Kristus naša Pascha: Cirkev – ikona Najsvätejšej Trojice (33. časť)
V jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev.
Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov.
(Symbol viery)
Nás všetkých, prijímajúcich z jedného chleba a z jednej čaše,
zjednoť medzi sebou navzájom, aby sme mali účasť aj na prijatí jediného Svätého Ducha.
A učiň … aby sme našli milosrdenstvo a milosť …
s presvätou, prečistou, preblahoslavenou a slávnou Vládkyňou našou Bohorodičkou a vždy Pannou Máriou …
i so všetkými tvojimi svätými.
(Anafora liturgie svätého Bazila veľkého)
Ešte ťa prosíme, Pane, pamätaj na tvoju
svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev …
zblúdených obráť a zjednoť s tvojou svätou, všeobecnou a apoštolskou Cirkvou.
(Anafora liturgie sv. Bazila Veľkého)
Cirkev – ikona Najsvätejšej Trojice
271 V „plnosti času“ (porov. Gal 4, 4) Boh Otec navštívi ľudstvo skrze svojho vteleného Syna, počatého zo Svätého Ducha a Panny Márie, aby ľudský rod vo Svätom Duchu prostredníctvom prijatia v Kristovi mohol prísť k Otcovi. Miestom a prostredím, kde sa uskutočňuje Božia adopcia ľudí, je mystické Kristovo telo, Cirkev. Cirkev je ľudom Boha Otca, Kristovým telom a chrámom Svätého Ducha.[1] Cirkev, iniciovaná vo večnom pláne Otca, sa stane skutočnosťou vo vtelení Božieho Syna a prejaví sa pri zostúpení Svätého Ducha.
272 Cirkev ako miesto, kde pôsobia Otec, Syn a Svätý Duch, je ikonou Najsvätejšej Trojice, t. j. spoločenstvom, kde môžu ľudia komunikovať s Bohom a medzi sebou navzájom. Ako je Boh jeden v troch osobách, tak aj jediné spoločenstvo Cirkvi existuje v spojení samosprávnych cirkví, ktoré žijú vo vzájomnom spoločenstve.
273 Ľudstvo bolo stvorené podľa vzoru spoločenstva osôb v Najsvätejšej Trojici: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby… A stvoril Boh človeka …, [ako] muža a ženu ich stvoril (Gn 1, 26 – 27). V súlade s večným Božím plánom sa stvorením ľudstva ako muža a ženy začína zjavenie Cirkvi. „Tak ako je Božou vôľou činnosť a nazýva sa stvorenie sveta, tak aj jeho plánom je spása ľudstva a nazýva sa Cirkev.“[2]
274 Boh zjavuje svoj plán o Cirkvi ako plnosti stvorenia v rozprávaní o živote Adama a Evy v raji. Bol to život v jednote s Bohom a v harmónii s celým stvorením. Svätí Otcovia opisujú puto medzi Kristom a Cirkvou vo vízii Božieho stvorenia Evy z Adamovho rebra: „Tak ako Eva vznikla z Adamovho rebra, aj Cirkev vznikla z Kristovho rebra.“[3] Vzťah medzi Adamom a Evou je predobrazom vzťahu medzi Kristom a Cirkvou:
Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená (Ef 5, 25 – 28).
275 Hriechom ľudstvo stratí raj (porov. Gn 3, 23 – 24) a oslabí svoje puto s Bohom. Ľudská zloba a násilie na zemi vedú k celosvetovej potope (porov. Gn 6, 5. 11). Archa, ktorou Boh zachráni spravodlivého Noema a jeho rodinu, je predobrazom Kristovej Cirkvi (porov. Gn 6, 13 – 16; Hebr 11, 7). Keď Boh uzavrie zmluvu s Abrahámom, prisľúbi, že z neho vyvedie veľký národ (porov. Gn 12, 2). Abrahám s vierou prijme toto prisľúbenie a stane sa „otcom všetkých, čo veria“ (Rim 4, 11).
276 Z Abrahámových potomkov Boh vytvorí svoj ľud, Izrael. Pod Mojžišovým vedením ich vyvedie z egyptského otroctva; prevedie ich cez Červené more; prevedie ich cez púšť. Potom s nimi na vrchu Sinaj uzavrie zmluvu. Viera v prisľúbenie a zachovávanie prikázaní sinajskej zmluvy sa stanú znakmi príslušnosti k Božiemu ľudu – starozákonnej Cirkvi.
277 Otec uskutočňuje svoj večný plán s Cirkvou, spásonosným spoločenstvom ľudí, prostredníctvom vtelenia Syna mocou Svätého Ducha. Vtelený Boží Syn Ježiš Kristus vo svojom učení o Cirkvi často používa obrazy, ktoré boli jeho poslucháčom známe. Cirkev prirovnal k stádu, pre ktoré je on Dobrým pastierom (porov. Jn 10, 1 – 18). Cirkev je tiež vinicou (porov. Mt 21, 33 – 43), v ktorej Kristus je viničom (porov. Jn 15, 1 – 5) a jeho učeníci sú ratolesťami. Kristus v Cirkvi je aj nárožným kameňom stavby (porov. Mt 21, 42 – 44). Cirkev je nepoškvrnenou „Baránkovou nevestou“, ktorá sa pripravuje na príchod svojho Ženícha (porov. Zjv 19, 6 – 8).
278 Cirkev je úsvitom Božieho kráľovstva, ktoré Kristus ohlasuje v celom svojom kázaní, najmä v podobenstvách. Počúvame podobenstvá o horčičnom zrnku, ktoré vyrastie na strom (porov. Lk 13, 18 – 19); o poli, na ktorom spolu rasti pšenica aj kúkoľ až do času žatvy (porov. Mt 13, 24 – 30); o poklade ukrytom v poli; o drahocennej perle; o rybárskej sieti (porov. Mt 13, 44 – 47).
279 Kristus buduje Cirkev slovami svojho kázania a svedectvom svojho života, ktorý vrcholí v jeho smrti na kríži a zmŕtvychvstaní. „Roztiahol si ruky na kríži a zhromaždil si k sebe všetky národy. Ukázal si im, že sú jedna Cirkev, ktorá ťa chváli, tí na zemi spievajú v harmónii s tými na nebi.“[4] Kristus povolal dvanástich apoštolov na službu v Cirkvi; tento počet zodpovedá dvanástim kmeňom Izraela. Kristus zverí Cirkev apoštolom tohto nového Božieho ľudu: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“ (Mt 28, 19 – 20). Plniac slovo božského Spasiteľa, apoštoli vyšli do sveta „ako šípy vystrelené z Božieho luku do celého sveta“[5].
280 Božím plánom v súvislosti s Cirkvou je zjednotiť celé ľudstvo: „Keď Najvyšší zostúpil a pomiatol jazyky, rozdelil národy. Keď rozdelil ohnivé jazyky, povolal všetkých k jednote; preto jednohlasne oslavujeme vše-Svätého Ducha.“[6] To, čo bolo rozptýlené a odcudzené (Babylonská veža), Kristus dá dokopy a zjednotí, keď udelí Svätého Ducha (Päťdesiatnica). Patriarcha Josyf Slipyj chápal túto jednotu ako spoločenstvo samosprávnych (po latinsky sui iuris; po ukrajinsky pomisni) cirkví: „Kristus svojím príchodom utvoril z ľudstva Božiu rodinu, Boží ľud, ktorý sa skladá z mnohých národov, zo samosprávnych cirkví, ktoré sú zároveň malými Kristovými rodinami vo veľkom jednotnom spoločenstve.“[7]
281 V Novom zákone sa starozákonnému Božiemu ľudu dáva grécke pomenovanie ekklesia, ktoré znamená zhromaždenie tých, ktorí boli povolaní. Cirkev sa prejavuje v zhromaždení božskej liturgie, ktoré je predobrazom budúceho zhromaždenia všetkých národov, ktoré Ježiš Kristus naplní pri svojom druhom a slávnom príchode (porov. Mt 25, 31n). Miestom, kde sa veriaci zhromažďujú na liturgických obradoch, je cerkev (chrám alebo Boží dom). Cerkev – chrám sa stáva centrálnym, zjednocujúcim a spoločenstvo vytvárajúcim faktorom generačného, rasového a sociálneho zbližovania. Stáva sa katalyzátorom vzájomného spoznávania a spolupráce ľudí.[8]
282 Apoštol Pavol nazýva Cirkev „Kristovým telom“. Hlavou Tela je sám Kristus a my sme jeho údy (porov. Rim 12, 3 – 6; 1 Kor 12, 12 – 30; Ef 1, 22 – 23; 4, 11 – 13). Na Tajomnej večeri [Poslednej večeri] Kristus dáva svoje telo v Eucharistii. Prijímaním tohto tela sa stávame Kristovým telom. Ako existuje len jeden Boh a jeden Prostredník medzi Bohom a ľudským rodom Ježiš Kristus, tak je aj len jedna viera, jeden krst a jedna Cirkev, mimo ktorej niet spásy. Avšak spôsoby a prostriedky, ktorými Boh zachraňuje človeka prostredníctvom Cirkvi, zostávajú vždy tajomstvom Božieho milosrdenstva.
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa.
[1] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium,2 – 4.
[2] Klement Alexandrijský, Pedagóg, 1,1: PG 8, 280.
[3] Ján Zlatoústy, Chváloreč na Maxima, 3: PG 51, 229.
[4] Oktoich, Štvrtý hlas, Nedeľa, Kánon, Ôsma óda.
[5] Porov. Oktoich, Tretí hlas, Štvrtok, Utiereň, Sedalen po tretej katizme.
[6] Kvetná trióda, Nedeľa Päťdesiatnice, Kondák.
[7] Patriarcha Josyf Slipyj, Vianočný pastoračný list (9. december 1974).
[8] Porov. Metropolita Andrej Šeptický, Pastiersky list veriacim Ľvovskej a Kamjaneckej eparchie – O Cirkvi (14. január 1901).
Nasledujúce: Kristus naša Pascha: Cirkev je jedna, svätá, katolícka a apoštolská (34. časť)Predchádzajúce: Kristus naša Pascha: Päťdesiatnica (32. časť)
