Život a bohoslužba

Život a bohoslužba: Liturgický čas – Vnímanie času; Liturgický deň

od autora: Ján Krupa · 4 januára, 2023

My cherubínov tajomne predstavujeme a životodarnej Trojici trojsvätú pieseň spievame, odložme teraz všetky svetské starosti. Veď máme prijať Kráľa všetkých, ktorého anjelské zbory neviditeľne nesú v sláve. Aleluja, aleluja, aleluja.

Cherubínska pieseň

Vnímanie času

Podporte nás

Čas je neoddeliteľnou súčasťou vesmíru, ako ho vnímame. Na každého z nás pôsobí naše umiestnenie v čase, denná doba alebo dňom v týždni a nás prechod časom. Čas ovplyvňuje všetko, čo robíme, a všetko, čím sme. Ovplyvňuje nielen naše stravovacie a spánkové návyky, naše pracovné a zábavné návyky, ale aj najvnútornejšiu časť nášho bytia, náš život s Bohom. Čas zohráva veľmi dôležitú úlohu v tom, ako komunikujeme s Bohom, ako sa k nemu približujeme a ako sme zbožšťovaní, premieňaní a zjednocovaní s Bohom.

Liturgická modlitba, pretože je súčasťou života veriaceho, musí byť ovplyvnená aj časom. To sa môže diať jedným z dvoch spôsobov: buď nás volá von z času k nášmu konečnému cieľu, alebo je spätá s naším každodenným životom a dáva mu nový zmysel. Je to vlastne kombinácia týchto dvoch aspektov. Veľmi zásadným spôsobom možno celý ľudský život chápať len ako volanie ku konečnému cieľu, ktorý vo viere vyjadrujeme ako zbožštenie, pripodobnenie sa Bohu v zjednotení s ním, alebo ako spásu. Grécki otcovia rozlišovali medzi týmito dvoma druhmi času. Jeden, prirodzený sled hodín, dní a rokov v kalendári, nazývali chronos, z čoho máme slovo chronológia. Druhý druh času nazývali kairos, čo znamená Boží okamih, čas jeho konania pre našu spásu. Toto Božie pôsobenie vrcholí vo vtelení, smrtí a zmŕtvychvstaní jeho Syna a zároveň očakáva zavŕšenie svojho plánu v druhom príchode Krista (eschaton). Tento pohľad na čas je nevyhnutný na pochopenie mnohých aspektov liturgického života Cirkvi a našej účasti na tomto živote. Tak napríklad slávenie božskej liturgie má eschatologickú povahu, pretože je predzvesťou nášho konečného zjednotenia s Bohom.

Aby mal čas zmysel, musí mať cieľ. Ak sa končí v ničote, nemá zmysel. Naše každodenné vnímanie času však nie je lineárnym pochodom k pevnému koncu, ale skôr opakovaním v cykloch, ktoré sa posúvajú dopredu cez dni, týždne, ročné obdobia a roky. Keďže bohoslužba je vyjadrením našej viery a nášho ja, musí mať korene v našej skúsenosti existencie. Ak by sa naše bohoslužby boli oddelené od našej skúsenosti, stali by sa nezmyselnými a nepochopiteľnými. Preto ak bežne vnímame čas ako dianie v cykloch, potom aj liturgický čas musí mať svoje cykly.

Napätie medzi bohoslužbou, ktorá nás pozýva k nášmu konečnému cieľu, a bohoslužbou, ktorá dáva zmysel nášmu každodennému životu, ovplyvnilo jej vývoj v celej tradícii Cirkvi. Prelínanie rôznych liturgických cyklov spolu so sviatostným životom Cirkvi je konečným výsledkom snahy naplniť obidve potreby v živote kresťana. Potrebujeme byť vedení v našom vývoji k zbožšteniu, vo vlastnom uskutočňovaní spásy ako nášho konečného cieľa, ale zároveň potrebujeme možnosť bezprostredného vzťahu k Božej prítomnosti v každej minúte a dni nášho života. Bohoslužba Cirkvi nás teda jednak smeruje do budúcnosti, k nášmu konečnému zjednoteniu s Bohom, a jednak poukazuje na to, že dnes, tu a teraz, sme spasení. Približuje skutočnosť, že spasenie nie je len v budúcnosti, ale že je tu a teraz. Boh je s nami v každom okamihu nášho života.

Z toho všetkého sa vyvinuli tri samostatné, ale navzájom prepojené typy liturgického prejavu. Jeden z nich sa nazýva liturgia času, ktorá zahŕňa také bohoslužby ako každodenné hodinky. Druhý je zameraný na posvätenie udalostí v našom živote, ako je napríklad požehnanie nového domova alebo sviatosť manželstva. Oba tieto typy nás vedú k Eucharistii, pretože s ňou súvisí každá bohoslužba. Eucharistia je konečným vyjadrením nášho spojenia s Bohom, a preto má nadčasový alebo eschatologický charakter.

Nemali by sme sa snažiť oddeľovať tieto druhy liturgie, akoby to boli úplne odlišné veličiny, ktoré nemajú nič spoločné. Bohoslužby, ktoré tvoria „liturgiu času“, sa nezaoberajú len časnými záležitosťami. Hoci utiereň je ranná bohoslužba a večiereň večerná obeta, v modlitbách a čítaniach poukazujú na našu neustálu spásu. Podobne aj Eucharistia, hoci je slávením udalosti „mimo času“, Kristovho aktu spásy pre nás, je stále aktualizáciou tejto udalosti v našom živote, a preto sa odohráva v našom čase. Ani čas dňa, v ktorom sa slávi Eucharistia, nie je ľubovoľný, akoby neovplyvnený časom. Často je predpísané, aby sa slávila v určitom čase ráno, večer alebo po inej bohoslužbe. Hoci Eucharistia svojou povahou presahuje čas, jej slávenie je zakorenené v čase.

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE

Aké sú dva špecifické prístupy k času?

Ako tieto dve vnímania času ovplyvňujú naše liturgické prejavy?

Liturgický deň

Liturgiu Cirkvi tvoria tri časové cykly. Základnou štruktúrou, do ktorej sú votkané ďalšie dva, je denný cyklus. Toto sú bohoslužby, ktoré sa slávia počas každého dňa:

Večiereň – slávi sa pri západe slnka a začína liturgický deň

Povečerie – slávi sa pred odchodom na spánok

Polnočnica – slávi sa uprostred noci

Utiereň – ranná modlitba Cirkvi

Hodinky – krátke bohoslužby počas dňa, pomenované podľa starovekého spôsobu delenia dňa:

Prvá hodinka – 6:00 hod.

Tretia hodinka – 9:00 hod.

Šiesta hodinka – poludnie

Deviata hodinka – 15:00 hod.

Tento spôsob modliť sa v pevne stanovených časoch počas dňa siaha až do čias apoštolov a ešte ďalej. Ježiš a jeho apoštoli boli zbožní židia a dodržiavali starozákonné predpismi týkajúce sa modlitby. Tento zákon určoval modlitbu v troch denných časoch: ráno, poludnie a večer. Tieto modlitby sa konali buď v súkromí, alebo v zhromaždení v synagóge. Tento typ modlitby do značnej miery ovplyvnil ranokresťanskú Cirkev. Didaché z druhého storočia prikazuje kresťanom, aby sa modlil „trikrát denne“.

V treťom storočí Hippolyt Rímsky odporúča modlitbu v pevne stanovených časoch: „Hneď ako sa veriaci prebudia a vstanú z postele, ešte pred odchodom práce, majú sa modliť k Bohu a až potom začať pracovať“ (Apoštolská tradícia). V 41. kapitole tohto diela Hippolyt hovorí, že by sme sa máme modliť ráno, o tretej hodine, o šiestej hodine, o deviatej hodine, večer pred odchodom na spánok, o polnoci a na úsvitu. Všetky tieto modlitby sa odriekali doma, ale Hippolyt okrem toho odporúča, že lepšia je modlitba so spoločenstvom v chráme:

„Ak sa koná poučenie o Božom slove, veriaci sa ho radšej zúčastní a počúva slovo Božie, aby sa jeho duša posilnila. Nech horlivo chodí do chrámu, kde je Svätý Duch silne prítomný… Lebo ak sa modlil na zhromaždení, bude schopný premôcť zlo dňa.“

Ďalšie fakty poukazujú na spoločnú modlitbu v určitých časoch dňa. Napríklad hymnus Svetlo tiché existoval už v druhom storočí, dávno pred veľkým rozvojom liturgie po Konštantínovi († 337). Ešte aj dnes sa tento hymnus spieva na večierni ako kľúčový hymnus večernej bohoslužby.

To, aký rozsiahly bol denný cyklus v Cirkvi od samého začiatku, nie je najdôležitejšie, pretože je faktom, že od každého kresťana sa v určitých časoch dňa očakávala určitá modlitba. Vo východných cirkvách zostali hlavné motívy jednotlivých bohoslužieb tie isté ako v časoch Hippolyta. Jeho dôvody pre modlitbu v určitých hodinách sa nachádzajú aj v našich súčasných bohoslužbách. Napríklad pri prvej hodinke Hippolyt zdôrazňuje chválu Boha ako nášho sprievodcu (prostredníctvom jeho slova), ktorý nám pomáha prekonať zlo dňa. Dnes sa v prvej hodinke modlíme:

„Riaď moje kroky podľa tvojho výroku; nech ma neovláda neprávosť. Chráň ma pred ohováračmi a budem zachovávať tvoje príkazy. Vyjasni tvár nad svojím služobníkom a nauč ma svojim ustanoveniam.“

Aj ostatné hodinky majú svoje vlastné témy. Tretia hodinka, keď Svätý Duch zostúpil na apoštolov, približuje Boha ako našu spásu. Šiesta hodinka pripomína Kristovo utrpenie na kríži a jeho víťazstvo v moci nad hriechom a temnotou. Deviata hodinka hovorí o smrti a zmŕtvychvstaní nášho Pána a uznáva ich spásonosnú moc.

Tieto témy v jednotlivých hodinkách nás konkrétnym spôsobom približujú k Bohu. V každej z týchto hodiniek sa pozeráme na Božie dielo spásy z iného uhla pohľadu, a tak obnovujeme a prehlbujeme svoje chápanie Boha. On sa stáva súčasťou nášho života a je pre nás skutočnejší. Namiesto nejasnej modlitby k nejakému hmlistému božstvu si pripomíname jeho skutočné diela spásy podľa denného času. To je krása modlitby k Bohu počas celého dňa – robí ho súčasťou nášho života. Neustále si pripomíname, že je s nami. Tým, že svoju modlitbu vzťahujeme na konkrétne časy, uznávame Božiu prítomnosť a náš vzťah s ním rastie.

Otázky na zamyslenie

Ktorý konkrétny čas počas dňa si vyberáte na modlitbu?

Ako môžu témy hodiniek súvisieť s naším každodenným životom?

Úplný denný rozvrh bohoslužieb, ktorý máme dnes, sa nevyvinul vo farských spoločenstvách, ale v monastieroch. Utiereň a večiereň boli známe vo farských spoločenstvách, ale spoločnú modlitbu niekoľkokrát denne nebolo možné reálne sláviť vo farských podmienkach. Hoci myšlienka posväcovania celého dňa modlitbou bola základom života raných kresťanov, od bežného človeka sa neočakávalo, že sa bude zúčastňovať na liturgických bohoslužbách každé tri alebo štyri hodiny. Laik preto posväcoval začiatok a/alebo koniec dňa. Až s rozvojom mníšskych komunít, ktoré sa venovali modlitbe a askéze, vznikla predstava pravidelných liturgických bohoslužieb počas celého dňa.

Ranná a večerná spoločná modlitba existovala od počiatku Cirkvi. Apoštolská tradícia a Didascalia sú prvé dokumenty, ktoré dosvedčujú slávenie týchto bohoslužieb vo farských spoločenstvách od najstarších čias. Tieto bohoslužby sa vyvinuli zo synagógovej modlitby Židov a pozostávali hlavne zo „žalmov, (biblických) hymnov a duchovných piesní“, ako poznamenal svätý Pavol (Ef 5, 19). Pôvodne sa texty bohoslužieb preberali väčšinou zo samotného Svätého písma. Neskôr boli pridané hymny, ktoré dopĺňali a vysvetľovali biblický základ. Tieto hymny spájali bohoslužbu s ročnými cyklami a sláveným sviatkom. V priebehu vývoja čoraz viac nahrádzali pôvodné čítania a biblické ódy.

Židia začínali svoj bohoslužobný deň večer, ktorý vrcholil na úsvite nového dňa. To bolo vzorom pre opis dní stvorenia v knihe Genezis: „A nastal večer a nastalo ráno, deň prvý“ (Gn 1, 5).

Tak ako u Židov, aj v Cirkvi sa liturgický deň začína večer večierňou. Ukončíme pracovný deň a upriamime svoju pozornosť na nový deň, deň Pána. V ranej Cirkvi sa ľudia často spoločne modlili celú noc a ich modlitba vrcholila pri východe slnka, keď privítali Slnko spravodlivosti, Krista, v božskej liturgii. Na niektorých miestach sa ešte stále dodržiava skrátená forma tohto celonočného bdenia v sobotu večer alebo v predvečer sviatku.

V súčasnej podobe sa večiereň točí okolo troch konkrétnych tém: poďakovanie za stvorenie, pokánie za hriechy dňa a privítanie Krista, nášho Svetla v temnote života. Začíname čítaním Žalmu 103, ktorý hovorí o mnohých prvkoch prírodného stvorenia a vyzýva nás, aby sme za ne ďakovali. Druhú téme uvádzame, keď spievame Žalm 140, zatiaľ čo kňaz okiadza kadidlom: „Moja modlitba nech sa vznáša k Tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.“ Potom sa rozsvietia lampy, čo vyvrcholí spevom hymnu Svetlo tiché. Tento hymnus, zložený už v druhom storočí, chváli Krista, Otcovu žiaru, ktorý je naším neutíchajúcim svetlom.

Ranná bohoslužba, utiereň, bola bežná aj v ranej Cirkvi, keď sa ľudia na začiatku dňa zhromažďovali na spoločnú bohoslužbu. Podobne ako ostatné denné bohoslužby pozostáva z modlitieb, starozákonných čítaní, žalmov a cirkevných hymnov, ktoré sa vzťahujú na dennú dobu a práve slávený sviatok. Ústredným utierňovým hymnom je kánon, séria spevov využívajúcich starozákonné obrazy na oslavu Krista. V nedele a sviatky je vrcholom tejto bohoslužby čítanie evanjelia, po ktorom všetci pristupujú, aby pobozkali evanjeliár.

Vrcholom bohoslužby je slávnostné spievanie Žalmov chvály (148, 149 a 150), hymnov oslavujúcich Boha, ktorý nám dal všetko dobré, a doxológia. Tento hymnus je tiež veľmi starobylý, pochádza spred štvrtého storočia. Niekedy sa nachádza v prvých odpisoch Svätého písma ako dodatok k Žaltáru. Jeho témou je opäť prinášanie obety modlitby. Na niektorých miestach na uvedenie spevu Veľkej doxológie kňaz dvíha ruky na znak obety a otvorenosti Bohu, ktorý nám dáva svetlo.

Tieto dve bohoslužby sú často priamo spojené s eucharistickým slávením. Keďže božská liturgia sa zvyčajne slávi ráno, často sa koná po slávení utierne. Týmto je zavŕšená spoločná bohoslužba Cirkvi. Naše žalmy a hymny vedú k eucharistickému sláveniu, vrcholnému prežívaniu Krista v Cirkvi. Hnutie modlitby, ktoré sa začalo vo večerných prítmiach, sa tak končí žiarivým zvolaním: „Videli sme pravé Svetlo, prijali sme nebeského Ducha.“

Mnohé z našich ďalších cirkevných bohoslužieb sú rozvinutím alebo úpravou niektorej z týchto každodenných bohoslužieb. Paraklisy, molebeny, parastasy a samotné pohrebné obrady sú adaptáciou utierne. Veľkopôstna liturgia vopred posvätených darov je večiereň spojená s obradom svätého prijímania.

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE

Prečo sa náš liturgický deň začína slávením večierne?

Ktoré liturgické bohoslužby sú adaptácie večierne a utierne?

Zdroj: Life and worship: the mystery of Christ among us, God with us publications 1986. Pracovný preklad pripravili Juraj Šipula a o. Ján Krupa.