Život a bohoslužba: Liturgický čas (5. časť)
My cherubínov tajomne predstavujeme a životodarnej Trojici trojsvätú pieseň spievame, odložme teraz všetky svetské starosti. Veď máme prijať Kráľa všetkých, ktorého anjelské zbory neviditeľne nesú v sláve. Aleluja, aleluja, aleluja.
Cherubínska pieseň
Vnímanie času
Čas je neoddeliteľnou súčasťou vesmíru, ako ho vnímame. Na každého z nás pôsobí naše umiestnenie v čase, denná doba alebo dňom v týždni a nás prechod časom. Čas ovplyvňuje všetko, čo robíme, a všetko, čím sme. Ovplyvňuje nielen naše stravovacie a spánkové návyky, naše pracovné a zábavné návyky, ale aj najvnútornejšiu časť nášho bytia, náš život s Bohom. Čas zohráva veľmi dôležitú úlohu v tom, ako komunikujeme s Bohom, ako sa k nemu približujeme a ako sme zbožšťovaní, premieňaní a zjednocovaní s Bohom.
Liturgická modlitba, pretože je súčasťou života veriaceho, musí byť ovplyvnená aj časom. To sa môže diať jedným z dvoch spôsobov: buď nás volá von z času k nášmu konečnému cieľu, alebo je spätá s naším každodenným životom a dáva mu nový zmysel. Je to vlastne kombinácia týchto dvoch aspektov. Veľmi zásadným spôsobom možno celý ľudský život chápať len ako volanie ku konečnému cieľu, ktorý vo viere vyjadrujeme ako zbožštenie, pripodobnenie sa Bohu v zjednotení s ním, alebo ako spásu. Grécki otcovia rozlišovali medzi týmito dvoma druhmi času. Jeden, prirodzený sled hodín, dní a rokov v kalendári, nazývali chronos, z čoho máme slovo chronológia. Druhý druh času nazývali kairos, čo znamená Boží okamih, čas jeho konania pre našu spásu. Toto Božie pôsobenie vrcholí vo vtelení, smrtí a zmŕtvychvstaní jeho Syna a zároveň očakáva zavŕšenie svojho plánu v druhom príchode Krista (eschaton). Tento pohľad na čas je nevyhnutný na pochopenie mnohých aspektov liturgického života Cirkvi a našej účasti na tomto živote. Tak napríklad slávenie božskej liturgie má eschatologickú povahu, pretože je predzvesťou nášho konečného zjednotenia s Bohom.
Aby mal čas zmysel, musí mať cieľ. Ak sa končí v ničote, nemá zmysel. Naše každodenné vnímanie času však nie je lineárnym pochodom k pevnému koncu, ale skôr opakovaním v cykloch, ktoré sa posúvajú dopredu cez dni, týždne, ročné obdobia a roky. Keďže bohoslužba je vyjadrením našej viery a nášho ja, musí mať korene v našej skúsenosti existencie. Ak by sa naše bohoslužby boli oddelené od našej skúsenosti, stali by sa nezmyselnými a nepochopiteľnými. Preto ak bežne vnímame čas ako dianie v cykloch, potom aj liturgický čas musí mať svoje cykly.
Napätie medzi bohoslužbou, ktorá nás pozýva k nášmu konečnému cieľu, a bohoslužbou, ktorá dáva zmysel nášmu každodennému životu, ovplyvnilo jej vývoj v celej tradícii Cirkvi. Prelínanie rôznych liturgických cyklov spolu so sviatostným životom Cirkvi je konečným výsledkom snahy naplniť obidve potreby v živote kresťana. Potrebujeme byť vedení v našom vývoji k zbožšteniu, vo vlastnom uskutočňovaní spásy ako nášho konečného cieľa, ale zároveň potrebujeme možnosť bezprostredného vzťahu k Božej prítomnosti v každej minúte a dni nášho života. Bohoslužba Cirkvi nás teda jednak smeruje do budúcnosti, k nášmu konečnému zjednoteniu s Bohom, a jednak poukazuje na to, že dnes, tu a teraz, sme spasení. Približuje skutočnosť, že spasenie nie je len v budúcnosti, ale že je tu a teraz. Boh je s nami v každom okamihu nášho života.
Z toho všetkého sa vyvinuli tri samostatné, ale navzájom prepojené typy liturgického prejavu. Jeden z nich sa nazýva liturgia času, ktorá zahŕňa také bohoslužby ako každodenné hodinky. Druhý je zameraný na posvätenie udalostí v našom živote, ako je napríklad požehnanie nového domova alebo sviatosť manželstva. Oba tieto typy nás vedú k Eucharistii, pretože s ňou súvisí každá bohoslužba. Eucharistia je konečným vyjadrením nášho spojenia s Bohom, a preto má nadčasový alebo eschatologický charakter.
Nemali by sme sa snažiť oddeľovať tieto druhy liturgie, akoby to boli úplne odlišné veličiny, ktoré nemajú nič spoločné. Bohoslužby, ktoré tvoria „liturgiu času“, sa nezaoberajú len časnými záležitosťami. Hoci utiereň je ranná bohoslužba a večiereň večerná obeta, v modlitbách a čítaniach poukazujú na našu neustálu spásu. Podobne aj Eucharistia, hoci je slávením udalosti „mimo času“, Kristovho aktu spásy pre nás, je stále aktualizáciou tejto udalosti v našom živote, a preto sa odohráva v našom čase. Ani čas dňa, v ktorom sa slávi Eucharistia, nie je ľubovoľný, akoby neovplyvnený časom. Často je predpísané, aby sa slávila v určitom čase ráno, večer alebo po inej bohoslužbe. Hoci Eucharistia svojou povahou presahuje čas, jej slávenie je zakorenené v čase.
OTÁZKY NA ZAMYSLENIE
Aké sú dva špecifické prístupy k času?
Ako tieto dve vnímania času ovplyvňujú naše liturgické prejavy?
Zdroj: Katechizmus Život a bohoslužba: Tajomstvo Krista medzi nami, God with us publications 1986. Z angličtiny preložili Juraj Šipula a Ján Krupa.
Nasledujúce: Život a bohoslužba: Liturgický deň (6. časť)Predchádzajúce: Život a bohoslužba: Sme učinení svätými (4. časť)
