Prúd živej vody: Vyznania viery a koncily (17. časť)
Kriste, Bože náš, ty si nad všetky chvály, lebo si ustanovil našich Otcov ako svetlá pre celú zem. Prostredníctvom nich si nás priviedol k pravej viere. Najštedrejší Pane, sláva Tebe. (Tropár koncilových otcov)
Náš Pán Ježiš Kristus prisľúbil, že bude so svojím ľudom – s tými, ktorí v neho uveria v každom pokolení, a povedal: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta!“ (Mt 28, 20). Učeníci a apoštoli zažili túto trvalú Kristovu prítomnosť po zmŕtvychvstaní a stala sa pre nich ešte hmatateľnejšou vyliatím Svätého Ducha v Päťdesiatnicu. Žili novým životom v Kristovi a bolo len prirodzené, že jeho nový život sa prejavil nielen v nových spôsoboch konania, ale aj v nových spôsoboch hovorenia o Bohu a jeho interakcii s ľudským pokolením. Vyhlásili, že sú svedkami a vydali svedectvo, aby sa všetci mohli podieľať na dobrodeniach.
Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. (Prvý Jánov list 1, 3)
Keď títo svedkovia ohlasovali evanjelium, očakávali, že tí, ktorí ich počúvali, budú reagovať rovnako ako oni sami na živú prítomnosť Krista medzi nimi. A tak, ako sa píše v Skutkoch apoštolov, prvá Petrova kázeň po Päťdesiatnici obsahovala túto výzvu:
Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: „Čo máme robiť, bratia?“ Peter im povedal: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.“ (Skutky apoštolov 2, 37 – 38)
Títo prví ohlasovatelia dobrej zvesti vyzývali svojich poslucháčov, aby „pretvorili svoje životy“, aby odumreli starému ja, aby sa nové ja mohlo naplniť Kristovým životom. Tajomstvo krstu bolo rituálom, ktorý vyjadroval a zároveň uskutočňoval plnú a skutočnú účasť na Kristovom živote.
Počas slávnostnej udalosti krstu bolo osobné vyznanie viery Cirkvi vhodným vyjadrením uskutočňovaného zjednotenia. Slovné formulky pre toto vyznanie viery vznikli veľmi skoro a boli známe ako symboly viery, pretože slová boli symbolom zjednotenia veriaceho s Kristovým telom. V angličtine tieto symboly viery bežne označujeme ako „kréda“, čo pochádza z latinského výrazu pre „verím“ – credo.
Počiatočným hlásaním týchto vyznaní viery bola viera v Ježiša ako Božieho Mesiáša, ktorý bol teraz povýšený: „Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom“ (Skutky apoštolov 2, 36). Čoskoro sa pridala zmienka o Svätom Duchu a potom aj konkrétnejšie články viery týkajúce sa Otca, Syna a Ducha. Apoštolská Tradícia, pripisovaná Hippolytovi, uvádza podrobný príklad takéhoto krstného vyznania viery v Ríme na začiatku tretieho storočia (cca. 215):
Keď krstený vojde do vody, ten, kto ho krstí, položí na neho ruku a takto prehovorí: Veríš v Boha, Otca všemohúceho? A krstený povie: Verím! Vtedy nech ho ponorí prvýkrát… A potom povie: Veríš v Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa narodil zo Svätého Ducha z Panny Márie, bol ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, zomrel a bol pochovaný a na tretí deň vstal z mŕtvych, živý, vystúpil na nebesia a posadil sa po pravici Otca, aby súdil živých i mŕtvych? A keď povie: Verím, je opäť ponorený. A znova povie: „Veríš vo Svätého Ducha a Svätú Cirkev a vo vzkriesenie tela? Krstený vtedy povie: Verím! A tak je ponorený tretíkrát.
Pre týchto raných kresťanov bolo ich vyznanie viery živým vyjadrením ich nového života v Kristovi, alebo, ako hovorí svätý Pavol v našom najranejšom písomnom svedectve o viere v zmŕtvychvstalého Krista: „Naše evanjelium neprišlo k vám iba v slovách, ale aj v moci a vo Svätom Duchu Svätom a v celej plnosti“ (1 Sol 1, 5). Úzke spojenie medzi týmto symbolmi viery a životom, ktorý vyjadrovali, sa dramaticky ukazuje vo svedectve mučeníkov.
Tieto rané symboly viery v Cirkvi prirodzene používali štandardné spôsoby hovorenia o Bohu, Kristovi a Duchu, ktoré boli súčasťou apoštolského hlásania a stali sa súčasťou Svätého písma. Vo veľmi ranom štádiu života Cirkvi vytvorila starosť o „pravé učenie“ apoštolského svedectva o Kristovi potrebu určitého druhu kritérií na rozlíšenie falošného svedectva o Kristovi od pravdivého svedectva. Už sme videli, ako táto starosť viedla k vytvoreniu kánonu novozákonných spisov.
Krstné formulky by tiež mohli predstavovať spojenie s apoštolmi, a to by bol spôsob, na rozlíšiť pravé svedectvo o Kristovi od falošných vyjadrení. Mnohí z prvých Otcov uvádzajú krstné vyznania viery ako oporu svojho ortodoxného učenia v boji proti falošným vyjadreniam heretikov. Vyznania viery považovali za odkazy na pravú apoštolskú vieru Cirkvi a ako také za dôležitú súčasť Tradície. Obsahovo boli konzervatívne, neuberali ani nepridávali k pravde, ktorú odovzdali apoštoli. Naopak, odovzdávali túto pravdu verne, bez zmien.
Nicejské vyznanie viery
Dobrým príkladom vyznania viery, používaného na obranu kresťanskej viery, je Nicejské vyznanie viery. Po vzostupe arianizmu (herézy, ktorá tvrdila, že Kristus je dokonalým stvorením, ktoré stvoril Boh Otec), Cirkev považovala za potrebné vypracovať vyhlásenie vychádzajúce zo Svätého písma a Tradície ako výrok proti tomuto omylu. Nicejský koncil bol zvolaný v roku 325, aby sa diskutovalo a tejto heréze. Účastníci sformulovali vyznanie viery, v ktorom sa jasne uvádza, že Ježiš je Kristus, Boží Syn, a je „jednej podstaty“ s Otcom. Grécke slovo homoousios znamená tú istú prirodzenosť. Toto vyznanie viery sa používalo ako skúšobný kameň na oddelenie tých, ktorí sa držali pravej viery, od tých, ktorí prijali mylnú predstavu o Kristovi, ako spôsob, ako otestovať správnosť viery jednotlivých členov Cirkvi – alebo skôr ako zistiť, kto je skutočne pravým členom Cirkvi na rozdiel od tých, ktorí vykĺzli z ovčinca tým, že prijali lož. Tento koncil vo svetle tohto vyznania viery výslovne anatematizoval tých, ktorí toto vyznanie viery neprijali. V tomto sa významne odchyľuje od krstných vyznaní viery predchádzajúcej epochy. Nicejské vyznanie viery tiež poskytlo pevný základ, z ktorého mohli ortodoxní/pravoverní biskupi učiť a obhajovať správne učenie.
Toto Nicejské vyznanie viery nie je to, ktoré poznáme dnes. Dnes sa najviac používa na uznáva ďalšie rozvinutie tohto vyznania viery (známe ako Nicejsko-konštantínopolské). Nicejské vyznanie viery však bolo vzorom pre ďalšie vyznania viery, ktoré sa vyvinuli neskôr. Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery potvrdili v roku 451 účastníci Chalcedónskeho koncilu, ktorý videl jeho korene v ďalšom vývoji doktrinálnej syntézy na predchádzajúcom Konštantínopolskom koncile. Vďaka pôsobeniu Chalcedónskeho koncilu Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery nahradilo najstaršie vyhlásenie Nicejského koncilu a stalo sa tým, ktoré pravidelne používame na našich bohoslužbách.
Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery pridáva k jednoduchšiemu Nicejskému viery ďalšie výroky o Svätom Duchu: „I v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov.“ V tomto vyznaní viery sa jasne uznáva, že Svätý Duch je božskej prirodzenosti, a to tým, že sa uvádza, že poklona, ktorá prináleží Otcovi a Synovi, podobne prináleží aj Duchu.
Chalcedónsky koncil potvrdil nevyhnutnosť prijatia Nicejsko-konštantínopolského vyznania viery a zavŕšil jeho vývoj dekrétom, že sa v ňom nesmú robiť žiadne zmeny:
Tento súčasný, svätý, veľký, ekumenický koncil, ktorý chce vylúčiť každý úskok proti Pravde a učí to, čo sa od počiatku nezmenilo, hneď na začiatku rozhodol, že viera 318 Otcov (Nicejského koncilu) zostane neporušená. (Chalcedónsky koncil, Definitio fidei)
Neskoršie pridanie slov „a Syna“ (lat. filioque) na latinskom Západe spôsobí východným cirkvám vážne teologické problémy a nakoniec prispeje k veľkej schizme v roku 1054.
Cirkev si je vedomá úzkeho prepojenia medzi naším životom v Kristovi a naším vyjadrením tejto viery (vyznania viery). Recitácia vyznania viery sa stala dôležitou súčasťou sviatostných tajomstiev, ktoré ďalej vyjadrujú náš život v Kristovi a tak ho živia. Vyznanie viery sa zvyčajne recituje pri krste, ako aj počas svätej a božskej liturgie, kde ohlasujeme slávu našej viery. Týmto vyznávame tú istú nepretržitú vieru ako apoštoli a cirkevní otcovia, vyznávame svoju jednotu v Kristovom tele – náš nový život v Kristovi – spolu s celým cirkevným spoločenstvom, minulým, súčasným i budúcim. V tomto ohľade vidíme Svätého Ducha, ktorý ako člnok na krosnách, ktorý tká všetky prvky Tradície do jednotného celku a rozhodne osobným spôsobom.
Osobná úvaha
Popremýšľaj o rôznych tajomstvách viery, ktoré sú uvedené vo vyznaní viery.
Kedy si prvýkrát dôkladne odriekal túto modlitbu? Kedy si naposledy zmysluplne vyznal vieru?
V čom je vyznanie viery, ktoré recituješ počas božskej liturgie, dôležitým aspektom prežívania tvojej viery?
Zdroj: A stream of living water, God with us publications 1988. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Prúd živej vody: Koncily v Cirkvi (18. časť)Predchádzajúce: Prúd živej vody: Úloha Otcov v živote Cirkvi (16. časť)
