Kristus naša Pascha: Cirkev je jedna, svätá, katolícka a apoštolská (34. časť)
283 Svätí Otcovia jednotným koncilovým spôsobom zhrnuli najcharakteristickejšie znaky Kristovej Cirkvi v Nicejsko-Konštantínopolskom symbole viery.[1] Opierajúc sa o iné vyznania viery používané od apoštolských čias, označili Cirkev za „jednu, svätú, katolícku a apoštolskú“. Tieto štyri znaky Cirkvi sa stávajú zjavnými vo svetle viery, aby sa v plnej sláve zjavili pri druhom Kristovom príchode.
Cirkev je jedna
284 Kristova Cirkev je jedna, lebo Boh je jeden: „Jeden je Boh a Otec všetkých“ (Ef 4, 6); a jeden je Ježiš Kristus, Staviteľ Cirkvi. Ako čítame v Matúšovi 16, 18: „Postavím svoju Cirkev.“ Cirkev, ktorú stavia Kristus a oživuje Svätý Duch, je „tajomstvom nedeliteľnej jednoty na obraz Najsvätejšej Trojice“[2]. Jednota Cirkvi je založená na jednej spoločnej viere v Najsvätejšiu Trojicu – Otca i Syna i Svätého Ducha – a na jednom krste: „jedna viera, jeden krst“ (Ef 4, 5). Jednou vierou a jedným krstom sa tí, ktorí uverili, stanú údmi jedného Kristovho tela: „Tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12, 5). Jedna Cirkev je predobrazom jednotného Božieho ľudu, ktorý bude dokonale prejaví v Božom kráľovstve.
285 Tajomstvo Božieho života, „tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté“ (Kol 1, 26), bolo zjavené ľudstvu vo vtelenom Božom Slove. Rovnakým spôsobom sa Kristova Cirkev, mystické Kristovo telo, viditeľne prejavuje v samosprávnych cirkvách. Práve v nich a z nich vytvorená existuje jedna a jedinečná katolícka Cirkev.[3]
286 Každá miestna cirkev prejavuje jednotu Cirkvi v hierarchickom usporiadaní rôznych služieb okolo biskupa. Tieto služby sú: presbyterské a diakonské, mníšske a laické. Na základe týchto služieb, ktoré patria rôznym členom jedného Kristovho tela, „celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa primeranej činnosti každého člena rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4, 16). Biskup vo svojej službe rozlišuje dary Svätého Ducha vo veriacich a povoláva ich do rôznych služieb v Cirkvi.
287 Jednota viery medzi samosprávnymi cirkvami sa prejavuje v spoločnom vyznávaní doktrinálneho učenia ekumenických koncilov. Jedna viera Cirkvi, Kristovho tela, je prameňom, z ktorého vyviera spoločná účasť veriacich na svätých tajomstvách. To sa deje najmä v Eucharistii, keď sa veriaci, ktoré majú účasť na Pánovom tele a krvi vo svätom prijímaní, sami stávajú jedným telom: „Náš spôsob myslenia je prispôsobený Eucharistii a Eucharistia zasa potvrdzuje náš spôsob myslenia.“[4] Pre každú samosprávnu cirkev je normou pre ortodoxné učenie („pravidlom viery“) Sväté písmo a posvätná Tradícia, pričom služba rímskeho biskupa slúži ako garancia zachovania ortodoxného učenia a vernosti tomuto učeniu.[5]
Cirkev je svätá
288 Vo Svätom písme sa Pán Boh označuje za Svätého: „Veď som ja Boh, a nie človek, Svätý uprostred teba“ (Oz 11, 9). Tento Boh vyzýva ľudstvo, aby sa stalo ako on vo svätosti: „Lebo ja, Pán, som váš Boh! Preto dokážte, že ste svätí, a buďte svätí, lebo ja som svätý“ (Lv 11, 44). Božia svätosť je zdrojom svätosti pre Cirkev.
Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená(Ef 5, 25 – 27).
Cirkev potvrdzuje túto svätosť liturgicky, keď so slovami „sväté svätým“ vyzýva veriacich, aby pristúpili k svätému prijímaniu.
289 Cirkev je miestom, kde máme rásť vo svätosti, ktorú nám dáva milosť Svätého Ducha. Svätý Duch nás vedie na ceste svätosti a ponúka milosť pokánia a zbožštenie vo svätých tajomstvách Cirkvi. Svätý Duch nám zjavuje pravdu, že „Cirkev, ktorá zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá, a zároveň stále potrebuje očisťovanie“[6]. Tí, čo vstupujú do Cirkvi dverami pokánia, prechádzajú dverami raja do Božieho posvätenia a požehnania. Najväčším zázrakom, ktorý sa odohráva vo svätej Cirkvi, je premena hriešnika na svätého. Keď členovia Cirkvi rastú vo svätosti, Pán premieňa celé stvorenie, oslobodzuje ho od nadvlády „tohto sveta“ a jeho síl a smeruje ho k plnosti „novej zeme“ (porov. Zjv 21, 1).
Cirkev je katolícka
290 Cirkev ukazuje, že je katolícka (z gréckeho slova katholike – všeobecný alebo plný), keď zhromažďuje spoločenstvo veriacich okolo eucharistického stola. Zhromaždené spoločenstvo Cirkvi vytvára Eucharistiu a Eucharistia vytvára Cirkev. Toto sa deje v spoločenstve veriacich s Kristom a veriacich navzájom: „A čím sa stávajú tí, ktorí sa na nej zúčastňujú? Kristovým telom: nie mnohými telami, ale jedným telom. Lebo ako sa chlieb pozostávajúci z mnohých zŕn stáva jedným…, tak sme spojení jeden s druhým i s Kristom.“[7] Eucharistickému zhromaždeniu predsedá biskup – „Kristov námestník“[8]. Je predsedajúcim (tým, ktorý stojí na prvom mieste), nakoľko stojí pred Bohom a stojí na čele liturgického zhromaždenia. Zároveň je aj ikonou Boha pre spoločenstvo.[9] Jeho prvenstvo v spoločenstve zhromaždenom na eucharistickom agapé, t. j. na „hostine lásky“, je prvenstvom v láske. Keďže biskup predsedá Eucharistii, ktorá sa uskutočňuje v konkrétnom miestnom spoločenstve, stojí na čele miestnej cirkvi (eparchie): „Nech nikto nerobí nič, čo súvisí s Cirkvou, bez biskupa.“[10] Biskup je hlavou eparchie, ako je Kristus hlavou Cirkvi. Titul biskupa označuje mesto biskupského stolca, ktoré je miestom, kde sa aktualizuje slávenie Eucharistie.
291 V Eucharistii, ktorú slávi biskup, ako aj prostredníctvom spoločnej viery vstupuje každá miestna cirkev do spoločenstva s ostatnými miestnymi cirkvami. Miestne cirkvi vo vzájomnom spoločenstve tvoria samosprávnu cirkev, na čele ktorej stojí ten, kto jej predsedá: biskup, arcibiskup, metropolita alebo patriarcha. Prvou medzi samosprávnymi cirkvami je Rímska cirkev, pretože jej predsedajúcim je rímsky pápež, nástupca apoštola Petra. On je učiteľom a normou apoštolskej viery; jemu Pán poskytol dar neomylnosti vo veciach viery a mravov [keď je vyhlásená ex cathedra], aby sa zachovala čistota a nemennosť božského učenia. Ako apoštol Peter prejavil svoju lásku ku Kristovi viac ako ostatní a dostal od Krista poverenie pásť jeho stádo (porov. Jn 21, 15 – 18), tak aj rímsky Petrov stolec „predsedá v láske“[11] a udržiava si primát (po latinsky primatus) medzi samosprávnymi cirkvami.[12] Tento primát sa napĺňa prostredníctvom petrovskej služby rímskeho biskupa. Naša cirkev vyznáva službu pápeža tým, že ho tituluje „najsvätejší všeobecný veľkňaz“.
292 Spoločenstvo samosprávnych cirkví vytvára katolicitu (po cirkevnoslovansky sobornosť) Cirkvi. Najvyšším prejavom všeobecnosti Cirkvi je ekumenický koncil. „Koncil je zhromaždením hlavných pastierov Kristovej Cirkvi, ktorí vydávajú svedectvo o viere a živote cirkví zverených ich pastoračnej a učiteľskej službe.“[13]
293 Kristus zveruje apoštolovi Petrovi službu slúžiť katolicite (sobornosti) Cirkvi: „Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22, 32). Rímsky biskup, nositeľ petrovskej služby, zvoláva ekumenické koncily, schvaľuje ich rozhodnutia, stojí za neomylnou vieroukou Cirkvi a vyjadruje ju, rieši ťažkosti, ktoré vznikajú v živote rôznych samosprávnych cirkví. Služba rímskeho veľkňaza je svedectvom „najhlbšej apoštolskej minulosti“[14]. Jeho služba má „posilňovať bratov“ v spoločnej viere (porov. Lk 22, 31 – 42), byť „skalou“ (porov. Mt 16, 18) a „pastierom“ (porov. Jn 21, 15 – 18). „[Rímskemu veľkňazovi] bola v osobe blahoslaveného Petra zverená plná moc pásť, riadiť a spravovať celú Cirkev, ako to bolo ustanovené na ekumenických konciloch a v posvätných kánonoch.“[15]
Cirkev je apoštolská
294 Kristus povolal dvanástich apoštolov (gr. apostolos – ten, ktorý je poslaný). Na nich založil Cirkev a poslal ich do sveta kázať evanjelium: „Potom vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať“ (Mk 3, 13 – 14). Apoštolská služba pokračuje v službe cirkevnej hierarchie a v apoštoláte (misii) všetkých veriacich. „Cirkev, hoci je rozptýlená po celom svete až po končiny sveta, prijala od apoštolov a ich učeníkov túto vieru… [a] starostlivo ju zachováva…, hlásajúc a učiac ich… v dokonalom súlade, akoby mala len jedny ústa.“[16] Z tohto dôvodu v Symbole viery vyznávame Kristovu Cirkev ako apoštolskú. Apoštolskosť Cirkvi sa uskutočňuje v službe biskupov, kňazov, diakonov, mníšstva a laikov, ktorí spoločne pracujú na spáse celého sveta.
295V Cirkvi sú nástupcami apoštolov biskupi. Prostredníctvom nich sa odovzdáva apoštolské dedičstvo – spasiteľná milosť a pravá viera. Uskutočňuje sa to prostredníctvom hierarchického vkladania rúk (po grécky cheirotonia). „Apoštoli… podľa nástupníctva biskupov… odovzdali Cirkev.“[17] Biskupi sú povolaní učiť, posväcovať a pásť. „Sme nástupcami apoštolov a riadime Cirkev s tou istou autoritou, s akou ju riadili oni.“[18]
296 Biskup, ktorý predsedá v láske, vysväcuje na službu svojich pomocníkov – kňazov (presbyterov). „Medzi presbytermi a biskupmi nebol veľký rozdiel. Oba stavy sa ujali úradu učiteľov a predsedajúcich v Cirkvi; a to, čo [apoštol Pavol] povedal o biskupoch, platí aj pre presbyterov.“[19] Apoštolská úloha kňaza spočíva v tom, že v mene biskupa vystupuje ako hlava eucharistického spoločenstva (v mene biskupa), vyjadruje spoločenstvo s biskupom pripomínaním jeho mena a slúži na posvätenie a spásu zvereného Božieho ľudu.
297 Apoštolská úloha diakonov spočíva v starostlivosti o každodenné potreby cirkevných spoločenstiev (porov. Sk 6, 3). „Posilnení sviatostnou milosťou, v spoločenstve s biskupom a jeho skupinou kňazov slúžia v diakonáte [službe] liturgie, slova a charity Božiemu ľudu.“[20]
298 Apoštolskou úlohou mníšstva je posväcovanie sveta prostredníctvom modlitby: „Mních je ten, kto je oddelený od sveta a neustále sa rozpráva iba s Bohom; kto vidí Boha a je ním videný, kto ho miluje a je ním milovaný a stáva sa svetlom, pretože mních je osvietený nevýslovným spôsobom.“[21] Mnísi spájajú svoju modlitbu s mnohotvárnou prácou apoštolátu, vychádzajúc v ústrety potrebám Cirkvi. Duchovný život je prameňom, z ktorého vychádza „povinnosť pracovať podľa svojich síl a podľa povahy vlastného povolania – či už modlitbou alebo tvorivou prácou – na prehlbovaní a upevňovaní Božieho kráľovstva v dušiach a na jeho šírení po celom svete“[22].
299 Apoštolská úloha laikov spočíva vo vnášaní Cirkvi do všetkých oblastí spoločenského života. „Laici majú na základe vlastného povolania hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha, aby sa … ako kvas znútra pričiňovali o posvätenie sveta.“[23] Pri posväcovaní sveta sú laici povolaní úzko spolupracovať s hierarchiou. Svätý Ján Zlatoústy vyzýva svojich veriacich, aby sa podieľali na jeho službe: „Nehádžte teda všetko [bremeno] na svojich učiteľov; nehádžte všetko na tých, ktorí vám predsedajú.“[24]
300 Apoštolská povaha Cirkvi sa prejavuje aj v jej misijnej službe „všetkým národom“, aby z nich vytvorila jeden Boží ľud. Na tento účel Cirkev evanjelizuje kultúry národov, vteľuje do nich Kristovu radostnú zvesť a premieňa ich Svätým Duchom. Cirkev to robí preto, aby im vštepila povedomie katolicity. Apoštolskosť Cirkvi priniesla ovocie:
Riadením Božej prozreteľnosti sa stalo, že rôzne cirkvi, ktoré založili apoštoli a ich nástupcovia na rozličných miestach, sa postupom času zoskupovali do rozmanitých organicky spojených celkov, ktoré zachovávajú jednotu viery a jediné Bohom ustanovené zriadenie všeobecnej Cirkvi, pričom majú vlastnú disciplínu, liturgickú prax, ako aj teologické a duchovné dedičstvo. Niektoré z nich, najmä starodávne patriarchálne cirkvi, akoby matky vo viere, zrodili iné – dcérske partikulárne [= miestne] cirkvi.[25]
Eparchie, ktorým predsedali biskupi, sa zjednotili do metropólií a metropólie do patriarchátov. Všeobecná (katolícka) Cirkev bude naďalej rásť do plnosti Krista, „po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa.
[1] Prvý konštantínopolský koncil, Symbol viery.
[2] Cyprián Kartáginský, Listy 69, 6.
[3] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 23.
[4] Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 18, 5: PG 7, 1028.
[5] Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 3, 2: PG 7, 848-849.
[6] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 8.
[7] Ján Zlatoústy, Homília na Prvý list Korinťanom, 24, 4: PG 61, 203.
[8] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 27.
[9] Ignác Antiochijský, List Smyrňanom, 8, 2 – 9, 1: PG 5, 713.
[10] Ignác Antiochijský, List Smyrňanom, 8, 1: PG 5, 713.
[11] Ignác Antiochijský, List Rimanom1,1: PG 5, 688.
[12] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 13 a 18.
[13] Patriarcha Josyf Slipyj, Testament (22. december 1981).
[14] Porov. Dmytro Tuptalo, Životy svätých, 11. október, Spomienka na Siedmy ekumenický koncil.
[15] Florentský koncil, Bula Laetentur caeli(6. júl 1439).
[16] Irenej Lyonský, Proti herézam, I, 10, 1: PG 7, 549-552.
[17] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 33, 8: PG 7, 1077.
[18] Cyprián Kartáginský, Listy 4, 6.
[19] Ján Zlatoústy, Komentár k Listu Timotejovi, 11, 1: PG 62, 553.
[20] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 29.
[21] Simeon Nový Teológ, Božské hymny, 48.
[22] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 44.
[23] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 31.
[24] Ján Zlatoústy, Komentár k Listu Hebrejom. Homília 30, 4: PG 63, 428.
[25] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 23.
Nasledujúce: Kristus naša Pascha: Samosprávna povaha Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej spoločenstvo s ostatnými samosprávnymi cirkvami (35. časť)Predchádzajúce: Kristus naša Pascha: Cirkev – ikona Najsvätejšej Trojice (33. časť)
