Prečo sa Vianoce slávia 25. decembra?

od autora: Ján Krupa · 29 decembra, 2022

Čo sa týka datovania Vianoc, existoval rad pomerne nejasných informácií, a preto sa staroveká Cirkev postarala o určenie obdobia a dňa, v ktorom Spasiteľ prišiel na svet, pričom brala do úvahy určité astronomické, historické a biblické údaje, ktoré dnes potvrdzujú nedávne archeologické objavy.

Svätý Ján Zlatoústy sa v homílii prednesenej v Antiochii v decembri 386 na základe okolností opísaných v evanjeliách vyjadril takto: „Raz do roka vstupoval veľkňaz sám do Svätyne svätých. Kedy to robil? V septembri. Vtedy Zachariáš vstúpil do Svätyne svätých, vtedy prijal dobrú správu o Jánovom narodení. Vyšiel zo svätyne, jeho žena počala. V šiestom mesiaci Alžbetinho tehotenstva, v marci, počala Mária. Keď spočítame deväť mesiacov od apríla, dospejeme k prítomnému mesiacu, v ktorom sa narodil náš Pán Ježiš Kristus“ (sv. Ján Zlatoústy, Kázeň na Narodenie nášho Pána Ježiša Krista).

Čo sa týka presného dňa, zdá sa, že veľa zavážila potreba Rímskej cirkvi podporovať konverziu pohanov. Cisár Aurelián, uctievač Boha Slnka, zaviedol sviatok „Sol Invictus“, ktorý sa mala sláviť 25. decembra ako deň narodenia slnka po zimnom slnovrate. Kresťanský Rím nahradil tento pohanský sviatok sviatkom Kristovho narodenia.

Podporte nás

Ježiš, slnko, ktoré osvetľuje celú našu existenciu, je „Slnko spravodlivosti“ podľa Malachiášovho proroctva (Ml 3, 20). Kristus narodený v Betleheme je „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“ (Jn 1, 9). Preto bol dátum sviatku stanovený na 25. decembra.

Takže tento sviatok sa slávi už dlho?

Áno. V Betleheme, posvätnom a privilegovanom mieste Kristovho narodenia, okolo roku 333 postavili nad jaskyňou veľkolepú baziliku. Vianoce sú však sviatok západného pôvodu. V Ríme sa slávili od roku 336. Na Východe ich zaviedol svätý Gregor Teológ okolo roku 380 v Konštantínopole a svätý Gregor z Nyssy ich zaviedol v Kapadócii. Je zaujímavé, že Palestínska cirkev prevzala tento sviatok ako posledná.

Treba zdôrazniť, že cirkvi byzantskej tradície si v rovnaký deň pripomínajú nielen Narodenie Pána, ale aj poklonu troch mudrcov, na rozdiel od latinskej cirkvi, ktorá si troch kráľov pripomína 6. januára.

Sviatok Vianoc je teda spoločným dedičstvom kresťanov rôznych denominácií, ich obradov a ich teologických, ikonopiseckých a ľudových tradícií. V ten deň všetci kresťania vítajú Vykupiteľa, ktorého narodenie, ktoré sa udialo kedysi v Betleheme a znamenalo jeho vstup do našich dejín, sa naďalej slávi v tajomstve ako začiatok ekonómie individuálnej a kolektívnej spásy ľudstva a stvorenstva.

Slávenie narodenia Ježiša Krista otvára kresťanov autentickému a hlbokému ekumenickému rozmeru.

Aký je zmysel tohto sviatku?

Vianoce sú sviatkom Boha, ktorý sa stáva človekom: „Dnes sa rodí z Panny ten, ktorý drží v rukách celé stvorenie“ (9. hodinka). Bezpočiatočný a bezčasový Boh sa neopísateľne rodí ako syn z Adamovho rodu, z Panny, bez zásahu muža, a zjednocuje svoju božskú prirodzenosť s ľudskou prirodzenosťou v Kristovej osobe.

Božie Slovo sa stáva podobným nám, berie na seba podobu sluhu, oblieka si náš obraz, stáva sa rovné smrteľníkom. Ten, ktorý je splodený Otcom, naozaj dokonalý Boh podľa podstaty, sa stáva človekom pre nás a aby takto uskutočnil svoj spásny plán. Stáva sa človekom, ale zostáva Bohom a do našej prirodzenosti znetvorenej hriechom vlieva novú a premieňajúcu energiu.

„Priprav sa, Betlehem, pre všetkých sa otvoril Raj. Raduj sa, Efrata, lebo v jaskyni čoskoro vyraší z Panny strom života. Jej lono sa javí ako duchovný Raj, v ktorom rastie božské ovocie, keď ho budeme jesť, budeme žiť a nezomrieme ako Adam. Kristus sa rodí, aby obnovil padlý obraz človeka“, takto sa spieva v tropári.

Božský obraz, obnovený v človeku, nám vracia to, čo nám hriech vzal: poznanie Boha, ktoré nie je len intelektuálnym poznaním, ale existenciálnym, schopným premieňať nás v duchu rozjímania a činnosti zároveň.

Kristus je teda zakladateľom ľudstva obnoveného milosťou, je novým Adamom, skrze ktorého sa v ľudskej prirodzenosti obnovuje starobylá krása a nádhera, ktorú ľudská prirodzenosť mala pred Adamovým pádom. Svätý Ján Damaský sa v zhrnutí myšlienok cirkevných Otcov vyjadruje takto: „Kristus, ktorého prirodzenosť je totožná s našou prirodzenosoťu, v nás nanovo stvoril božský obraz, aby nás oslobodil od porušenia. Urobil nás nesmrteľnými v duchu i v tele.“

V takomto zmysle je sviatok vtelenia zároveň sviatkom zbožštenia človeka. Človek, ktorý sa chcel stať Bohom a bol podvedený, je teraz zbožštený v Kristovi.

Narodenie Božieho Slova v tú svätú noc sa manifestuje žiarivým svetlom, ako možno ľahko vyvodiť z dvoch evanjeliových rozprávaní o narodení. Opisujú ho Matúš (2, 1 – 12) a Lukáš (2, 1 – 20): hviezda, ktorá vedie mudrcov, a Božia sláva, ktorá žiari betlehemským pastierom, ktorí prišli k jaskyni. To sú neklamné znamenia, nositelia božskej reality. Svetlo, ktoré je božským životom, sa teraz zjavuje ako skutočná teofánia a Božie slovo sa odovzdáva ľuďom prostredníctvom pastierov, ktorí všetkým zvestujú toto veľké tajomstvo: „Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva“ (Lk 2, 9).

Kristovo narodenie však nie je izolovaná udalosť a cieľ sám osebe, ako to občas pociťuje ľudová zbožnosť. Kristovo narodenie je úzko späté s Krížom, s Pánovým zmŕtvychvstaním a s Päťdesiatnicou Svätého Ducha: „Ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera… a ešte stále ste vo svojich hriechoch“ (1 Kor 15, 14 a 17).

Svetlo, ktoré preniká v blažený deň Vzkriesenia a dáva vzniknúť „dňu bez západu slnka“, je to isté svetlo, ktoré preniká svätú noc Vianoc, v ktorej anjeli, pastieri a celé stvorenie jasajú, radujú sa a ospevujú Božiu slávu.

V myslení cirkevných otcov je Božie vtelenie úzko späté s naším zbožštením.

Čo sa myslí pod zbožštením?

„Boh sa stal človekom, aby sa človek mohol stať Bohom.“

Tento lapidárny výrok, ktorý je však bohatý na hlboký význam, predstavuje skutočnú teologickú syntézu, ktorú vyslovil svätý Irenej, následne je prítomná u svätého Atanáza, svätého Gregora z Nyssy, svätého Gregora z Nazianzu, svätého Bazila a všeobecne v myslení cirkevných otcov.

Zbožštenie je samotnou podstatou kresťanstva: nevyjadriteľný zostup Boha, ktorý prijíma padlý ľudský stav, umožňuje samotnému ľudstvu cestu vzostupu.

Svätý Bazil povie konkrétnejšie: „Človek je tvor, ktorý dostal príkaz stať sa Bohom.“

Zbožštenie alebo theósis je najvyšším prejavom Božej lásky k človeku, ktorá sa človeku ponúka prostredníctvom nezištného daru a milosti. Uskutočňuje sa prostredníctvom dynamického procesu, ktorý sa vyvíja vo svetle najvýznamnejších etáp Pánovho života:

začína sa Vtelením, ktoré rehabilituje ľudskú prirodzenosť v moci jej spojenia s božskou prirodzenosťou v Kristovej osobe;

Teofániou sa Boh zjavuje ako Trojica v Synovom krste vo vodách Jordánu, osvecuje celé stvorenie a otvára, hoci v tajomstve, cestu poznania samotného Boha, ktoré je nevyhnutne cestou zbožštenia;

Premenením sa do tváre každého človeka premieta svetlo, ktoré nás očisťuje od hriechu a postupne nás uvádza do účasti na božskom živote; Vzkriesením, ktoré je zavŕšením diela spásy a závdavkom slávy a neporušiteľnosti, človek vstáva s Kristom a obraz a podoba s Bohom znovu získavajú svoju pôvodnú nádheru;

Nanebovstúpením vtelené Slovo, ktoré obnovuje plné spoločenstvo medzi „nebom a zemou“, predstavuje Otcovi vykúpené ľudstvo, ktoré je hodné sedieť po jeho pravici;

Päťdesiatnicou moc Ducha, ktorý nám odovzdáva božské energie, završuje naše zbožštenie, ktoré bude definitívne v Parúzii, druhom príchode Krista, keď aj naše telá vstanú z mŕtvych.

A keďže človek je nerozlučnou jednotou duše a tela, bude takto, ako celok, úplne zbožštený, ako sa to už udialo v prípade Božej Matky, ktorá zomrela a vstala z mŕtvych s telom i dušou.

Aké posolstvo odovzdáva toto tajomstvo môjmu životu?

Hľa, prenikavá odpoveď svätého Pavla: „Zjavila sa dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom” (Tít 3, 4). Zjavuje sa dieťa, no nie je to hocijaký chlapec, ale „nové dieťa“, teda večný Boh, ako sa spieva v kondaku sviatku a ako nám pripomína aj Izaiáš: „Chlapček sa nám narodil… a bude nazvaný… mocný Boh“ (9, 5).

Prijal ľudskú prirodzenosť v jej celistvosti a naďalej prijíma do svojho mystického tela všetkých, ktorí ho akceptujú, a spája nás v jednote. Záväzkom každého z nás je preto prijať toho, ktorý prichádza, „aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti“ (Jn 11, 52).

Zdroj: Mistagogia della Vita Cristiana, Lungro 2019. Preložil: https://www.jankrupa.sk/o-autorovi/