Kristus naša Pascha: Pád (16. časť)
Ale on neposlúchol teba, pravého Boha, svojho Tvorcu, dal sa zviesť ľstivým hadom a svojím vlastným hriechom si privodil smrť. A hoci si ho, Bože, podľa svojho spravodlivého rozhodnutia vyhnal z raja do tohto sveta a vrátil si ho do zeme, z ktorej bol vzatý, pripravil si mu spásu v znovuzrodení skrze tvojho Krista.
(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)
141 Boh stvoril všetko dobré (porov. Gn 1, 31). Podľa svedectva Svätého písma sa zlo objaví neskôr – odmietnutím dobra. Zlo sa neobjaví ako nová skutočnosť: „Zlo neexistuje od prirodzenosti, ani nikto nie je prirodzene zlý, lebo Boh nestvoril nič, čo by nebolo dobré.“[1] Zlo je obmedzenie a poškodenie toho, čo už existuje: „Zlo má svoju existenciu v nebytí.“[2] Hriech nás oberá o život – o Boha. Zlo vzniká ako dôsledok osobného hriechu, ako čítame: „Odkiaľ prišlo toto [zlo]? Nie je to zjavný dôsledok vašej slobodomyseľnosti a vašej voľby? Určite je to tak a nikto nemôže tvrdiť opak. Spýtajte sa samých seba.“[3] Ako dôsledok pádu sa zlo dostáva do sveta; Boh ho dovolí kvôli pokániu a obráteniu človeka: „Z toho pochádzajú choroby v mestách a krajinách, suchá, zle úrody, ničenie miest, zemetrasenia, záplavy, porážky armád…“[4]
Pád anjelov
142 Zlo ako odmietnutie Boha sa vzťahuje aj na neviditeľný anjelský svet: „Veď Boh neušetril ani anjelov, keď zhrešili, ale zvrhol ich do tmavých priepastí podsvetia a dal ich strážiť až do súdu“ (2 Pt 2, 4). Anjeli, ktorí sa postavili proti Bohu, sú pomenovaní ako diabli, démoni, zlí duchovia alebo padlí anjeli. „Diabol… bol vrah od počiatku a nezotrval v pravde, lebo v ňom pravdy niet. Keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži“ (Jn 8, 44).
143 Pád anjelov bol dôsledkom pýchy – seba-presadzovanie sa v protiklade k Bohu a v túžbe stať sa mu rovným. Anjeli verní Bohu sa vyslovili proti tým, čo padli: „Kto sa môže rovnať Bohu?“ „Kto je ako Boh?“ (v hebrejčine Michael). V liturgickej tradícií sa archanjel Michal, ktorý viedol boj proti padlým duchom, nazýva archistrategos Theou – „vojvodca Božieho vojska“. Cirkev slávi sviatok archanjela Michala a ďalších beztelesných mocností 8. novembra a venuje im aj pondelok každého týždňa.
144 Ďalšími pomenovaniami pre Satana (z hebrejčiny, žalobca), ktorý je protivníkom archanjela Michala, sú cirkevnoslovanské slovo Dennicia(súvisí so slovom pre denné svetlo) a latinské slovo Lucifer (znamená nositeľ svetla). Na základe jeho slobodného rozhodnutia sa pôvodné svetlo v ňom oddelilo od svojho božského zdroja a stalo sa temnotou. Aj Kristus varuje človeka pred týmto nebezpečenstvom: „Daj si teda pozor, aby svetlo, čo je v tebe, nebolo tmou“ (Lk 11, 35).
Pád človeka
145 Sväté písmo rozpráva príbeh pádu človeka v raji, pričom používa obraz hada: „No had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán, Boh“ (Gn 3, 1). Svätí Otcovia v obraze hada videli nepriateľa Boha i človeka – Satana. Had navrhol človeku falošné zbožštenie[5] a podsúval myšlienku stať sa ako Boh,ale bez Boha, vlastným úsilím. Diabol v raji „lákal Adama márnou nádejou na zbožštenie“[6] a navrhoval mu, aby sa domnieval, že miera dobra nespočíva v Bohu, ale v ňom samom.
146 Ľstivosť hada spočíva v prekrúcaní slov Božieho prikázania: „Naozaj povedal Boh: ‚Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu?‘“ (Gn 3, 1; porov. Gn 2, 16 – 17). Zákerná otázka pokušiteľa vťahuje Evu do dialógu s ním, ktorý v nej rodí pochybnosť o pravdivosti Boha. Zlý využíva túto pochybnosť v Eve, aby ju oklamal: „Nie, nezomriete! … vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo“ (Gn 3, 4 – 5). Podvod Zlého vychádza z predpokladu, že Boh svojím prikázaním klame človeka a takto podkopáva jeho slobodu, a že keď človek bude jesť zo stromu dobra a zla, stane sa ako Boh.
147 Klamstvo hada sa stane pokušením pre Evu: „A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý“ (Gn 3, 6). Eva sa podvolí pokušeniu: „Vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol“ (Gn 3, 6). Takto naši prarodičia prestúpili Božie prikázanie a tým do sveta vstúpil hriech a zlo: „Skrze jedného človeka vstúpil do tohoto sveta hriech“ (Rim 5, 12). Požitím zakázaného ovocia sa ilúzia samo-zbožštenia vytratí a namiesto očakávaného dobra sa objaví zlo a prázdnota: „Otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí“ (Gn 3, 7). Hriech našich prarodičov mal za následok odtrhnutie človeka od Boha, zdroja života – človek sa vtedy stal smrteľným. „Ako sa telo stane mŕtvolou bez svojej vlastnej životnej energie, keď ho opustí duša, tak aj duša sa stane mŕtvolou bez duchovnej energie, keď ju opustí Svätý Duch.“[7]
148 Pád sa zavŕšil vyhnaním našich prarodičov z raja: „Boh vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života“ (Gn 3, 24). V dôsledku pádu, t. j. hriechu prarodičov (prvotného hriechu), človek stratil raj. K stromu života sa nemôžeme vrátiť iným spôsobom než Božou mocou, a preto potrebujeme Božiu spásu.
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa
[1] Diadoch z Fotiky, O duchovnom poznaní a rozlišovaní,3: PG 65, 1168.
[2] Gregor Nysský, O duši a vzkriesení. Rozhovor so sestrou Makrínou: PG 46, 93.
[3] Ján Zlatoústy, Homílie na Matúšovo evanjelium. Homília 59, 2: PG 58, 575.
[4] Bazil Veľký, Homília o tom, že Boh nie je pôvodcom zla, 5: PG 31, 337.
[5] Oktoich, Šiesty hlas,Nedeľná utiereň, Kánon Vzkriesenia, Štvrtá óda.
[6] Bazil Seleúcijský, Tretia Reč: O Adamovi, 3: PG 85, 57.
[7] Ján Zlatoústy, Homília na List Efezanom,18, 3: PG 62, 124.
Nasledujúce: Kristus naša Pascha: Dôsledky pádu (17. časť)Predchádzajúce: Kristus naša Pascha: Sloboda a zodpovednosť človeka (15. časť)
