Kristus naša Pascha: „Boh sa stal človekom, aby sa ľudia mohli stať bohom“ (21. časť)
On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.
(Symbol viery)
A keď prišla plnosť času, prehovoril si k nám ústami svojho Syna…, ktorý sa pred vekmi zjavil na zemi a žil tu ako človek. Vtelil sa zo svätej Panny a utajil sa, vezmúc na seba podobu sluhu, pripodobnil sa našej úbohosti, aby nás pripodobnil obrazu svojej slávy…, aby každý, čo zomiera v Adamovi, ožil v tvojom jedinom Kristovi.
(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)
178 Od stvorenia sveta je Boh vo stvorení prítomný svojou milosťou. „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28). Boh sa zjavoval ľudstvu postupne až do plnosti času: „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna“ (Gal 4, 4). Boží Syn – „Slovo Otca“–zjavuje svetu Otca: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9); „Ja som v Otcovi a Otec vo mne“ (Jn 14, 11). On je Boh: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Jn 1, 1).
179 Vtelenie Božieho Syna sa uskutočnilo v súlade s Božím plánom „v plnosti času“ (porov. Gal 4, 4). Narodenie Božieho Syna sa stalo ústredným bodom ľudských dejín a zjavilo, ako veľmi Boh miloval svet (porov. Jn 3, 16). Vo vtelení je spojenie Boha s jeho stvorením skutočne Božím sebazrieknutím (po grécky kenosis, v doslovnom preklade: sebavyprázdnenie): „On [Kristus], hoci má božskú prirodzenosť…, zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2, 6 – 7). Kristus na seba vzal „podobu služobníka“, bez poškvrny hriechu, „pričom povýšil ľudské, a neumenšil božské“.[1] V spojení božského a ľudského „netelesný berie na seba telo, Slovo sa stáva prístupným, neviditeľný sa stáva viditeľným, nehmatateľný sa stáva dotknuteľným, ten, ktorý je mimo času, vstupuje do času, Boží Syn sa stáva Synom človeka“[2].
180 Svätý Gregor z Nyssy učí, že Božie „zostúpenie do pokory ľudského rodu [t. j. kenosis] je akousi nadmierou moci, ktorá nenachádza žiadnu kontrolu ani v smeroch, ktoré sú v rozpore s prirodzenosťou“[3]. V Božej kenóze „sa Slovo stalo telom a malo telo a krv rovnako ako my‘“[4]: v Jordáne prijal bezhriešny Boží Syn krst – ako hriešnik; za vlády Poncia Piláta bol odsúdený spolu so zločincami; prostredníctvom ukrižovania zostúpil do priepasti ľudského utrpenia a smrti, aby našiel prvého Adama (človeka) v podsvetí (hádese), krajine mŕtvych.
181 Boh sa stáva jednou podobou s nami – stáva sa človekom, aby nás urobil jednou podobou s ním (porov. Flp 2, 7). V kenóze (z gréckeho slova kenosis – sebazrieknutie alebo sebavyprázdnenie) zostupuje Boží Syn do podsvetia (hádesu) a keď nájde Adama, daruje ľudstvu odpustenie hriechov, účasť na Božej prirodzenosti a večný život. „Boh sa stal človekom, aby sa ľudia mohli stať bohom.“[5] Oklamané podnetom hada sa ľudstvo v Adamovi márne usilovalo stať ako Boh vlastnými silami (porov. Gn 3, 5). „Kedysi bol oklamaný Adam, lebo sa chcel stať bohom, a nestal sa. Boh sa stal človekom, aby sa Adam mohol stať bohom.“[6] Človečenstvo v Kristovi sa rastom v podobe Bohu skutočne môže stať ako Boh: „Daroval nám vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4).
182 Vtelenie Božieho Syna je večný Boží plán spásy: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Práve táto láska k ľudstvu – Božia ľudomilnosť (z gréckeho slova philanthtropia, po cirkevnoslovansky čelovikoľubije) – privodila príchod Boha na svet. Pád ľudského rodu nezastavil Božiu lásku: „Milosrdný Spasiteľu, ty si ma veľmi miloval, aj keď som bol s tebou v nepriateľstve; v podivnom sebazrieknutí si prišiel na zem… Zatiaľ čo si zostával na výšinách svojej nevýslovnej slávy, oslávil si mňa, predtým takého zneucteného.“[7]
183 Vo vtelení Kristus spojil božskú a ľudskú prirodzenosť:
Jedným hlasom učíme vyznávať jedného a toho istého Syna, nášho Pána Ježiša Krista… jednej podstaty s Otcom, čo sa týka jeho božstva, a jednej podstaty s nami, čo sa týka jeho človečenstva… v dvoch prirodzenostiach, ktoré sa nemiešajú, nemenia, nerozdeľujú, neoddeľujú… [On] nie je roztrhnutý ani rozdelený na dve osoby, ale je jeden a ten istý jednorodený Syn, Boh, Slovo, Pán Ježiš Kristus.[8]
Kristus je skutočne Boh a skutočne človek:
Ako človek [Kristus] rástol v lone svojej matky, a ako Boh z neho vyšiel bez toho, aby poškvrnil jej panenstvo. Ako človek sal materinské mlieko, a ako Boh prikázal anjelom, aby s pastiermi spievali: „Sláva Bohu na výsostiach!“ Ako človek bol zavinutý do plienok, a ako Boh hviezdou viedol mudrcov. Ako človek ležal v jasliach, a ako Boh prijímal dary a poklonu od mudrcov. Ako človek utiekol do Egypta, a egyptské rytiny ho uctievali ako Boha.[9]
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa
[1] Lev Veľký, List 28: Flaviánovi, konštantínopolskému arcibiskupovi,3: PL 54, 764 – 766.
[2] Gregor Teológ, Slovo 38: Na Bohozjavenie či Narodenie Krista, 2 a 13: PG 36, 313 a 325.
[3] Gregor Nysský, Veľká katechéza, 24: PG 45, 61.
[4] Cyril Alexandrijský, Tretí list proti Nestóriovi, Piata anatéma: PG 76, 165.
[5] Atanáz Veľký, O vtelení Slova, 54:PG 25, 192.
[6] Veľkopôstná trióda, Piata sobota pôstu, Stichira na 140. žalm.
[7] Oktoich, Ôsmy hlas, Nedeľná utiereň, Kánon Vzkriesenia, Štvrtá pieseň.
[8] Chalcedónsky koncil, Piate zasadnutie.
[9] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň o zákone a milosti, 26.
Nasledujúce: Kristus naša Pascha: Zvestovanie Panne Márii (22. časť)Predchádzajúce: Kristus naša Pascha: Prisľúbenie Novej zmluvy a očakávanie Mesiáša (20. časť)
