Kristus naša Pascha I.

Kristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Ohlasovanie Božieho kráľovstva; Znamenia príchodu Kráľovstva; Kristova Pascha; Pánov vstup do Jeruzalema; Umučenie; Vzkriesenie; Nanebovstúpenie

od autora: Ján Krupa · 9 februára, 2023

Počas života na tomto svete dal nám spasiteľné prikázania,

zbavil nás klamstva modiel

a priviedol nás k poznaniu teba, pravého Boha a Otca.

Podporte nás

Urobil z nás pre seba vyvolený ľud, kráľovské kňazstvo, svätý národ.

Očistil nás vodou a posvätil Duchom Svätým

(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)

Hlásanie Božieho kráľovstva

203 Kristus začal svoje verejné pôsobenie hlásaním: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Božie kráľovstvo je zosobnené v Ježišovi Kristovi. Človek sa stane účastníkom tohto kráľovstva vierou v Krista a pomocou svätého krstu: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 16, porov. Jn 3, 5). Boli sme stvorení pre Božie kráľovstvo: „Čokoľvek dobré je zasiate v ľudskej duši, je to výsledok Božieho kráľovstva a zasial to Boh Slovo, ktoré bolo na počiatku u Boha.“[1] Božie Kráľovstvo je Otcovou vôľou, zvestovanou Synom a naplnenou vo Svätom Duchu. Toto „Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha“ bude trvať „na veky vekov“.

Zvestovanie Kráľovstva:

Kázanie na vrchu (Mt 5 – 7)

204 „Ikonou v slovách“, ktorá vyobrazuje Božie kráľovstvo, je Kázanie na vrchu, najmä blahoslavenstvá, ktoré Kristus ohlásil:

Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.

Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.
Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.
Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.

Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť;

Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi

(Mt 5, 3 – 12).

205 Kázanie na vrchu odhaľuje život v Božom kráľovstve a poukazuje na skutočnosť, že Božie kráľovstvo je Božím darom, a nie niečím, čo si zaslúžime skutkami podľa Zákona. Iba prijatím kráľovstva vo viere a poslušnosťou Božej vôli sa človek stane „soľou zeme“ a „svetlom sveta“ (Mt 5, 13 – 16).

206 Kristus nenahradil Zákon Kázaním na vrchu: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5, 17). Kristus skôr odhalil plný význam starozákonných prikázaní:

Počuli ste, že predkom bolo povedané: „Nezabiješ!“ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá… Počuli ste, že bolo povedané… No ja vám hovorím… Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec (Mt 5, 21 – 22; 27 – 47, 48).

207 Božie kráľovstvo je dar Božej lásky: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34). Keď do svojho života prijmeme Božiu lásku , začneme druhých vnímať novým spôsobom – ako svojich blížnych (porov. Lk 10, 25 – 37). Sila lásky dokonca víťazí nad nenávisťou voči nepriateľom:

Počuli ste, že bolo povedané: „Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.“ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5, 43 – 45).

208 Božie kráľovstvo je kráľovstvo Božej spravodlivosti – Otcovej vôle, ako ju hlása Ježiš Kristus: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko sa vám pridá“ (Mt 6, 33). Ak „synovia a dcéry kráľovstva“ nežijú podľa Kristovho slova, stávajú sa soľou, ktorá stratila chuť, či zhasnutým svetlom: „Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme. A keď už svetlo, čo je v tebe, je tmou, aká bude potom tma sama?!“ (Mt 6, 23). Každý, kto plní Otcovu vôľu, stavia svoj život na skale: „A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale“ (Mt 7, 24 – 25).

Znamenia príchodu Kráľovstva

Kristove slová

209 Znamením príchodu Božieho kráľovstva je hlásanie dobrej zvesti (evanjelia):„Ježiš prišiel do Galiley a ohlasoval tam Božie evanjelium. Hovoril: ‚Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu‘“ (Mk 1, 14 – 15). Božské Slovo, Boží Syn, hovoril v plnej moci a s plnou autoritou. Čítame: „Nikdy tak človek nehovoril!“ (Jn 7, 46). Slovo, ktoré vyslovil Kristus, nie je jeho vlastné, ale je to slovo Otca, ktorý ho poslal (porov. Jn 14, 24). Moc Kristovho slova vyznal apoštol Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“ (Jn 6, 68).

210 Kristus učil o Božom kráľovstve v podobenstvách. Pomocou jednoduchých, ale hlbokých obrazov zo života Kristus odhaľoval tajomstvo Božieho života. Božie kráľovstvo je ako pole, na ktorom pšenica aj kúkoľ rastú spolu, vedľa seba, až do času žatvy (porov. Mt 13, 24 – 30); ako horčičné zrnko, z ktorého vyrastie veľký strom (porov. Mt 13, 31 – 32; Lk 13, 19); ako kvas v ceste (porov. Mt 13, 33; Lk 13, 21); a ako poklad zakopaný v poli, ako drahocenná perla a rybárska sieť (porov. Mt 13, 44 – 50). Božie kráľovstvo je tiež ako kráľ, ktorý odpúšťa dlhy svojim sluhom (porov. Mt 18, 23 – 35); ako hospodár, ktorý štedro odmeňuje robotníkov pracujúcich vo vinici (porov. Mt 20, 1 – 16); ako kráľ, ktorý pozýva hostí na svadbu svojho syna (porov. Mt 22, 1 – 14); a ako človek, ktorý zveril svojim sluhom talenty, aby ich rozmnožili (porov. Mt 25, 14 – 30). Božie kráľovstvo rastie vo svete podobne ako semená v zemi až do času žatvy (porov. Mk 4, 26 – 29).

Kristove diela

211 Okrem slov svojho kázania Kristus poukazoval na ďalšie znamenia, ktoré naznačujú príchod Božieho kráľovstva: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium“ (Lk 7, 22; porov. Iz 35, 5 – 6; 61, 1). Kristove skutky svedčia o prítomnosti a pôsobení Boha medzi svojím ľudom. „Ako človek sa štyridsať dní postil a hladoval a ako Boh porazil pokušiteľa. Ako človek išiel na svadbu do Kány Galilejskej a ako Boh premenil vodu na víno. Ako človek spal na loďke a ako Boh prikázal vetru i moru a vietor i more ho poslúchli.“[2]

212 Ľudské choroby, utrpenie a smrť sú dôsledkom Pádu. Kristus prišiel, aby zvíťazil nad hriechom, ktorý je príčinou všetkých našich nešťastí. Iba Kristus ako Bohočlovek má moc oslobodiť nás od hriechu. Dosahuje to pomocou odpustenia: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Lk 5, 20). Pomerne často sa fyzické vyliečenie alebo uzdravenie – ako výsledok odpustenia – stane viditeľným znakom duchovnej zmeny (po grécky metanoia) v človeku: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“ (Lk 5, 24). Kristus nás uzdravuje tým, že nám odpúšťa hriechy a obnovuje naše fyzické zdravie.

213 Uzdravenie je možné len vtedy, keď je prítomna viera – otvorenosť voči Bohu: „Veríte, že to môžem urobiť?“ (Mt 9, 28). Viera otvára človeka, aby prijal Boží dar, zatiaľ čo neviera sa stáva prekážkou pre prijatie tohto daru: „A pre ich neveru tam [Ježiš] neurobil veľa zázrakov“ (Mt 13, 58).

214 Ako boli v Kristových časoch znameniami Božieho pôsobenia jeho zázraky, tak sú v živote Cirkvi znameniami sväté tajomstvá. Božia milosť pôsobí vo svätých tajomstvách skrze vonkajšie znaky, ako sú voda, olej, chlieb a víno, ako aj skrze rôzne liturgické gestá a úkony. Pomocou prijímania svätých tajomstiev človek premáha svoje hriešne sklony a rastie v čnostiach.

Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta,

bol umučený a pochovaný,

ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma.

A vstúpil do neba, sedí po pravici Otca

(Symbol viery)

Dal seba samého ako výkupné za smrť, ktorej sme podľahli

zapredaní hriechu. Skrze kríž zostúpil do podsvetia,

aby všetko naplnil a odstránil hrôzy smrti.

Na tretí deň vstal z mŕtvych a každému telu otvoril cestu ku vzkrieseniu…,

on je prvotinou zosnulých, prvorodený z mŕtvych, všetkým všetko a vo všetkom má prvenstvo.

Vstúpil na nebesia, sedí na výsostiach po pravici tvojej velebnosti.

(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)

Kristova Pascha (Prechod)

215 Slovo Pascha pochádza z hebrejského slova Pesach a znamená prejsť popri, prejsť cez. Paschou Ježiša Krista je jeho prechod cez utrpenie a smrť k jeho osláveniu v zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení. V najhlbšom zmysle je Paschou (Prechodom) sám Kristus (porov. 1 Kor 5, 6 – 8), pretože prechod zo smrti do života sa uskutočňuje v ňom: „Pascha, Pánova Pascha, lebo zo smrti do života a zo zeme do nebies nás vyviedol Kristus Boh.“[3] Bez neho by bolo márne všetko úsilie ľudského rodu oslobodiť sa z otroctva hriechu a smrti.

216 V Starom zákone sa slávením Pesachu pripomínalo oslobodenie Božieho ľudu z egyptského otroctva. Keď faraón odmietol prepustiť ľud, anjel smrti pripravil o život egyptských prvorodených. Prešiel popri izraelských domoch, ktorých dverné veraje boli na Mojžišov pokyn pomazané krvou obetovaného baránka, aby nezomrelo žiadne prvorodené hebrejské dieťa (porov. Ex 12, 12 – 13). Pri slávení Pesachu si Židia pripomínali aj prechod cez Červené more, keď Pán Boh zachránil izraelský ľud pred faraónovým vojskom (porov. Ex 14).

217 Starozákonný Pesach bol predobrazom Kristovej Paschy. Pripravoval Boží ľud na konečné oslobodenie a spásu v Božom kráľovstve: Kristus – Boží Baránok – svojou krvou (porov. 1 Pt 1, 19) vyviedol ľudský rod v exode z otroctva hriechu a nadvlády smrti a priviedol nás ku vzkrieseniu a večnému životu.

218 Kristus, ktorý je naša Pascha, vzal na seba hriech sveta, utrpenie a smrť: „Aké utrpenie prijal pre naše dobro? Bolo to utrpenie lásky. Láska je trpezlivá.“[4] Kristova Pascha je manifestáciou Božej lásky: „Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13, 1). Pán dobrovoľne prijal svoju smrť: „Ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať“ (Jn 10, 17 – 18). Kristus sa obetoval za nás „ako kňaz a zároveň ako Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“[5]. Kristus zvíťazil nad smrťou svojím zmŕtvychvstaním, lebo Boh nedopustil, aby jeho „svätý videl porušenie“ (Ž 15 [16], 10). Na základe zmŕtvychvstania sa Kristova smrť stala naším prechodom do nového života.

219 „Posledný nepriateľ – smrť“ (porov. 1 Kor 15, 26), proti ktorej bol ľudský rod bezmocný, je teraz zničená Kristovou Paschou. „My síce prejdeme smrťou, ale nepokračujeme v nej; a to znamená, že sme vôbec nezomreli. Lebo tyrania smrti, naozaj smrti, je vtedy, keď sa ten, kto zomrie, už nikdy nesmie vrátiť do života. Ale keď po prechode smrťou je život, a to lepší život, to nie je smrť, ale spánok.“[6] Kristovo zmŕtvychvstanie je jedinečná a neopakovateľná historická udalosť a základ kresťanskej viery. „Ak nebol Kristus vzkriesený…, márna je vaša viera“ (1 Kor 15, 14). Viera v zmŕtvychvstalého Krista je začiatkom našej Paschy.

220 Kresťania sa každoročne pripravujú na slávenie svätej Paschy počas obdobia Veľkého pôstu. Toto pôstne obdobie trvá 40 dní na obraz štyridsaťročného putovania Božieho ľudu do zasľúbenej zeme a štyridsaťdňového pôstu Krista na púšti. Pôstne obdobie tým, že kresťana vychováva k zdržanlivosti od hriechu, vedie ho k vnútornej slobode a skutočnej radosti. Počas celého veľkopôstneho obdobia Cirkev liturgicky sprevádza kresťanov hymnami z Veľkopôstnej triódy, ktoré poukazujú na hlbší zmysel a účel pôstneho obdobia – zmierenie s Bohom a blížnym, službu Bohu a druhým.

Pánov vstup do Jeruzalema

221 Vzkriesenie ako víťazstvo nad smrťou začína cirkev oslavovať pamiatkou vzkriesenia Lazára, počas ktorého Ježiš zjavil seba ako „vzkriesenie a život“. „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie“ (Jn 11, 25). Lazárovou sobotou sa začína Kvetná trióda. Lazárova sobota uvádza do Veľkého týždňa, ktorý prináša dobrú zvesť o Kristovom víťazstve nad hriechom a smrťou skrze Kristovo umučenie a kríž. Znamením bezprostredne blízkeho víťazstva je vstup Krista, Bohočloveka, do Jeruzalema. „Ako človek plakal za Lazárom a ako Boh ho vzkriesil z mŕtvych. Ako človek sedel na osliatku a ako Bohu mu prevolávali: ‚Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom‘.“[7]

222 V liturgických hymnoch Kvetnej nedele, známej aj ako Palmová nedeľa, spievame o jeruzalemských deťoch, ktoré vítali Krista ako Kráľa, hoci ho farizeji a zákonníci odmietali prijať: „Zlé a cudzoložné pokolenie, prečo si tak neveriacky zaobchádzali so svojím Pánom?… Prečo ste odmietli prorokove slová, ktoré ho ohlasujú? Vaše vlastné deti dnes spievali na vašu hanbu: ‚Hosanna Synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!‘“[8] Tak ako ľud vítal Krista ratolesťami zo stromov, tak aj kresťania vítajú Krista „palmami cnostnosti“[9], keď nastupuje na svoje dobrovoľné umučenie. Tí, ktorí si neosvojili cnosti a odmietli Krista, sú prirovnávaní k neplodnému figovníku: „Áronova palica, hoci bola vyschnutá a odumretá, sa premenila na zelenú ratolesť, ktorá vydáva listy, ale toto zhromaždenie nerešpektujúce zákon sa zmenilo na neplodný figovník.“[10]

223 Liturgické texty Veľkého týždňa nám prezentujú príklad kajúcej ženy, ktorá drahým olejom pomazala Spasiteľove nohy (porov. Mt 26, 6 – 16; Lk 7, 36 – 50). Keď kajúca neviestka „uznala Kristovo božstvo“, získala od neho odpustenie svojich hriechov a pohýna nás k pokániu: „Prijmi prúd mojich sĺz, ty, ktorý z oblakov čerpáš vody mora. Nakloň sa k stonaniu môjho srdca, ty, ktorý si svojím nevýslovným sebazrieknutím naklonil nebesia. Budem bozkávať tvoje najčistejšie nohy a utierať ich vlasmi svojej hlavy.“[11] Ježiša pozval farizej, ale požehnanie dostala neviestka: „Ježišu, ktorý si životodarný chlieb, ty si jedol so Šimonom farizejom, aby neviestka vyliatím oleja na tvoju hlavu získala tvoju milosť, ktorá je neoceniteľná.“[12]

224 Dobrý skutok neviestky roznietil Judášovu žiarlivosť a podnietil ho k zrade. „Ó, Judášova bieda! Videl, ako neviestka bozkáva tvoje nohy, a ľstivo zosnoval plán, že ťa zradí bozkom. Ona si rozpustila vlasy a jeho spútala ako väzňa zúrivosť…, lebo závisť si nevie vybrať svoj prospech.“[13] Napriek tomu Ježiš robil všetko pre Judášovu záchranu: Umyl mu nohy a počas Tajomnej večere mu ponúkol chlieb. „Ó, nevýslovné sebaponíženie!… Ó, Spasiteľ, ty, ktorý si oheň, umyl si nohy svojmu zradcovi, a keď si ho umýval, nespálil si ho…, ale dal si mu pri večeri Chlieb.“[14]

Umučenie

225 V Starom zákone vydáva prorok Izaiáš svedectvo o utrpení Božieho služobníka, ktoré Cirkev rozpoznáva ako Kristovo utrpenie:

Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti a na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom a neotvoril ústa (Iz 53, 3 – 7).

226 Samotný Ježiš predpovedal svoje budúce umučenie: „Splní sa všetko, čo napísali Proroci o Synovi človeka. Vydajú ho pohanom, vysmejú, potupia a opľujú, zbičujú ho a zabijú, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Lk 18, 31 – 33). Kristus dobrovoľne akceptoval utrpenie a smrť, aby premohol smrť. „Nie smrť akceptovala život, ale Život akceptoval smrť.“[15]

227 Vo svojej liturgickej tradícii cirkev rôznymi obrazmi, ktoré sú prezentované stichirami umučenia, nábožne ospevuje spásonosné utrpenie Božieho Syna. Tým, že dovolil, aby ho spútali v Getsemanskej záhrade, Kristus rozviazal reťaze hriechu praotca Adama. Kristus akceptoval rozsudok smrti, aby ponúkol odpustenie hriechov. Trstinou, ktorá je žezlom hanby, Kristus zapísal ľudí do Knihy života. Vyzlečením svojho rúcha na Golgote Kristus strhol z ľudského hriechu pokrývku pokrytectva. Tým, že dovolil, aby ho pribili na kríž, ukončil Adamovu túžbu po zakázanom ovocí. Písomný záznam o hriechoch ľudstva bol pribitý na kríž a stotníkova kopija roztrhla naše dlhové záväzky. Strom kríža, ktorý je nástrojom smrti, sa stal stromom života. Kristovo telo, ktoré je vyzdvihnuté na kríž, sa stalo majákom svetla, ktoré zažal Boh s cieľom nájsť stratenú drachmu – hriešnika. Kristove ramená rozprestreté na kríži sa stali Božím objatím a požehnaním pre všetkých ľudí. Miesto ukrižovania sa stalo rajom, pretože strom kríža vydal výhonok života – Krista. Zosnul na kríži a bol prebodnutý kopijou; a z jeho prebodnutého boku vyšla krv a voda. Krvou vykúpil všetky národy a vodou ich očistil. On, ktorý zomrel pre hlad hriešnosti, živí ľudský rod telom, ktoré je mäsom z jeho vlastného mäsa.

Vzkriesenie

228 Kristus predpovedal svoju smrť a zároveň ohlásil vzkriesenie z mŕtvych. Za znamenie svojho vzkriesenia označil trojdňový pobyt proroka Jonáša v bruchu veľryby (porov. Mt 12, 40). Kristus bude „tretieho dňa vzkriesený podľa Písem“ (1 Kor 15, 4): „Zbičujú ho [Syna človeka] a zabijú, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Lk 18, 33). Kristus prirovnal svoju smrť a vzkriesenie k zničeniu a obnoveniu jeruzalemského chrámu: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím… Ale on hovoril o chráme svojho tela“ (Jn 2, 19. 21).

229 Zázračným vzkriesením Jairovej dcéry (porov. Lk 8, 41 – 42, 49 – 56), vzkriesením syna vdovy v Naime (porov. Lk 7, 11 – 16) a vzkriesením svojho priateľa Lazára (porov. Jn 11, 1 – 57) Kristus postupne pripravoval apoštolov na svoje vlastné vzkriesenie. Kristus označil ľudskú smrť za spánok: „Odíďte! Dievča neumrelo, ale spí“ (Mt 9, 24). Smrť nie je koncom života, ale zosnutím; človek nie je mŕtvy, ale zaspal. Aj cirkev označuje Kristovu smrť takto: „Zosnul si v tele ako smrteľník.“[16] Svätý Ján Damaský odhaľuje význam Kristovej smrti: „Hoci zomrel ako človek a jeho svätá duša bola oddelená od jeho nepoškvrneného tela, predsa len jeho božstvo zostalo neoddeliteľné od oboch, chcem tým povedať, že od jeho duše a tela.“[17] Kristova smrť je životodarná: samotný Kristus dovolil, aby ho smrť držala, aby ju napokon premohol a daroval nový život.

230 Pomocou smrti na kríži Kristus zostúpil do podsvetia (hádesu), ktoré je miestom mŕtvych. V Kristovom zostúpení do podsvetia cirkev ospevuje moc vzkriesenia: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?“ (1 Kor 15, 55). Ikona Kristovho zostupu do podsvetia zobrazuje Krista v žiarivom odeve nového stvorenia. Svetlom odetý Kristus rozohnal šero smrti, rozptýlil temnotu podsvetia, aby našiel Adama a Evu. Spolu s Adamom Kristus vyviedol z tieňa smrti tých, ktorí ho očakávali, starozákonných spravodlivých.

231 Zostúpením Krista do podsvetia sa zavŕšila spása celého sveta, „neba, zeme i sveta pod zemou“[18]. Svojím vtelením Boh zostúpil z neba na zem a skrze smrť ďalej do samotných hlbín podsvetia, aby všetko naplnil sebou samým. „V hrobe si bol telesne, v podsvetí s dušou, veď si Boh, v raji so zločincom a na prestole si bol s Otcom a Duchom, všetko naplňujúci, neobsiahnuteľný Kriste.“[19] Kristus – Bohočlovek sa smrťou a zostúpením do podsvetia zjavil ako vzkriesenie a život: prebudil Adama zo spánku hriechu a vyviedol ho do raja. A tak ten, „kto chápe tajomstvo kríža a pochovania, chápe vnútornú podstatu stvorených vecí; zatiaľ čo ten, kto je zasvätený do nevýslovnej moci vzkriesenia, chápe cieľ, pre ktorý Boh najprv všetko ustanovil“[20].

232 V liturgických stichirách cirkev spieva o Kristovom hrobe, ktorý je zapečatený a strážený vojakmi, ako o pokladnici, do ktorej bol uložený pravý poklad – Kristus. Kristus, ktorý je Slnko spravodlivosti, zostúpil do hrobu, aby z neho vyšiel – aby vstal. Tak ako Kristus pri vtelení vyšiel z lona Márie, tak pri zmŕtvychvstaní vyšiel z lona zeme. Zostúpil do zeme ako Adam – prach zeme, ale vyšiel z nej, lebo ako Nepominuteľný sa do prachu nevrátil. „Hrob ho prijal, ale nemohol držať Slovo v zajatí.“ A tak sa znamenie smrti stalo prameňom vzkriesenia. „Ako človek bol uložený do hrobu a ako Boh zničil podsvetie a oslobodil duše. Ako človek bol zapečatený v hrobe a ako Boh vyšiel von, pričom pečate zanechal neporušené.“[21] Prázdny hrob zvestoval radostnú zvesť o Vzkriesení: „Povedzte nám, neveriaci, kde je ten, ktorého ste uložili do hrobu a zapečatili kameňom? Dajte nám jeho telo, vy popierači života. Vydajte nám pochovaného, alebo uverte vo vzkriesenie!“[22]

233 Anjeli zvestovali ženám myronosičkám: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych“ (Lk 24, 5 – 6). Vzkriesenie z mŕtvych je víťazstvom nad telesnou pominuteľnosťou: „Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje“ (Rim 6, 9). Pri vzkriesení je Kristovo telo nové a oslávené, oslobodené od pozemských časových a priestorových obmedzení. Práve preto je Kristovo vzkriesenie zjavením Božieho nového stvorenia. V nedeľu, ktorá je prvým dňom po sobote, Cirkev slávi Kristovo zmŕtvychvstanie ako prvý deň nového stvorenia.

234 Kristovo vzkriesenie je zárukou nášho vlastného vzkriesenia: „Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých. Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie. Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1 Kor 15, 20 – 22). Viera Cirkvi je úplne založená na Kristovom zmŕtvychvstaní: „Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch. Potom aj tí, čo zosnuli v Kristovi, sú stratení“ (1 Kor 15, 17 – 18). „Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním“ (1 Sol 4, 14).

235 Na bohoslužbách Veľkého piatka si cirkev uctieva plaštenicu ako znak Kristovej smrti. Bohoslužba Jeruzalemskej utierne (utierne Svätej a Veľkej soboty) sa koná pred plaštenicou. Hymnografia oplakáva toho, ktorý zomrel v nádeji na nadchádzajúce vzkriesenie: „Neroň slzy nado mnou, Matka…, lebo ja vstanem.“ Počas Paschálnej polnočnice sa plaštenica prenesie z Pánovho hrobu na oltár vo svätyni. Veriaci vyjdú z chrámu so zapálenými sviecami a trikrát obídu chrám v procesii. Pred chrámovými dverami sa zaspieva paschálny tropár, „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval“, a kňaz otvorí chrámové dvere, na ktoré zaklopal svojím ručným krížom. Veriaci vojdú do chrámu, oslavujú zmŕtvychvstalého Krista a ako ženy myronosičky v paschálne ráno – prvé svedkyne vzkriesenia – prinášajú celému svetu radostnú zvesť o Vzkriesení: „Toto je deň vzkriesenia. Nechajme sa osvietiť týmto sviatkom. Objímme sa navzájom. Nazývajme bratmi a sestrami aj tých, ktorí nás nenávidia, a odpusťme všetkým pre vzkriesenie a tak volajme: Kristus vstal z mŕtvych!“[23]

Nanebovstúpenie

236 Počas štyridsiatich dní po svojom zmŕtvychvstaní sa Kristus zjavoval svojim učeníkom a utvrdzoval ich vo viere. Potom vystúpil do neba a zasadol po Otcovej pravici: „Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema“ (Lk 24, 50 – 52; porov. Mk 16, 19). Radosť apoštolov pramenila z faktu, že Kristus svojím nanebovstúpením neopustil svet: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Kristus neviditeľne zostáva vo svete, v ktorom je ľudstvo povolané dosiahnuť spásu. Apoštoli dostali od Krista požehnanie a poverenie hlásať evanjelium celému stvoreniu (porov. Mk 16,15) a získavať učeníkov zo všetkých národov, krstiť ich a učiť ich zachovávať všetko, čo im Kristus prikázal (porov. Mt 28, 9 – 20).

237 Svojím nanebovstúpením Kristus pozdvihol obnovenú ľudskú prirodzenosť k božskej sláve. Liturgická stichira sviatku Nanebovstúpenia Pána spieva o otvorených „dverách do neba“ a o tom, ako Kristus vstúpil do „neba“, kde ho s bázňou a chvením vítali anjelské sily. Kristus bol vyzdvihnutý „na oblakoch“, nad cherubínmi a „vyššie“ ako nebo. Ako Bohu mu patrí „miesto“ po Otcovej pravici. V Božom pláne je nanebovstúpenie podmienkou zostúpenia Svätého Ducha: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde!“ (Jn 16, 7). Kristus vystúpil k Otcovi „pre nás ľudí a pre našu spásu“ (Symbol viery). „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“(Jn 14, 2). Tak ako Kristus vystúpil v sláve, tak sa v sláve aj vráti.

Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa. Verzia prekladu z marca 2024.

[1] Origenes, Komentár na Matúšovo evanjelium, 10, 2: PG 13, 837.

[2] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 26.

[3] Kvetná trióda, Nedeľa Paschy, Paschálna utiereň, Kánon Paschy, Prvá pieseň, Irmos.

[4] Origenes, Komentár k Ezechielovi, 6, 6: PG 13, 714.

[5] Gregor Nysský, Reč 1: Na Svätú Paschu, 1: PG 46, 612.

[6] Ján Zlatoústy, Komentár k Listu Hebrejom, Homília 17, 2: PG 63, 129.

[7] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 26.

[8] Kvetná trióda, Veľký pondelok, Večiereň, Stichira na stichovnách.

[9] Porov. Veľkopôstna trióda, Šiesty týždeň pôstu, Pondelok, Utiereň, Prvý a druhý sedalen.

[10] Kvetná trióda, Veľký pondelok, Povečerie, Kánon, Deviata pieseň.

[11] Kvetná trióda, Veľká streda, Utiereň, Stichira na stichovnách.

[12] Kvetná trióda, Veľký utorok, Veľké povečerie, Kánon, Deviata pieseň.

[13] Kvetná trióda, Veľký a svätý štvrtok, Večiereň, Stichira na 140. žalm.

[14] Kvetná trióda, Veľký a svätý piatok, Povečerie, Kánon, Ôsma pieseň.

[15] Augustín, Komentár k Jánovmu evanjeliu 12, 10 – 11: PL 35, 1489 – 1490.

[16] Kvetná trióda, Nedeľa Paschy, Paschálna utiereň, Exapostilarion.

[17] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, III, 27: PG 94, 1097.

[18] Kvetná trióda, Nedeľa Paschy, Paschálna utiereň, Kánon Paschy, Tretia óda.

[19] Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, Modlitba pri veľkom okiadzaní.

[20] Maxim Vyznávač, O teológii a vtelení Božieho Syna, I, 66: PG 90, 1107.

[21] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň zákone a milosti, 26.

[22] Oktoich, Štvrtý hlas, Nedeľa, Utiereň, Stichira na Chválach.

[23] Kvetná trióda, Nedeľa Paschy, Paschálna utiereň, Stichira Paschy.

Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa. Verzia prekladu z marca 2024.