Prúd živej vody

Prúd živej vody: Vyznania viery a koncily – Nicejské vyznanie viery; Koncily v Cirkvi, Ekumenické koncily

od autora: Ján Krupa · 20 februára, 2023

Kriste, Bože náš, ty si nad všetky chvály, lebo si ustanovil našich Otcov ako svetlá pre celú zem. Prostredníctvom nich si nás priviedol k pravej viere. Najštedrejší Pane, sláva Tebe. (Tropár koncilových otcov)

Náš Pán Ježiš Kristus prisľúbil, že bude so svojím ľudom – s tými, ktorí v neho uveria v každom pokolení, a povedal: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta!“ (Mt 28, 20). Učeníci a apoštoli zažili túto trvalú Kristovu prítomnosť po zmŕtvychvstaní a stala sa pre nich ešte hmatateľnejšou vyliatím Svätého Ducha v Päťdesiatnicu. Žili novým životom v Kristovi a bolo len prirodzené, že jeho nový život sa prejavil nielen v nových spôsoboch konania, ale aj v nových spôsoboch hovorenia o Bohu a jeho interakcii s ľudským pokolením. Vyhlásili, že sú svedkami a vydali svedectvo, aby sa všetci mohli podieľať na dobrodeniach.

Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. (Prvý Jánov list 1, 3)

Podporte nás

Keď títo svedkovia ohlasovali evanjelium, očakávali, že tí, ktorí ich počúvali, budú reagovať rovnako ako oni sami na živú prítomnosť Krista medzi nimi. A tak, ako sa píše v Skutkoch apoštolov, prvá Petrova kázeň po Päťdesiatnici obsahovala túto výzvu:

Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: „Čo máme robiť, bratia?“ Peter im povedal: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.“ (Skutky apoštolov 2, 37 – 38)

Títo prví ohlasovatelia dobrej zvesti vyzývali svojich poslucháčov, aby „pretvorili svoje životy“, aby odumreli starému ja, aby sa nové ja mohlo naplniť Kristovým životom. Tajomstvo krstu bolo rituálom, ktorý vyjadroval a zároveň uskutočňoval plnú a skutočnú účasť na Kristovom živote.

Počas slávnostnej udalosti krstu bolo osobné vyznanie viery Cirkvi vhodným vyjadrením uskutočňovaného zjednotenia. Slovné formulky pre toto vyznanie viery vznikli veľmi skoro a boli známe ako symboly viery, pretože slová boli symbolom zjednotenia veriaceho s Kristovým telom. V angličtine tieto symboly viery bežne označujeme ako „kréda“, čo pochádza z latinského výrazu pre „verím“ – credo.

Počiatočným hlásaním týchto vyznaní viery bola viera v Ježiša ako Božieho Mesiáša, ktorý bol teraz povýšený: „Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom“ (Skutky apoštolov 2, 36). Čoskoro sa pridala zmienka o Svätom Duchu a potom aj konkrétnejšie články viery týkajúce sa Otca, Syna a Ducha. Apoštolská Tradícia, pripisovaná Hippolytovi, uvádza podrobný príklad takéhoto krstného vyznania viery v Ríme na začiatku tretieho storočia (cca. 215):

Keď krstený vojde do vody, ten, kto ho krstí, položí na neho ruku a takto prehovorí: Veríš v Boha, Otca všemohúceho? A krstený povie: Verím! Vtedy nech ho ponorí prvýkrát… A potom povie: Veríš v Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa narodil zo Svätého Ducha z Panny Márie, bol ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, zomrel a bol pochovaný a na tretí deň vstal z mŕtvych, živý, vystúpil na nebesia a posadil sa po pravici Otca, aby súdil živých i mŕtvych? A keď povie: Verím, je opäť ponorený. A znova povie: „Veríš vo Svätého Ducha a Svätú Cirkev a vo vzkriesenie tela? Krstený vtedy povie: Verím! A tak je ponorený tretíkrát.

Pre týchto raných kresťanov bolo ich vyznanie viery živým vyjadrením ich nového života v Kristovi, alebo, ako hovorí svätý Pavol v našom najranejšom písomnom svedectve o viere v zmŕtvychvstalého Krista: „Naše evanjelium neprišlo k vám iba v slovách, ale aj v moci a vo Svätom Duchu Svätom a v celej plnosti“ (1 Sol 1, 5). Úzke spojenie medzi týmto symbolmi viery a životom, ktorý vyjadrovali, sa dramaticky ukazuje vo svedectve mučeníkov.

Tieto rané symboly viery v Cirkvi prirodzene používali štandardné spôsoby hovorenia o Bohu, Kristovi a Duchu, ktoré boli súčasťou apoštolského hlásania a stali sa súčasťou Svätého písma. Vo veľmi ranom štádiu života Cirkvi vytvorila starosť o „pravé učenie“ apoštolského svedectva o Kristovi potrebu určitého druhu kritérií na rozlíšenie falošného svedectva o Kristovi od pravdivého svedectva. Už sme videli, ako táto starosť viedla k vytvoreniu kánonu novozákonných spisov.

Krstné formulky by tiež mohli predstavovať spojenie s apoštolmi, a to by bol spôsob, na rozlíšiť pravé svedectvo o Kristovi od falošných vyjadrení. Mnohí z prvých Otcov uvádzajú krstné vyznania viery ako oporu svojho ortodoxného učenia v boji proti falošným vyjadreniam heretikov. Vyznania viery považovali za odkazy na pravú apoštolskú vieru Cirkvi a ako také za dôležitú súčasť Tradície. Obsahovo boli konzervatívne, neuberali ani nepridávali k pravde, ktorú odovzdali apoštoli. Naopak, odovzdávali túto pravdu verne, bez zmien.

Nicejské vyznanie viery

Dobrým príkladom vyznania viery, používaného na obranu kresťanskej viery, je Nicejské vyznanie viery. Po vzostupe arianizmu (herézy, ktorá tvrdila, že Kristus je dokonalým stvorením, ktoré stvoril Boh Otec), Cirkev považovala za potrebné vypracovať vyhlásenie vychádzajúce zo Svätého písma a Tradície ako výrok proti tomuto omylu. Nicejský koncil bol zvolaný v roku 325, aby sa diskutovalo a tejto heréze. Účastníci sformulovali vyznanie viery, v ktorom sa jasne uvádza, že Ježiš je Kristus, Boží Syn, a je „jednej podstaty“ s Otcom. Grécke slovo homoousios znamená tú istú prirodzenosť. Toto vyznanie viery sa používalo ako skúšobný kameň na oddelenie tých, ktorí sa držali pravej viery, od tých, ktorí prijali mylnú predstavu o Kristovi, ako spôsob, ako otestovať správnosť viery jednotlivých členov Cirkvi – alebo skôr ako zistiť, kto je skutočne pravým členom Cirkvi na rozdiel od tých, ktorí vykĺzli z ovčinca tým, že prijali lož. Tento koncil vo svetle tohto vyznania viery výslovne anatematizoval tých, ktorí toto vyznanie viery neprijali. V tomto sa významne odchyľuje od krstných vyznaní viery predchádzajúcej epochy. Nicejské vyznanie viery tiež poskytlo pevný základ, z ktorého mohli ortodoxní/pravoverní biskupi učiť a obhajovať správne učenie.

Toto Nicejské vyznanie viery nie je to, ktoré poznáme dnes. Dnes sa najviac používa na uznáva ďalšie rozvinutie tohto vyznania viery (známe ako Nicejsko-konštantínopolské). Nicejské vyznanie viery však bolo vzorom pre ďalšie vyznania viery, ktoré sa vyvinuli neskôr. Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery potvrdili v roku 451 účastníci Chalcedónskeho koncilu, ktorý videl jeho korene v ďalšom vývoji doktrinálnej syntézy na predchádzajúcom Konštantínopolskom koncile. Vďaka pôsobeniu Chalcedónskeho koncilu Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery nahradilo najstaršie vyhlásenie Nicejského koncilu a stalo sa tým, ktoré pravidelne používame na našich bohoslužbách.

Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery pridáva k jednoduchšiemu Nicejskému viery ďalšie výroky o Svätom Duchu: „I v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov.“ V tomto vyznaní viery sa jasne uznáva, že Svätý Duch je božskej prirodzenosti, a to tým, že sa uvádza, že poklona, ktorá prináleží Otcovi a Synovi, podobne prináleží aj Duchu.

Chalcedónsky koncil potvrdil nevyhnutnosť prijatia Nicejsko-konštantínopolského vyznania viery a zavŕšil jeho vývoj dekrétom, že sa v ňom nesmú robiť žiadne zmeny:

Tento súčasný, svätý, veľký, ekumenický koncil, ktorý chce vylúčiť každý úskok proti Pravde a učí to, čo sa od počiatku nezmenilo, hneď na začiatku rozhodol, že viera 318 Otcov (Nicejského koncilu) zostane neporušená. (Chalcedónsky koncil, Definitio fidei)

Neskoršie pridanie slov „a Syna“ (lat. filioque) na latinskom Západe spôsobí východným cirkvám vážne teologické problémy a nakoniec prispeje k veľkej schizme v roku 1054.

Cirkev si je vedomá úzkeho prepojenia medzi naším životom v Kristovi a naším vyjadrením tejto viery (vyznania viery). Recitácia vyznania viery sa stala dôležitou súčasťou sviatostných tajomstiev, ktoré ďalej vyjadrujú náš život v Kristovi a tak ho živia. Vyznanie viery sa zvyčajne recituje pri krste, ako aj počas svätej a božskej liturgie, kde ohlasujeme slávu našej viery. Týmto vyznávame tú istú nepretržitú vieru ako apoštoli a cirkevní otcovia, vyznávame svoju jednotu v Kristovom tele – náš nový život v Kristovi – spolu s celým cirkevným spoločenstvom, minulým, súčasným i budúcim. V tomto ohľade vidíme Svätého Ducha, ktorý ako člnok na krosnách, ktorý tká všetky prvky Tradície do jednotného celku a rozhodne osobným spôsobom.

Osobná úvaha

Popremýšľaj o rôznych tajomstvách viery, ktoré sú uvedené vo vyznaní viery.

Kedy si prvýkrát dôkladne odriekal túto modlitbu? Kedy si naposledy zmysluplne vyznal vieru?

V čom je vyznanie viery, ktoré recituješ počas božskej liturgie, dôležitým aspektom prežívania tvojej viery?

Koncily v Cirkvi

Ak vyznania viery predstavujú prvky Tradície utkané dohromady, aby poskytli vyjadrenie osobnej viery, koncily predstavujú pôsobenie Svätého Ducha v ďalšom definovaní tejto spoločnej viery. Ani jeden z týchto posunov sa neodohráva samostatne alebo po sebe. Skôr sa oba tieto vývoje odohrávajú súčasne.

V snahe sledovať niť tohto špecifického prvku, koncilov, sa musíme vrátiť k tomu istému východiskovému bodu, ktorý sme použili pre vyznania viery: že viera v Ježiša Krista vedie k novému spôsobu života. Teraz nikde nie je ideál spoločného kresťanského života vidieť jasnejšie ako v rozprávaní svätého Lukáša o jeruzalemskej Cirkvi v prvých mesiacoch po Päťdesiatnici, ako je opísaný v Skutkoch apoštolov 2, 42 – 47.

Život pre prvých kresťanov nebol dokonalý. O nič viac, ako to bolo v čase Majstra. Bolo nespočetne veľa prípadov, keď veriaci zažili Kristovo požehnanie vyjadrené jeho slovami: „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť“ (Mt 5, 11). Tieto útoky zvonku nikdy nedokázali zničiť Cirkev. Naopak, podľa jedného príslovia Cirkev rastie z krvi mučeníkov.

Práve hádky a nezhody vo vnútri tela veriacich sa ukázali byť také nebezpečné. Skutky apoštolov nám to približujú v odmietnutí jeruzalemskej spoločenstva prijať Pavla (Sk 9, 26). Aj bez takýchto hádok bolo v Cirkvi potrebné prijímať rozhodnutia (napríklad o náhrade za Judáša, a pomocníkoch apoštolov atď.). Pri prijímaní takýchto sa apoštoli riadili vedomím, že Kristus je s nimi prostredníctvom moci Svätého Ducha. Ich skutočnou úlohou preto bolo rozlíšiť, aká je Božia vôľa v každej situácii. Preto sa Peter pri výbere Judášovho nástupcu modlí: „Pane, ty poznáš srdcia všetkých ľudí; ukáž, ktorého z týchto dvoch si si vyvolil, aby zaujal miesto v tejto službe a apoštoláte“ (Sk 1, 24 – 25).

Oveľa ťažším rozhodnutím pre rodiacu sa Cirkev bola otázka konvertitov z pohanstva, opísaná v 15. kapitole Skutkov apoštolov. Medzi Pavlom a Barnabášom na jednej strane a niektorými konvertovanými s farizejov na strane druhej sa viedli veľké spory a diskusie. Pavol nám v liste Galaťanom podáva svoju verziu príbehu:

Vieme, že človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona, ale iba skrze vieru v Ježiša Krista. Aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov podľa zákona, lebo zo skutkov podľa zákona nebude ospravedlnený nijaký človek. (Gal 2, 16)

Učenie „judaizátorov“ bolo v priamom rozpore s Pavlovým učením a môžeme si domyslieť, čo sa odohralo pod stručným slovným spojením „veľká hádka“, použitým v Sk 15, 7. Poznáme však výsledok tejto hádky. „Vtedy sa apoštoli a starší s celou [jeruzalemskou] cirkvou uzniesli“ (Sk 15, 22) poslať list do Antiochie na podporu Pavlovho stanoviska.

Jednomyseľne sme sa uzniesli, že vyberieme mužov a pošleme ich k vám… a oni vám aj ústne povedia to isté. Lebo Svätý Duch a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného… (Sk 15, 25 – 29)

Z tohto krátkeho pohľadu na „Jeruzalemský koncil“ možno vyvodiť niekoľko záverov. Po prvé, kresťanské rozhodovanie je rozlišovaním, snahou spoznať vôľu Boha, ktorý číta v ľudskom srdci. Po druhé, trvalá prítomnosť Krista v Cirkvi prostredníctvom Svätého Ducha umožňuje toto rozlišovanie, ktoré sa uskutočňuje prostredníctvom modlitby, ako aj nesúhlasu, polemík a „veľkej hádky“. Po tretie, na prijatí rozhodnutia sa podieľa celé spoločenstvo (Cirkev) a, napokon, v rozlišovaní Božej vôle pre spoločenstvo má osobitnú úlohu autorita (t. j. tí, ktorí boli v Ježišovej spoločnosti od jeho pokrstenia Jánom až do dňa, keď bol Ježiš vzatý do neba (Sk 1, 22), ako majúci osobitnú funkciu v procese rozlišovania).

Tak ako boli prvé krstné vyznania viery vzorom pre neskoršie, významnejšie teologické vyhlásenia, tak aj tento prvý koncil je vzorom pre budúce koncily. Keďže Cirkev časom rástla a rozširovala sa po územiach, apoštoli nemohli byť všade. Sväté písmo nám hovorí, že „po jednotlivých cirkvách ustanovili starších, modlili sa a postili a odporúčali ich Pánovi, v ktorého uverili“ (Sk 14, 23). Práve svätý Pavol je naším hlavným zdrojom informácií o týchto presbyteroch (starších). V jeho listoch je veľmi jasne vidieť, že vedome odovzdal vedúcu úlohu v tých spoločenstvách, ktoré pomáhal zakladať. Svätému Timotejovi hovorí, aby bol verný svedectvu apoštolov:

Maj za vzor zdravých slov to, čo si počul odo mňa, vo viere a v láske, ktoré sú v Kristovi Ježišovi. Zverený poklad chráň mocou Svätého Ducha, ktorý v nás prebýva. (2 Tim 1, 13 – 14)

Mal to byť trvalý záväzok voči integrite Cirkvi, a nie len dočasná povinnosť.

A čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, zveruj spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní učiť aj iných. (2 Tim 2, 2)

Postupom času sa títo nástupcovia apoštolov začali nazývať biskupmi. Grécke slovo episkopos znamená dozorca alebo predák. Títo predstavení predsedali miestnej cirkvi, vykonávali službu kázania a predsedali eucharistickému sláveniu. Cieľom biskupov bolo pomáhať všetkým kresťanom rásť v „láske vychádzajúcej z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery“ (1 Tim 1, 5). Vzťah veriacich k biskupovi sa začal považovať za skúšobný kameň ich vzťahu k Bohu. Svätý Ignác Antiochijský nabádal Magnezijčanov: „[Buďte] zjednotení so svojím biskupom a skrze neho podriadení Bohu v Kristovi“ (Magnezijčanom VI, 1).

Nakoniec, ako sa Cirkev rozrastala, bolo potrebné prijať rozhodnutia, ktoré sa týkali viacerých cirkví. Preto sa stalo bežným, že sa všetci biskupi určitej oblasti stretli na synode, našom koncile, na ktorom sa tieto rozhodnutia mohli prijať. Tieto regionálne koncily sa v druhom a treťom storočí stali celkom bežnými a zaoberali sa najrôznejšími otázkami, ktorým čelili cirkvi. Keď tieto synody zápasili s týmito otázkami, objavili sa určité dôležité kritériá, ktoré pomáhali pri rozlišovaní konkrétnych otázok. Po prvé, na nové udalosti sa mohlo odpovedať len v súlade s vierou a svedectvom apoštolov. Po druhé, odpovede na takýto vývoj mohli byť prijateľné len vtedy, ak boli v súlade s jednotou viery medzi všetkými cirkvami katolíckeho spoločenstva.

Ekumenické koncily

Videli sme, že používanie vyznaní viery prešlo v treťom storočí prekvapujúcim vývojom. Ešte väčší vývoj v tom čase zaznamenalo používanie koncilov. Táto dramatická zmena v používaní koncilov súvisela s novými osudmi Cirkvi po obrátení cisára Konštantína na začiatku štvrtého storočia. Dnes je pre nás dokonca ťažké predstaviť si rozsah tohto vývoja. Z postavenie zakázaného, podzemného hnutia bola Cirkev vyčlenená Rímskou ríšou pre osobitnú priazeň a postavenie štátneho náboženstva. V dôsledku toho sa rozhodnutie Cirkvi v otázkach viery stávalo kriticky dôležitým pre čoraz viac ľudí. Netrvalo dlho a jeden spor týkajúci sa viery sa rozrástol natoľko, že sa týkal „celého sveta“.

Okolo roku 320 cirkvou v Alexandrii v Egypte otriasol konflikt medzi jej biskupom Alexandrom a jedným z jej presbyterov Áriom. Alexander zvolal synodu, aby záležitosť vyriešila, a tá odsúdila Ária, ktorý však odmietol rozsudok prijať a utiekol pod ochranu biskupov, ktorí s ním súhlasili. Konflikt sa naďalej rozrastala a zapájal čoraz viac biskupov. Toto hlboko znepokojovalo cisára Konštantína. Po niekoľkých neúspešných výzvach na ukončenie sporu sa rozhodol vyriešiť problém zvolaním všeobecného koncilu biskupov, ktorý sa zišiel v roku 325 v Nicei. Stretnutie bolo nazvané ekumenickým koncilom, z gréckeho slova oikoumene, ktoré sa používalo na označenie celej ríše. Máme teda prvý z takzvaných ekumenických koncilov, ten, ktorý sformuloval Nicejské vyznanie viery. Druhý takýto ekumenický koncil sa konal v Konštantínopole v roku 381. Jeho účastníci objasnili božskú prirodzenosť Svätého Ducha, čím pre budúce generácie upevnili učenie o Svätej Trojici. Ako to formuloval svätý Ignác Antiochijský, Kristus a Svätý Duch sú „dve ruky Boha Otca“, ktoré nás pozdvihujú do života Trojice.

Nasledujúce štyri ekumenické koncily sa museli zaoberať Ježišovým človečenstvom, pretože práve skrze toto človečenstva Kristus vykúpil našu ľudskú prirodzenosť. Účastníci týchto koncilov vypracovali spôsoby, ako hovoriť o tajomstve nášho vykúpenia, ktoré boli verné človečenstvu a božstvu prítomnému v jednej osobe Ježiša Krista. Efezský koncil v roku 431 trval na tom, že Ježiš Kristus je jedna osoba, čím reagoval na Nestória, ktorý učil, že božský Logos sa usídlil v ľudskej bytosti, čím v Ježišovi vznikli dve osoby. Efezský koncil potvrdil, že Mária je skutočne Theotokos (Bohorodičkou), a nie iba matkou tejto druhej ľudskej osoby. Na druhej strane koncil, ktorý sa zišiel v Chalcedóne v roku 451, musel odmietnuť myšlienku, že božská prirodzenosť nejakým spôsobom pohltila ľudskú prirodzenosť v Ježišovi. Účastníci na tomto stretnutí učili, že Kristova ľudská prirodzenosť je úplná a že je úplne človekom vo všetkom s výnimkou hriechu. Tí, ktorí navrhli toto chybné učenie, boli známi ako monofyziti (z gréckeho slova pre jednu prirodzenosť).

Piaty ekumenický koncil sa zišiel v roku 553 v Konštantínopole, zvolal ho cisár Justinián, aby sa ďalej zaoberal hrozbou monofyzitizmu. Keďže sa táto synoda zišla napriek protestom rímskeho pápeža, na Západe bola prijatá až oveľa neskôr. Tretí konštantínopolský koncil sa zišiel v roku 680, aby zachoval vieru, že v Ježišovi Kristovi sú dve vôle. Keďže vôľa je funkciou skôr prirodzenosti než osoby, v Kristovi museli byť dve vôle, jedna vyplývajúca z jeho človečenstva a druhá z jeho božstva. Tento vysoko filozofický a technický spor má vážne dôsledky pre naše chápanie spôsobu, akým Kristovo vtelenie privodzuje našu spásu.

Týchto prvých šesť koncilov je samostatnou triedou a my si ich a biskupov, ktorí sa na nich zúčastnili, pripomíname každoročne v nedeľu, ktorá pripadá na obdobie medzi 13. až 19. júlom. V textoch bohoslužieb na tento deň si pripomíname otázky a vyhlásenia, ktoré boli výsledkom týchto rokovaní.

Slávni konciloví Otcovia, dokázali ste, že Pyrrhus, Sergius, Onuphrius a Dioskoros, ako aj Nestórius sa mýlili v učení o Kristovi. Uchovávate stádo tým, že učíte pravý princíp, že Kristus je jedna osoba s dvoma prirodzenosťami. Tomuto Kristovi sa klaniame ako dokonalému človekovi a dokonalému Bohu. Kristus je jedno s Otcom a Svätým Duchom. Svätí Otcovia, my si vás ctíme a spievame vám chválospev.

Svätí konciloví Otcovia, verne uchovávate tradíciu apoštolov. Tým, že sa vyhlásili, že tri osoby Svätej Trojice sú jedno a jednej podstaty, ste vyvrátili Áriovo rúhanie. učením, že Svätý Duch je samostatná osoba, ktorá je jedno s Otcom a Synom, ste zahanbili Macedónia, Severa a ďalších heretikov. A tak vás prosíme, aby ste sa za nás prihovárali, chránili nás pred herézou a omylom a uchovávali naše životy bez úhony v Božích očiach. (Večiereň pre Nedeľu Otcov prvých šiestich koncilov)

Druhý nicejský koncil v roku 787 sa počíta ako siedma ekumenická synoda a potvrdil tradičné učenie Cirkvi o duchovnej užitočnosti svätých obrazov. Toto učenie musel obhajovať tvárou v tvár tvrdej opozícii zo strany cisárov, ktorí sa usiloval o zničenie týchto ikon a odtiaľ pochádza ich označenie ikonoklasti, z gréckych slov pre ikonoborcov. Toto hnutie znamenalo v Byzantskej cirkvi posledné štádium monofyzitskej tendencie, ktorá minimalizovala plné človečenstvo Krista. Ako zdôrazňovali obhajcovia ikon, je to pravé a úplné človečenstvo Krista, ktoré robí hmotu schopnou posvätenia a ikony legitímnymi.

V nedeľu, ktorá každoročne pripadá na obdobie medzi 11. a 18. októbrom, si pripomíname účastníkov tohto koncilu. Konečnú obnovu ikon si však pripomíname výnimočnejším spôsobom v prvú nedeľu Veľkého pôstu. Keďže tento deň pripomína víťazstvo presnej viery nad omylom na vysokých a mocných miestach, nazýva sa Nedeľou ortodoxie. V kondáku, ktorý sa používa na tento sviatok, vidíme cirkevnú víziu ikon ako spojenú so spásonosným vtelením Krista:

Neopísateľné Otcovo Slovo sa stalo opísateľným, keď si z teba, Bohorodička, vzalo telo – obnovilo obraz, ktorý bol v dávnych časoch pošpinený, a darovalo mu božskú nádheru. A tak teraz ohlasujeme našu spásu a zvestujeme ju slovom i skutkom!

Hoci na Východe aj Západe bolo mnoho ďalších dôležitých koncilov, týchto sedem koncilov tvorí základ viery spoločný pre katolícke a pravoslávne spoločenstvá a možno ich považovať a oceňovať ako tie koncily, ktoré boli uznané cirkvami „na celom svete“ ako ekumenické. Tie isté koncily patria medzi najdôležitejšie svedectvá života viery Cirkvi. Svojou vernosťou učeniu apoštolov tieto koncily poskytli Cirkvi nové spôsoby opisu tajomstva, ktorým je náš život v Kristovi, spôsoby, ktoré sú v súlade s učením Svätého písma. Otcovia Chalcedónskeho koncilu vyjadrili túto kontinuitu, keď povedali:

Toto je viera apoštolov!

Toto je viera Otcov!

Za týmto my všetci stojíme!

To je to, čo veríme.

Spoločná viera Cirkvi, zakorenená v Tradícii, sa tak sama stáva výrazom Tradície a vedie nás, ktorí sme ju nasledovali, k prijatej jednote viery s apoštolmi a teda s Božím Duchom.

Osobná úvaha

Cirkevní otcovia, vyznania viery a koncily vyjadrili živú vieru Cirkvi v ich skúsenosti a jazyku ich doby. Ako to robí Cirkev dnes?

Ako ty osobne prejavuješ, zažívaš a vyjadruješ svoju živú vieru dnes?

Kázanie Apoštolov a učenie Otcov stanovili v Cirkvi jedinú a jednotnú vieru; preto táto Cirkev, odetá do pravdy teológie inšpirovanej nebom, s istotou vysvetľuje a ohlasuje veľké tajomstvo Krista.

Kondák, Spomienka na koncilových Otcov

Zdroj: A stream of living water, God with us publications 1988. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.