Sviatok apoštolov Petra a Pavla (29. jún)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Sviatok apoštolov Petra a Pavla (29. jún)
Sviatky týchto dvoch apoštolov splynuli do jedného sviatku na základe veľmi starobylej tradície, že boli umučení v Ríme v ten istý deň. Petra mali popraviť v blízkosti Vatikánskeho vršku a Pavla na Ostijskej ceste počas prenasledovania cisárom Nerom okolo roku 68. Nemáme presné informácie o činnosti Petra a Pavla po období, ktoré zachytávajú Skutky apoštolov. Skutky apoštolov sa končia Pavlovým príchodom do Ríma, kde ho mali odsúdiť. Nevieme, kde bol v tom čase Peter. Pobyt a smrť oboch apoštolov v Ríme nie je dogmatickou, ale historickou otázkou, ktorú treba pojednávať s úplnou objektivitou a slobodou vedy. Literárne dokumenty a topografické tradície týkajúce sa apoštolátu a mučeníctva Petra a Pavla v Ríme sú však dostatočne starobylé a dôležité na to, aby sme mohli pripísať aspoň veľkú pravdepodobnosť stálemu názoru Cirkvi na túto tému. Od 4. storočia sa sviatok apoštolov Petra a Pavla slávil v Ríme 29. júna, zatiaľ čo v Konštantínopole a na Východe niekoľko dní po Vianociach, 28. decembra. Od neznámeho dátumu sa napokon všeobecne presadil rímsky zvyk.
Medzi sviatkom svätých Petra a Pavla a Päťdesiatnicou existuje úzky duchovný vzťah, lebo svedectvo apoštolov je priamym plodom zostúpenia Svätého Ducha na nich. Pripomeňme, že na Päťdesiatnicu Pavol nebol s Jedenástimi. No Ananiáš mu hneď po obrátení vkladaním rúk preniesol Svätého Ducha (Sk 9, 17).
Význam sviatku svätých Petra a Pavla v byzantskom liturgickom cykle je zrejmý zo skutočnosti, že na tento sviatok veriacich pripravuje osobitný pôst, tzv. „Apoštolský pôst“. Toto pôstne obdobie, ktoré je v praxi pomerne mierne, sa začína v pondelok po prvej nedeli po Päťdesiatnici a končí sa 28. júna.
„Chváľme veľké svetlá Cirkvi, Petra a Pavla, lebo žiaria jasnejšie ako slnko na oblohe viery…“ Tak spievame na večierni tohto sviatku 28. júna. Na utierni i večierni sa hymny javia rovnomerne rozdeľovať chválospev medzi oboch apoštolov, na ktorých sa obracajú striedavo. Avšak evanjelium čítané na utierni (Jn 21, 14 – 25) sa týka osobitne apoštola Petra.Počujeme tam nášho Pána trikrát sa spýtať Petra: „Miluješ ma?“ Peter trikrát odpovedá so smutnou a zároveň horlivou pokorou: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ A Ježiš ho trikrát vyzve, aby pásol stádo Dobrého pastiera: „Pas moje baránky! … Pas moje ovce!“ Potom Ježiš zahaleným spôsobom predpovie Petrovi, „akou smrťou oslávi Boha“.
Toto evanjelium nám hovorí dve veci
Najprv jasne kladie jedinečnú otázku, na ktorú musíme neustále odpovedať: „Miluješ ma?“ (Jn 21, 15 – 17). V kresťanskom živote sa všetko redukuje na túto otázku. Môžeme odpovedať s Petrom: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád“? Neodporujú naše činy tomuto uisteniu? Jednoducho odpovedať, že nemáme radi Pána, by však znamenalo nespoznať a udusiť úsilia – aj keď sú ešte také slabé – , ktoré Svätý Duch vkladá do našich sŕdc a vedie ku Kristovi. Povedzme teda Ježišovi: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa mám rád. Neočakávam nič od seba, všetko očakávam od milosti.“
Druhé ponaučenie z tohto evanjelia sa týka povahy autority v Cirkvi. Pán tu udeľuje Petrovi osobitnú autoritu. Všimnime si najskôr, že táto autorita je založená na primáte lásky – „miluješ ma viac ako títo?“, a potom, že spočíva v pokornej a nesebeckej službe – „pas moje ovce“. Akákoľvek nadradenosť medzi kresťanmi, ktorá nie je nadradenosťou v láske a službe, nezodpovedá zámerom nášho Pána. Každá autorita v Cirkvi, ktorá sa vyjadruje v pojmoch vážnosti, materiálneho vlastníctva alebo nadvlády, je cudzia a nepriateľská tejto skutočne pastoračnej starostlivosti, na ktorej sa podieľať Ježiš vyzýva. Podľa týchto Pánových slov adresovaných Petrovi budú posudzovaní všetci, ktorí si nárokujú autoritu vnútri spoločenstva veriacich.
Staré rímske výrazy servus servorum Dei, „sluha Božích služobníkov“, a sollicitudo omnium ecclesiarum, „starostlivosť o všetky cirkvi“, vyjadrujú úplne obdivuhodný ideál. Je na histórii, aby posúdila, do akej miery sa skutočnosť zhodovala s týmto ideálom.
Texty, ktoré počujeme na liturgii 29. júna, ukazujú, ako sú úlohy Petra a Pavla obe potrebné a navzájom sa dopĺňajú.
Evanjelium (Mt 16, 13 – 19) obsahuje Petrovo vyznanie v Cézarei Filipovej: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha…“ a Ježišovu odpoveď: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ O tomto texte sa veľa diskutuje a názory so rôznia. Isté však zostáva, že Ježiš chcel Petrom sformulované vyznanie viery uznať a potvrdiť udelením duchovnej moci.
Apoštol (2 Kor 11, 21 – 12, 9) uvádza nárok Pavla – ktorý bol povolaný k apoštolátu priamo Kristom –, aby bol považovaný za rovnocenného alebo dokonca nadradeného čo sa týka autority oproti služobníkom evanjelia, ktorí už boli ustanovení a uznaní podľa poriadku: „Oni Sú Kristovi služobníci… Tým viac ja…“ Pavol zdôvodňuje toto stanovisko na jednej strane utrpením, ktoré znášal, a na druhej strane milosťami a zjaveniami, ktoré mu boli udelené.
Pozorné štúdium vzťahov medzi Pavlom a Jedenástimi nám môže veľa naučiť o otázke autority v Cirkvi. Pavol sa nikdy nevzoprel „inštitucionálnemu“ prvku, ktorý predstavovalo „historický“ apoštolát Jedenástich. Prijal vkladanie rúk od tých, ktorí už boli uznaní za nositeľov Svätého Ducha. Svoje vlastné metódy apoštolátu podriadil súhlasu Cirkvi zhromaždenej v Jeruzaleme. Ale nepripustil, že jeho výnimočné povolanie by malo byť menejcennejšie ako bežné povolanie ostatných apoštolov, ani že jeho poznanie Krista, hoci úplne duchovné a získané milosťou, by malo byť menšie ako poznanie, ktoré mali prví učeníci Ježiša, ani že by mal obetovať svoje vlastné presvedčenia názorom najautorizovanejších apoštolov: „Ale keď prišiel Kéfas do Antiochie, zoči-voči som sa postavil proti nemu, lebo si zaslúžil pokarhanie“ (Gal 2,11).
Čím viac bude Cirkev ovládaná Svätým Duchom, tým viac prekoná všetky napätia medzi riadne získanou autoritou a duchovnou slobodou. Musí sa vytvoriť syntéza medzi tradíciou a inšpiráciou.
Petra a Pavla nemožno oddeľovať, a preto ich Cirkev oslavuje rovnaký deň. Povedzme spolu s ňou: „Raduj sa, Peter, apoštol a verný priateľ svojho Majstra, Krista, nášho Boha. Raduj sa, milovaný Pavol, kazateľ viery a učiteľ celého sveta. Ako svätá vzývaná dvojica prosíte Krista, nášho Boha, aby spasil naše duše.“ (večiereň)
Cirkev by chcela všetkých ostatných apoštolov spojiť s úctou, ktorú preukazuje Petrovi a Pavlovi. Preto je 30. jún venovaný spoločnej spomienke na dvanástich apoštolov. Ako sa píše v kondáku toho dňa: „…keď dnes slávime ich pamiatku, oslavujeme Toho, ktorý ich oslávil.“
Zdroj: Mních východnej Cirkvi, Rok milosti Pána, preložené v júni 2025
Zdroj obrázka: https://orthochristian.com/95310.html
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Štvrtá nedeľa po Päťdesiatnici: Stotníkova vieraPäťdesiatnica – zostúpenie Svätého Ducha
