjavenia jeho vlastného ja, čo vyvrcholí v plnosti tohto Zjavenia v osobe a činnosti vteleného Slova, Ježiša Krista. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ (Hebr 1, 1 – 2). Jedine vo svojom vtelenom Slove, ktoré bolo od počiatku (porov. Jn 1, 1), t. j. v Ježišovi Kristovi, sa Boh zjavuje v celej plnosti; lebo v Ježišovi Kristovi spolu s ľudskou prirodzenosťou „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9).
20 V Starom zákone sa Boh manifestoval Mojžišovi na vrchu Sinaj ako Ten, ktorý je, „Ja som, ktorý som!“ (Ex 3, 14), zjavujúc Mojžišovi nie niečo o sebe, ale svoje samotné ja. Meno Ten, ktorý je poukazuje na osobnú prirodzenosť Boha, ktorý má bytie vo svojom samotnom ja a ktorý je Zdrojom všetkej existencie a života. V Novom zákone sa Boh, ktorý ako prvý ide v ústrety človeku (porov. Jn 3, 16; 1 Jn 4, 19), zjavuje ako Otec skrze svojho vteleného Syna Ježiša Krista a vo Svätom Duchu (porov. Mt 11, 27).
1. Božie Slovo v stvorení
21 Jedine Boh existuje od večnosti a on priviedol všetko stvorenie z nebytia k bytiu. Jedine on má plnosť života; zatiaľ čo svet, pretože bol stvorený, vďačí za svoju existenciu jemu. Boh tvorí všetko svojím Slovom: „Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Jn 1, 3; porov. Gn 1). Bohom stvorená príroda a prírodné zákony pochádzajú od Slova: „Lebo hlas … a príkaz boli ako prirodzený a trvalý zákon pre [zem]; to dalo plodnosť a silu prinášať plody pre všetky budúce veky.“[6] Božie Slovo poskytne normu, či zákon, ako aj zmysel celému stvoreniu: zvrat „Boh povedal“ znamená, že každej podstate alebo prirodzenosti bolo vštepené múdre a stvoriteľské slovo.[7] V kontemplácii prírody, jej pevne stanovených zákonitostí a harmónie spoznávame múdrosť Stvoriteľa a krásu jeho plánu. Všetko stvorenie chváli Boha, jeho vznešenosť, slávu a múdrosť: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“ (Ž 18 [19], 2); „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!“ (Ž 8, 2).
22 Skrze svet ako Božie stvorenie spoznávame Stvoriteľa: „To, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1, 20). Svätí Otcovia Cirkvi často prirovnávali svet ku knihe, skrze ktorú objavujeme jej autora.[8] Spoznávaním Boha skrze jeho stvorenie súčasne nadobúdame skúsenosť jestovania v Božej prítomnosti a stávame sa schopnými oslavovať Boha „všade, kde on panuje“ (Ž 102 [103], 22).
2. Boh v dejinách
23 Boh sa zjaví ľudstvu nielen ako Stvoriteľ a Všemocný Vládca (Pantokrator) sveta, ale aj ako Otec a Spasiteľ svojho ľudu. Dejiny ľudstva sú posvätnými dejinami, nakoľko sa v nich zjavuje a koná sám Boh. Boh realizuje svoj plán spásy v dejinách činmi a slovami, ktoré majú vnútornú jednotu. Činy vykonané Bohom manifestujú a potvrdzujú učenie vyjadrené jeho slovami, zatiaľ čo slová ohlasujú činy a objasňujú tajomstvo obsiahnuté v činoch. Plnosť pravdy o Bohu a spáse ľudstva sú nám objasnené v Kristovi, ktorý je súčasne prostredníkom i plnosťou celého Zjavenia.[9]
24 Boh zjavil Adamovi a Eve, a skrze nich celému ľudstvu, ich povolanie pokračovať v diele stvorenia: „Ploďte a množte sa a naplňte zem a podmaňte si ju“ (Gn 1, 28). Keď naši prarodičia odpadli od Boha pre svoj hriech, Boh sa nezriekol ľudstva, ale prisľúbil, že pošle Spasiteľa: „… ono [potomstvo ženy – Ježiš Kristus] ti [hadovi] rozšliape hlavu“ (Gn 3, 15).
25 Aj keď ľudská bytosť stratila pravé poznanie Boha pre pád, neprestáva hľadať toho, ktorý je pôvodom všetkých vecí. Keď apoštol Pavol hovoril obyvateľom Atén o tomto hľadaní, povedal:
Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste neobyčajne nábožní. Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: „Neznámemu bohu.“ Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem. Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou (Sk 17, 22 – 24).
26 Medzi tými, ktorí „hľadajú Boha, či by ho nejako nenahmatali a nenašli“ (Sk 17, 27), sa Boh zjaví Abrahámovi, povolá ho, aby sa stal otcom všetkých veriacich, dá mu prisľúbenie potomstva a zeme. Boh potvrdí tento prísľub tým, že dá Abrahámovi syna Izáka a Izákovi Jakuba. A tak, keď sa zjaví Mojžišovi v horiacom kríku, aby ho povolal vyviesť Boží ľud z Egypta, z domu otroctva, Boh, ktorý je, sa zjaví ako „Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba“ (Ex 3, 15), „Boh našich otcov“ (Dt 26, 7). Tým, že prevedie Izraelitov cez Červené more, že im dá svoje prikázania na vrchu Sinaj a že ich privedie do Zasľúbenej zeme, Boh ukáže, že nielenže vstupuje do dejín svojho ľudu, ale ho aj povoláva k plnosti života v ňom: „Budem chodiť uprostred vás a budem vaším Bohom, a vy budete mojím ľudom“ (Lv 26, 12). Dávidovi, ktorý si želal postaviť dom pre Boha, chrám, Boh prisľúbi, že on sám mu postaví „dom“. Boh vyvedie z jeho bedier potomka, Mesiáša, ktorého kráľovstvu nebude konca (porov. 2 Sam 7, 1 – 16). Cirkev vidí naplnenie tohto prisľúbenia v Ježišovi Kristovi: „On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 32 – 33).
27 V Novom zákone je plnosť Zjavenia dosiahnutá v jednorodenom Synovi, ktorý je od večnosti v lone Otca a zjavuje Otca (porov. Jn 1, 18). Sám Ježiš zdôrazňuje: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9). Ježiš takto potvrdzuje, že on a Otec sú jedno (porov. Jn 10, 30). Kristus ako „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15) prináša plnosť Zjavenia. Kristus, naozaj Boh a naozaj človek, zjavuje v sebe aj obraz dokonalej ľudskej bytosti.
28 Cirkev verí, že existuje iba jedno jedinečné zjavenie Boha ľudstvu a že plnosť tohto Zjavenia nám priniesol a odovzdal Ježiš Kristus, takže neexistuje ďalšie Zjavenie.[10] Božie zjavenie ďalej odovzdáva Cirkev, Kristovo telo, aby sme mohli ďalej rásť vo viere a poznaní Boha.
29 Vo svojom bohoslužobnom živote Cirkev spája kalendárny rok s liturgickým rokom – dejinný čas s posvätným časom spásy. V liturgickom slávení sa historické udalosti pozemského života Spasiteľa stávajú pre nás spásonosnými tajomstvami. Týmto spôsobom Boh ďalej koná v dejinách až do ich definitívneho dovŕšenia v druhom príchode Ježiša Krista. Zatiaľ čo v Starom zákone sa Boh zjavil vyvoleným jednotlivcom – patriarchom, prorokom, kráľom –, v Novom zákone všetci členovia Kristovej Cirkvi dostávajú jeho Zjavenie.
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa. Aktualizované 23.9.2022.
[1] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 2.
[2] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 2.
[3] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 52.
[4] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 2.
[5] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 53.
[6] Bazil Veľký, Hexaemeron, Homília 5, 1: PG 29, 96A.
[7] Porov. Gregor Nysský, Hexaemeron: PG 44, 88 – 89.
[8] Porov. Bazil Veľký, Hexaemeron, Homília 4: PG 29, 77; Ján Zlatoústy, Homília o sochách 9: PG 49, 105 – 122.
[9] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 2.
[10] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 4.
Nasledujúce: Kristus naša Pascha: Posvätná Tradícia (2. časť)
