Život a bohoslužba: Liturgický priestor (12. časť)
Svetlo tiché, svätej slávy, nesmrteľného Otca nebeského, svätého blaženého, Ježišu Kriste, keď sme prišli k západu slnka a videli žiaru večernú, ospevujeme Otca i Syna i Svätého Ducha, Boha. Je dôstojné preľúbeznými hlasmi oslavovať teba, Synu Boží, ktorý dávaš život celému svetu, preto ťa celý vesmír velebí. (Hymnus vchodu na večierni)
Každá diskusia o vplyve priestorových dimenzií na byzantskú bohoslužbu sa musí začať pochopením dvoch vecí. V prvom rade treba pochopiť vplyv konštantínopolskeho Veľkého chrámu; a v druhom rade si treba uvedomiť aj predstavu o kresťanskej Cirkvi ako naplnení židovskej viery.
Na prvý pohľad je ťažké si uvedomiť, že štruktúra jednej budovy môže mať nejaký zásadný vplyv na vývoj liturgie a jej teológie. Tento postoj je často priamym dôsledkom takmer „prirodzeného“ dualizmu, do ktorého akoby upadali moderní kresťania. Často si neuvedomujeme, že svet materiálny a svet duchovný nemožno pre človeka oddeliť. Naopak, človek je spojovacím článkom medzi stvorením a božstvom, najmä preto, že bol stvorený na Boží obraz. (Malo by byť samozrejmé, že Ježiš Kristus je dokonalosťou tohto obrazu, pretože je pravým Bohom a pravým človekom). Veriť, že duchovný život človeka existuje bez vzťahu k materiálnemu, hraničí s manicheizmom. Pokúsiť sa pochopiť náš duchovný život tým, že predpokladáme, že existuje v akomsi vákuu, bez toho, aby čokoľvek materiálne malo „skutočný“ význam, znamená zničiť realitu do tej miery, že nie je možné skutočne pochopiť náš vzťah s Bohom.
Človek je fyzický aj duchovný, a preto náš vzťah s Bohu musí byť viazaný na priestor a čas, či sa nám to páči alebo nie. Z tohto dôvodu musíme pochopiť špecifický priestor, v ktorom sa rozvíjal náš liturgický život. Spôsob, akým sa modlíme, bol výrazne ovplyvnený typom priestoru, samotnými budovami, v ktorých sa naša liturgická modlitba vyvíjala, rástla a dospela do podoby, ktorú máme dnes.
Najdôležitejšou budovou v tomto vývoji bol konštantínopolský Veľký chrám, Hagia Sofia (Svätá Múdrosť). Bola to hlavná katedrála byzantskej cirkvi, podobne ako Bazilika svätého Petra v Ríme pre rímsku cirkev. Všetko, čo sa dialo v Hagii Sofii, ostatné byzantské chrámy čo najviac kopírovali, dokonca až do tej miery, že sa snažili kopírovať samotnú budovu. Keďže to bol patriarchálny chrám, jeho liturgia a štruktúra sa stali normou pre celú cirkev. Naše chápanie liturgie, ako aj toho, aká má byť chrámová budova, do veľkej miery vychádza zo štruktúry Hagie Sofie. Hagia Sofia stále stojí v rovnakej podobe ako v 6. storočí, keď ju postavil Justinián Veľký. Po páde Konštantínopolu do rúk Turkov bola Hagia Sofia premenená na mešitu a po prvej svetovej vojne vyhlásená za národné múzeum. Od roku 2020 opäť slúži ako mešita.
Druhý významný vplyv na našu liturgickú modlitbu má naše židovské dedičstvo. Tento vplyv, hoci je jemnejší ako vplyv Hagie Sofie, je skutočne základnejší a starobylejší ako vplyv Veľkého chrámu. Už samotná štruktúra Hagie Sofie vychádza z potrieb, ktoré pramenia z nášho židovského pozadia. Naše kresťanské postoje k Bohu a náš vzťah k nemu majú korene v židovských postojoch. Preto sa mnohé z toho, čo Židia potrebovali na vyjadrenie tohto vzťahu v bohoslužbe, zachovalo a rozvinulo pre naše kresťanské potreby.
Pri zmienke o týchto vplyvoch teda rozpoznávame hlavné faktory, ktoré formovali byzantskú tradíciu. Dúfajme, že táto diskusia nám pomôže nájsť zmysel tejto tradície aj dnes, pretože ukazuje, ako byzantská bohoslužba vychádza z reálnych potrieb (materiálnych a duchovných) ľudí tej doby, a zároveň nám poskytuje predstavu o nepretržitom procese vývoja, ktorý prináša byzantskú tradíciu všetkým členom Cirkvi až do dnešných dní.
Chrámová budova
Budova farského chrámu je dnes pre bežného kresťana ústredným miestom liturgickej bohoslužby. Farnosti, ktoré majú svoje bohoslužby v hale alebo v iných budovách, tak zvyčajne robia z nevyhnutnosti. Pre väčšinu ľudí je to neuspokojivé opatrenie, aj keď nedokážu vyjadriť dôvod, prečo to tak vnímajú. Každý kresťan má vrodený zmysel pre to, že uctievanie Boha sa musí uskutočňovať v budove, ktorá toto uctievanie vyjadruje.
Túto potrebu pociťovali aj prví kresťania. Dajme tomu, že občas slávili bohoslužby, vrátane „agapé“, v súkromných domoch, vôbec to však nepovažovali za vhodné. Hneď ako to bolo možné, aj keď veľkosť spoločenstva si nemusela nevyhnutne vyžadovať tento výdavok, boli vyčlenené určité budovy, ktoré sa používali výlučne na účely bohoslužieb. K tomu dochádzalo aj počas prenasledovania. Zakaždým, keď prenasledovanie na chvíľu ustalo, prvé, čo kresťanská komunita urobila, bolo, že vyšla „z podzemia“ a slávila v rozpoznateľnom chráme.
Umiestnenie oltára v rímskom kostole bazilikového typu, v ktorom boli bema a archa upravené a neskôr nahradené scholou, podlhovastou ohradou otvorenou na oboch koncoch, kde spolu stáli slúžiaci, čitatelia a speváci.
Koncom prvého storočia sa už Cirkev formálne a definitívne rozišla zo židovstvom. Kresťanské spoločenstvo nemohlo používať synagógy ako miesto svojich stretnutí. Z tohto dôvodu si postavili vlastné chrámy, ktoré mali rovnakú štruktúru ako synagógy, na ktoré boli zvyknutí, alebo „baziliku“, veľkú sálu grécko-rímskeho sveta. Bazilika bola v tom čase veľmi rozšíreným typom budovy, ktorá sa často používala pre verejné budovy, najmä pre súdy a iné vládne funkcie. Bazilika bola zvyčajne obdĺžniková budova, ktorá mala na jednom konci hlavný vchod a na druhom konci apsidu. V apside sedeli sudcovia alebo iní úradníci; bola vyvýšená, čo pomáhalo oddeliť úradníkov od verejnosti. Zvyčajne sa stĺpy umiestňovali do dvoch radov prebiehajúcich spredu dozadu a rozdeľovali budovu na tri dlhé, úzke obdĺžniky, pričom stredná ulička širšia ako dve bočné uličky.
Keď kresťania prispôsobili tento stavebný štýl na bohoslužby, oltár bol zvyčajne umiestnený v apside. Keďže bol bežný aj ďalší rad stĺpov naprieč apsidou, s priečnym brvnom alebo bez neho, zachoval sa aj v kresťanskej chráme a oltár bol umiestnený za ním.
V strede chrámu sa nachádzalo vyvýšené pódium, nazývané „bema“. Na beme sedel hlavný celebrant liturgie, ako aj ostatní predstavitelia bohoslužieb. Na beme boli zvyčajne dve vyvýšené kazateľnice alebo „amboi“, z ktorých sa prednášali biblické čítania a kázeň. V príslušnom čase liturgie sa potom celebranti presunuli k oltáru.
Ďalší návrh bol použitý vo Veľkom chráme, ako aj v mnohých ďalších chrámoch tej doby. Ide o kocku, ktorá je prekrytá kupolou, a má apsidu na každej strane. Hlavné dvere boli v jednej apside, pričom oltár bol v apside na protiľahlej strane budovy, orientovaný na východ. (Východ je miestom vychádzajúceho slnka, ktoré symbolizuje zmŕtvychvstalého Syna.) Bočné apsidy sa zvyčajne používali pre zbory. Bema bola stále v strede chrámu, priamo pod kupolou. Aj keď mal chrám kolonády, ako mal Veľký chrám kvôli svojej veľkosti, efektom budovy bolo zjednotenie zhromaždenia, pretože ľudia obklopovali bemu. Táto centrálna bema so sedadlami a amboi priťahovala pozornosť zhromaždenia doslova do jeho vlastného centra. Bohoslužbu fyzicky a priestorovo slávilo celé zhromaždenie, pretože vychádzala z bodu, ktorý bolo doslova a skutočne uprostred všetkých, a bola naň zameraná.
Umiestnenie oltára v ranobyzantskom chráme, ideálne usporiadané tak, aby zhromaždenie zoskupené okolo biskupa a čitateľov mohlo pokračoval obetovaním a neskôr sa zhromaždiť okolo oltára. Dnes je v strede bemy (smerom k oltáru) umiestnený jediný pult (namiesto ambónu). Ten mohol existovať ešte pred zánikom archy.
Až keď nastal čas sláviť tajomstvo Eucharistie, zhromaždenie sa obrátilo k oltáru. Tento pohyb udržiaval zhromaždenie zjednotené ako celok a zároveň fyzicky zdôrazňoval skutočnú vzdialenosť, ktorá existuje medzi ľuďmi a Bohom. Oddelenie oltára od zvyšku chrámu je to, čo pripomína oddelenie, ktoré existuje medzi Bohom a nami. Oltár sa nachádzal v apside, ktorá fyzicky oddeľovala „priestor pre ľudí“ (loď) od oltára. Ten bol zvyčajne umiestnený za kolonádou, čo je opäť fyzický bod oddelenia. Takéto využitie priestoru správne zdôrazňuje rozdiel medzi Bohom a človekom. Zistili sme však, že čítanie Svätého písma sa uskutočňovalo uprostred chrámu, uprostred Božieho ľudu. Aj dary chleba a vína sa prinášali cez loď k oltáru. Tieto úkony, vykonané uprostred zhromaždenia, a najmä v kontraste s bežne zachovávaným oddelením medzi Bohom a človekom, slúžia na zdôraznenie skutočnosti, že Syn Boží vynaložil a stále vynakladá osobitné úsilie, aby prišiel k nám, na našu úroveň, kvôli našej spáse, zo svojej lásky k nám.
Boh sa nestráni ľudstva, hoci je nám svojou prirodzenosťou taký vzdialený, že by sme ho nepoznali ako Otca, Syna a Svätého Ducha, keby sa nám nezjavil. Prichádza k nám v podobe svojho Slova a svojho Syna, aby sme si ho zamilovali, a tak našli večnú spásu. Toto všetko nám veľmi fyzicky pripomína štruktúra chrámovej budovy.
Hoci sa dnes štruktúra chrámu od čias Konštantína trochu zmenila, základné prvky byzantskej cirkevnej štruktúry zostali rovnaké. Loď je stále centrom chrámu; predstavuje stvorenie, ako bolo pôvodne zamýšľané, teda v spoločenstve s Bohom. Preto je to miesto veriacich, tých, ktorí mali účasť na spáse prostredníctvom krstu a ktorí túto spásu stále hľadajú. Narthex alebo predsieň zostáva mimo vlastného chrámu. Predstavuje svet, ktorý ešte nenašiel svoju spásu. Preto sa napríklad dnes slávenie krstu začína v predsieni, mimo priestoru veriacich, obradom katechumenátu. Kandidát ešte nebol pokrstený, ešte nie je súčasťou spoločenstva veriacich. Preto až do času samotného krstu nie je miesto tohto kandidáta medzi veriacimi.
Oltár je oddelený od lode, ako sa na Božie miesto patrí. Je na vyvýšenej plošine, odsadený od zvyšku chrámu a pred ním je zástena. To všetko nám pripomína, že my nie sme Bohom a Boh nie je nami. Zo svojej lásky k nám prichádza k nám a stáva sa jedným z nás, ale stále zostáva navždy mimo nás. Tak ako chcel zostúpiť k nám, tak aj dnes sa jeho slovo číta uprostred zhromaždenia a dary sa vynášajú ľuďom pri Veľkom vchode a na sväté prijímanie, pretože on musí prísť k nám; my nedokážeme ísť k nemu bez jeho pomoci. Z tohto dôvodu sa aj väčšina ostatných svätých tajomstiev Cirkvi slávi uprostred ľudu.
Vo väčšine dnešných chrámov sa už bema nenachádza. Namiesto nej sa pred ikonostasom nachádza vyvýšená plocha, ktorá zvyčajne prekračuje jej šírku a nazýva sa solea. V strede soley je malý zaoblený výstupok, ambon, z ktorého sa číta evanjelium. Opäť vidíme fyzickú realitu Slova, ktoré k nám vychádza (oslovuje nás) a nezostáva „na svojom mieste“.
Odteraz by sme si mali začať uvedomovať, že chrámová budova predstavuje stretnutie Boha a človeka. Preto sa právom zvykne nazývať cerkvou, pretože fyzicky predstavuje skutočnosť, ktorá sa nazýva Cirkev. V jednej budove máme zastúpenie Boha a stvorenia, ako to malo byť, keď to všetko Boh začal. V kupole, ktorá často prekrýva stred lode, je zvyčajne ikona Krista Pantokratora, Stvoriteľa a Vládcu všetkých vecí. Kupola je všeobjímajúca štruktúra a ikona Krista v nej nám pripomína všeobjímajúcu lásku a ochranu, ktorú má pre nás náš Pán, hlava Cirkvi. Na strope oltárnej apsidy je ikona Márie Bohorodičky, zvyčajne s rukami rozpaženými v modlitbe, a Kristus, ktorý kraľuje z jej lona. Práve skrze ňu sa Boh stal človekom. Slúži nám na pripomenutie, že Boh k nám naozaj zostúpil, a preto a len preto môžeme nájsť spásu. V skutočnosti práve vďaka Bohorodičke a vteleniu, ktoré sa v nej odohralo, sa vôbec môže uskutočniť Eucharistia a všetky ostatné spôsoby, ktorými sa my veriaci stretávame s Bohom. Preto je Bohorodička v chráme umiestnená na mieste uprostred medzi zemou a nebom, aby nám to všetko neustála pripomínala.
OTÁZKY NA ZAMYSLENIE
Ako ti štruktúra chrámovej budovy hovorí o tom, že Boh sa zjavuje v Ježišovi Kristovi?
Vymenuj tri hlavné prvky štruktúry byzantského chrámu a ich symboliku.
Zdroj: Life and worship: the mystery of Christ among us, God with us publications 1986. Pracovný preklad pripravili Juraj Šipula a o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Život a bohoslužba: Oltárny priestor a ikonostas (13. časť)Predchádzajúce: Život a bohoslužba: Týždenný cyklus (11. časť)
