Alexander Schmemann: Palmová nedeľa

od autora: Ján Krupa · 21 marca, 2024

Vstup

Z liturgického hľadiska je Lazarova sobota predsviatkom Palmovej nedele – Vstupu nášho Pána do Jeruzalema. Oba sviatky majú spoločnú tému: triumfálny sprievod a víťazstvo. Sobota odhaľuje nepriateľa, ktorým je smrť. Palmová nedeľa ohlasuje zmysel víťazstva ako triumf Božieho kráľovstva, ako prijatie svojho jediného Kráľa, Ježiša Krista, svetom. V Ježišovom živote bol jeho jediným viditeľným triumfom slávnostný vstup do Svätého mesta. Až do tohto dňa dôsledne odmietal všetky pokusy o jeho oslavu. Ale šesť dní pred Paschou nielenže prijal, aby bol oslávený, ale sám toto oslávenie vyprovokoval a zariadil tým, že urobil to, čo oznámil prorok Zachariáš: „Hľa, tvoj kráľ ti prichádza… ponížený je a nesie sa na oslovi…“ (Zach 9, 9). Ježiš dal jasne najavo, že chce byť aklamovaný a uznaný ako Mesiáš, Kráľ a Vykupiteľ Izraela.

Evanjeliové rozprávania zdôrazňujú všetky tieto mesiášske črty: palmy, volanie zástupu „Hosanna“, aklamovanie Ježiša ako Syna Dávidovho a kráľa Izraela. Zmysel je jasný: dejiny Izraela sa teraz končia, pretože cieľom týchto dejín bolo ohlásiť a pripraviť Božie kráľovstvo, príchod Mesiáša. A teraz sa to naplnilo. Kráľ totiž vstupuje do svojho svätého mesta a v ňom nachádzajú svoje naplnenie všetky proroctvá, všetky očakávania. On slávnostne otvára svoje kráľovstvo. Liturgia Palmovej nedele pripomína túto udalosť. S palmovými ratolesťami v rukách sa stotožňujeme s ľudom Jeruzalema. Spolu s nimi vítame pokorného Kráľa a spievame mu Hosanna.

Podporte nás

Aký zmysel to má pre nás dnes?

Občianstvo v Kráľovstve

Po prvé, je to naše vyznanie Krista ako nášho Kráľa a Pána. Často zabúdame, že Božie kráľovstvo už bolo slávnostne uvedené a že v deň nášho krstu sme sa stali jeho občanmi a sľúbili sme, že svoju lojalitu Božiemu kráľovstvu nadradíme všetkým ostatným lojalitám. Musíme si uvedomiť, že Kristus bol na niekoľko hodín skutočne Kráľom na zemi v tomto našom svete, len na niekoľko hodín a v jednom meste. Ale tak ako sme v Lazárovi spoznali obraz každého človeka, v tomto jednom meste uznávame mystický stred sveta a vlastne celého stvorenia. Taký je totiž biblický význam Jeruzalema, ohniska celých dejín spásy a vykúpenia, svätého mesta Božieho príchodu. Preto je kráľovstvo, ktoré sa inaugurovalo v Jeruzaleme, univerzálnym kráľovstvom, ktoré vo svojej perspektíve zahŕňa všetkých ľudí a celé stvorenie. Len na niekoľko hodín. Tieto hodiny však boli rozhodujúce: Ježišova konečná hodina, hodina Božieho naplnenia, naplnenia všetkých jeho prisľúbení, všetkých jeho rozhodnutí. Prišla na konci celého procesu prípravy zjaveného v Biblii. Bol to koniec všetkého, čo Boh urobil pre ľudí.

A tak v najslávnostnejšej chvíli nášho liturgického slávenia, keď dostávame od kňaza palmovú ratolesť, obnovujeme svoju prísahu nášmu Kráľovi a vyznávame jeho kráľovstvo ako konečný zmysel a obsah nášho života. Vyznávame, že všetko v našom živote a vo svete patrí Kristovi a že nič nemôže byť odňaté jeho jedinému skutočnému Vlastníkovi, pretože neexistuje oblasť života, v ktorej by On nemal vládnuť, zachraňovať a vykupovať. Hlásame univerzálnu a úplnú zodpovednosť Cirkvi za ľudské dejiny a podporujeme jej univerzálne poslanie.

Cesta Kríža

My však vieme, že Kráľ, ktorého Židia vtedy oslavovali a ktorého my oslavujeme dnes, je na ceste na Golgotu, na kríž a do hrobu. Vieme, že tento krátky triumf je len prológom jeho obety. Ratolesti v našich rukách preto znamenajú našu pripravenosť a ochotu nasledovať ho na tejto obetnej ceste a naše prijatie obety a sebazaprenia ako jedinej kráľovskej cesty do Kráľovstva. A napokon tieto ratolesti, toto slávenie, ohlasujú našu vieru v konečné víťazstvo Krista. Jeho kráľovstvo je zatiaľ skryté a svet ho ignoruje. Žije, akoby sa rozhodujúca udalosť neuskutočnila, akoby Boh nezomrel na kríži a človek v ňom nevstal z mŕtvych. My, pravoslávni kresťania, však veríme v príchod Kráľovstva, v ktorom bude Boh všetkým vo všetkom a Kristus jediným Kráľom.

Na liturgických sláveniach si pripomíname udalosti z minulosti. Celý zmysel a sila liturgie však spočíva v tom, že spomienku premieňa na skutočnosť. V Palmovú nedeľu je touto skutočnosťou naše vlastné zapojenie do Božieho kráľovstva a naša zodpovednosť zaň. Kristus už viac nevstupuje do Jeruzalema. Urobil to raz a navždy. A nepotrebuje žiadne „symboly“, pretože nezomrel na kríži, aby sme mohli večne „symbolizovať“ jeho život. On od nás chce skutočné prijatie Kráľovstva, ktoré nám priniesol. Ak nie sme pripravení stáť pri slávnostnej prísahe, ktorú každoročne obnovujeme v Palmovú nedeľu – ak nemienime urobiť Božie kráľovstvo meradlom celého nášho života –, potom je bezvýznamná naša spomienka a márne sú ratolesti, ktoré si z chrámu odnášame domov.

Zdroj: Alexander Schmemann, Liturgické vysvetlenie Svätého týždňa. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa