Alexander Schmemann: Svätý štvrtok

od autora: Ján Krupa · 30 marca, 2023

Posledná večera

Liturgiu Veľkého a Svätého štvrtka formujú dve udalosti: Posledná večera a zrada Ježiša Judášom. Posledná večera je vrcholným zjavením vykupiteľskej lásky Boha k človeku. Judášova zrada odhaľuje, že hriech, smrť a sebazničenie sú tiež dôsledkom lásky – ale je to láska zameraná na to, čo si lásku nezaslúži. Tajomstvo tohto jedinečného dňa a jeho liturgia, v ktorej sa tak zvláštne mieša svetlo a tma, radosť a smútok, nás stavia pred voľbu, od ktorej závisí večný osud každého z nás.

„Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina… A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti…“ (Jn 13, 1) Aby sme pochopili zmysel Poslednej večere, musíme ju vnímať ako koniec veľkého hnutia Božej lásky, ktoré sa začalo stvorením sveta a teraz sa má zavŕšiť v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní.

Podporte nás

Láska, život, spoločenstvo

„Boh je láska“ (1 Jn 4, 8). A prvým darom lásky bol život. Zmyslom, obsahom života bolo spoločenstvo. Aby človek mohol žiť, mal jesť a piť, zúčastňovať sa na svete. Svet bol teda Božou láskou premenenou na pokrm, premenenou na telo človeka. A súc nažive – teda majúc účasť na svete – človek mal byť v spoločenstve s Bohom, mal mať Boha ako zmysel, obsah a cieľ svojho života. Spoločenstvo s Bohom daným svetom bolo skutočne spoločenstvom s Bohom. Človek dostával svoj pokrm od Boha a tým, že z neho robil svoje telo a svoj život, obetoval celý svet Bohu, premieňal ho na život v Bohu a s Bohom. Božia láska dávala život človeku, láska človeka k Bohu premieňala tento život na spoločenstvo s Bohom. Toto bol raj. Život v ňom bol skutočne eucharistický. Prostredníctvom človeka a jeho lásky k Bohu malo byť celé stvorenie posväcované a premieňané na jednu všeobjímajúcu sviatosť Božej prítomnosti a človek mal byť kňazom tejto sviatosti.

Ale hriechom človek tento eucharistický život stratil. Stratil ho, pretože prestal vnímať svet ako prostriedok spoločenstva s Bohom a svoj život ako eucharistiu, ako adoráciu a vzdávanie vďaky. Miloval seba a svet kvôli nim samým, urobil zo seba obsah a cieľ svojho života. Myslel si, že jeho hlad a smäd – teda závislosť jeho života od sveta – môžu byť uspokojené svetom ako takým, jedlom ako takým. Ale svet a jedlo, akonáhle sú zbavené svojho pôvodného sviatostného významu byť prostriedkami spoločenstva s Bohom, akonáhle nie sú prijímané kvôli Bohu a nie sú naplnené hladom a smädom po Bohu – inými slovami, keď už Boh nie je ich skutočným „obsahom“ – už nemôžu dávať život, uspokojovať hlad, pretože nemajú život v sebe.

A tak človek tým, že do nich vložil svoju lásku, odklonil svoju lásku od jediného objektu všetkej lásky, všetkého hladu a všetkých túžob. A zomrel. Smrť je totiž nevyhnutný „…rozklad: života odrezaného od jeho jediného zdroja a obsahu. Človek si myslel, že nájde život vo svete a v jedle, ale našiel smrť. Jeho život sa stal spoločenstvom so smrťou, lebo namiesto toho, aby vierou, láskou a adoráciou premieňal svet na spoločenstvo s Bohom, úplne sa podriadil svetu, prestal byť jeho kňazom a stal sa jeho otrokom. A jeho hriechom sa celý svet stal cintorínom, kde ľudia odsúdení na smrť prijímali smrť a ‚sedeli v temnom kraji smrti‘“ (Mt 4, 16).

Ale aj keď človek zradil, Boh zostal verný človeku. Neodvrátil sa „navždy od svojho stvorenia, ktoré stvoril, ani nezabudol na diela svojich rúk, ale navštevoval ho rozličnými spôsobmi pre nežný súcit svojho milosrdenstva“ (Liturgia sv. Bazila). Začalo sa nové Božie dielo, dielo vykúpenia a spásy. Naplnilo sa v Kristovi, Božom Synovi, ktorý, aby obnovil človeka v jeho pôvodnej kráse a obnovil život ako spoločenstvo s Bohom, stal sa človekom, vzal na seba našu prirodzenosť s jej smädom a hladom, s jej túžbou po živote a láskou k nemu. A v ňom sa život zjavil, daroval, prijal a naplnil ako úplná a dokonalá Eucharistia, ako úplné a dokonalé spoločenstvo s Bohom. Odmietol základné ľudské pokušenie žiť „len z chleba“. Zjavil, že Boh a jeho kráľovstvo sú skutočným pokrmom, skutočným životom človeka. A tento dokonalý eucharistický život, naplnený Bohom, a teda božský a nesmrteľný, daroval všetkým, ktorí v neho uveria, ktorí v ňom nájdu zmysel a obsah svojho života.

Taký je úžasný zmysel Poslednej večere. Kristus ponúkol seba samého ako pravý pokrm človeka, pretože život, ktorý sa v ňom zjavil, je pravým životom. A tak sa hnutie Božej lásky, ktoré sa začalo v raji Božím „vezmite a jedzte…“ (lebo jedenie je životom človeka), teraz dochádza „až do úplného konca“ Božím „vezmite a jedzte, toto je moje telo…“ (lebo Boh je životom človeka…) Posledná večera je obnovením raja blaženosti, života ako eucharistie a spoločenstva.

Ale táto hodina najväčšej lásky je zároveň hodinou najväčšej zrady. Judáš opúšťa svetlo hornej siene a odchádza do tmy. „A bola noc“ (Jn 13, 30). Prečo odchádza? Pretože miluje, odpovedá evanjelium, a jeho osudová láska sa znova a znova zdôrazňuje v hymnoch Veľkého štvrtka. V skutočnosti nezáleží na tom, že miluje „striebro“. Peniaze tu znamenajú všetku odchýlenú a pokrivenú lásku, ktorá vedie človeka k zrade Boha. V skutočnosti je to láska ukradnutá Bohu, a preto je Judáš zlodejom. Keď človek nemiluje Boha a v Bohu, stále miluje a túži, lebo bol stvorený na lásku a láska je jeho prirodzenosťou, ale je to temná a sebazničujúca vášeň. Jej koncom je smrť.

Bohoslužby štvrtka

Liturgia Veľkého štvrtka zahŕňa utiereň a večiereň s liturgiou svätého Bazila Veľkého. V katedrálnych chrámoch sa po liturgii koná osobitná bohoslužba umývania nôh: zatiaľ čo diakon číta evanjelium, biskup umýva nohy dvanástim kňazom, čím nám pripomína, že Kristova láska je základom života v Cirkvi a formuje všetky vzťahy v nej. Vo Svätý štvrtok prímasi (gr. protoi – prví) autokefálnych cirkví posviacajú myro, a to tiež znamená, že nová Kristova láska je dar, ktorý dostávame od Svätého Ducha v deň nášho vstupu do Cirkvi.

Na utierni tropár stanovuje tému dňa: protiklad medzi Kristovou láskou a Judášovou „nenásytnou túžbou“.

„Keď boli slávni učeníci osvietení umývaním pri večeri, bezbožný Judáš bol zatemnený láskou k striebru. A nespravodlivým sudcom zradí teba, spravodlivého Sudcu. Milovník peňazí, uvažuj o tom, ktorý sa vďaka nim obesil. Nenasleduj nenásytnú túžbu, ktorá si dovolila toto proti Vládcovi. Pane, ktorý si dobrý ku všetkým, sláva Tebe.“

Po evanjeliovom čítaní (Lk 12, 1 – 40) sa nám podáva kontemplácia, mystický a večný zmysel Poslednej večere v krásnom kánone svätého Kozmu. Jeho posledný „irmos“ (Deviata óda) nás pozýva k účasti na pohostinnosti Pánovej hostiny:

„Príďte, veriaci, s povznesenou mysľou si vychutnajme pohostinnosť Pána a hostinu nesmrteľnosti v hornej sieni…“

Na večierni stichira na „Pane, ja volám“ zdôrazňuje duchovný antivrchol Svätého štvrtka, Judášovu zradu:

„Judáša, sluhu a klamára, učeníka a zradcu, priateľa a diabla, preukázali jeho skutky, lebo keď nasledoval Učiteľa, vo svojom vnútri plánoval jeho zradu…“

Po Vchode tri čítania zo Starého zákona:

1) Exodus 19, 10 – 19: zostúpenie Boha z vrchu Sinaj k svojmu ľudu ako obraz Božieho príchodu v Eucharistii.

2) Jób 38, 1 – 23; 42, 1 – 5: Boží rozhovor s Jóbom a Jóbova odpoveď: „Hovoril som, lenže neuvážil som tie divy, čo chápať veru som nemohol“ a „tieto veci veľmi vysoké na mňa, ktoré nechápem,“ sa dovŕšili v dare Kristovho tela a krvi.

3) Izaiáš 50, 4 – 11: začiatok proroctiev o trpiacom Božom služobníkovi.

Čítanie z apoštola je z 1 Korinťanom 11, 23 – 32: Pavlovo rozprávanie o Poslednej večeri a zmysle svätého prijímania. Toto evanjeliové čítanie je najdlhšie v roku a je vyňaté zo všetkých štyroch evanjelií. Je to celý príbeh Poslednej večere, Judášovej zrady a Kristovho zatknutia v záhrade. Cherubínsky hymnus a hymnus svätého prijímania sú nahradené slovami modlitby pred svätým prijímaním:

„Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri, veď ja nezradím tajomstvom tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš, ale ako zločinec sa ti vyznávam: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“

Zdroj: Alexander Schmemann, Liturgické vysvetlenie Svätého týždňa. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa