Štvrtá nedeľa po Päťdesiatnici: Stotníkova viera
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Štvrtá nedeľa po Päťdesiatnici: Stotníkova viera
Minulú nedeľu sme počuli svätého Pavla, ako nám hovorí, že „sme ospravedlnení vierou“. Evanjelium (Mt 8,5 – 13) štvrtej nedele po Päťdesiatnici nám ukazuje, aký je to druh viery, ktorý ospravedlňuje.
Rímsky stotník v Kafarnaume dosiahne od Ježiša uzdravenie svojho chorého sluhu. Toto uzdravenie je odpoveďou na stotníkov akt viery: „Choď a nech sa ti stane, ako si uveril.“
Tento stotník nie je synom Izraela. A Ježiš od neho ani nepožaduje racionálne vyznanie viery, nepodrobuje ho doktrinálnej skúške. A predsa práve u stotníka, a nie u „najortodoxnejších“ Židov, nachádza Ježiš vieru, ktorú si želá: „Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v izraelskom ľude.“
V čom teda spočíva žitá viera, spásonosná viera stotníka?
Nekorešponduje s držaním sa nejakej dogmy, ani s vykonávaním nejakého obradu alebo zákonného predpisu. Je založená predovšetkým na hlbokej pokore: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu…“ A potom sa celkom spolieha na Pánovo slovo: „…povedz iba slovo…“
Pánovo slovo tu nie je prijímané len s úctou a vierou, ale je želané a hľadané ako princíp sily a spásy. Toto slovo, ktoré stotník očakáva celou svojou bytosťou, stotník neumiestňuje do nejakej „náboženskej“ sféry, ktorá je cudzia každodennému životu: „Povedz iba slovo a môj sluha ozdravie.“ Stotník verí, že Ježišovo slovo vstúpi do jeho života, do domácich skutočností a dosiahne určitý výsledok.
Napokon, stotníkova viera je postojom poslušnosti. „Veď aj ja som podriadený človek,“ hovorí stotník, velím vojakom a sluhom, čo im poviem, to urobia. A samotný stotník je podriadený vyšším dôstojníkom a vykonáva ich rozkazy. Preto považuje za prirodzené, že Ježiš prikazuje a že jeho príkaz sa okamžite vykonáva. Stotník čaká na Ježišov príkaz.
To je viera stotníka, viera, ktorú Ježiš chváli. A to je viera, ktorú Ježiš požaduje aj od nás: dôverčivé odovzdanie celého nášho bytia Ježišovmu slovu, ktoré zachraňuje a necháva žiť.
Táto viera nevylučuje ani presné verenie v zjavené pravdy, ani presné uplatňovanie Božieho zákona. Ale viera, ktorá by bola len verením alebo uplatňovaním zákona bez vnútorného elánu, ktorý stotníka vedie k Ježišovi, takáto viera by bola mŕtvou vierou.
Živá viera stotníka – ktorý musí „poslúchať rozkazy“ – zahŕňa podrobenie vôle Ježišovmu slovu. V okamihu, keď stotník adresuje svoju prosbu nášmu Pánovi, vydáva sa Ježišovej vláde, „do jeho rúk“.
Aj ja sa musím stať niekým, kto „poslúcha príkazy“, človekom, ktorý celý svoj život podriadil Pánovmu vedeniu a v každej chvíli v tejto poslušnosti a tejto dôvere nachádza bezpečnosť a istotu, ktorú nepoznajú tí, ktorí sú sami sebe pánmi.
Zdroj: Mních východnej Cirkvi, Rok milosti Pána
Zdroj obrázka: https://ikony.hour.sk/galeria/ikona-kristus-pantokrator-85×68/
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Nedeľa svätých otcov prvých šiestich ekumenických koncilovSviatok apoštolov Petra a Pavla (29. jún)
