Predstavenie nášho Pána Ježiša Krista v chráme (2. február)

od autora: Ján Krupa · 30 januára, 2023

Z perspektívy Italo-albánskej gréckokatolíckej cirkvi.

Aký je pôvod tohto sviatku?

Slávenie tohto sviatku, ktorý pochádza pravdepodobne z tradície Jeruzalemskej cirkvi, siaha do 4. storočia, ako nám referuje španielska vznešená dáma a pútnička do Svätej zeme Egeria vo svojom Denníku cesty.

Podporte nás

Pôvodným dátumom bol 14. február, t. j. 40 dní po Bohozjavení. Neskôr ho cisár Justinián presunul na 2. február, 40. deň po Vianociach.

Podľa židovského predpisu sa prvorodené dieťa mužského pohlavia malo priniesť do chrámu na obetu (baránok a holubica pre bohaté rodiny alebo dve hrdličky alebo dva holúbky pre chudobné rodiny) a predstaviť Pánovi v 40. deň po narodení, zatiaľ čo matka mala v 40. deň po pôrode podstúpiť očistné obrady.

Mária a Jozef splnia tento príkaz. V 6. storočí bol tento sviatok prítomný v rôznych cirkvách vo východnej časti ríše. V Ríme ho zaviedol neskôr pápež Sergej.

Aký je zmysel tohto sviatku?

Tento sviatok sa nazýva Hypapante, teda „Stretnutie“, pretože viac ako na očisťovanie Panny Márie a obetovanie darov v chráme sa dôraz kladie na stretnutie božského Dieťaťa s jeho ľudom a tu s jedinečnou postavou starca Simeona, ktorého meno znamená „načúvajúci“.

Simeon je spravodlivý a zbožný človek, ako Noe, ako Jozef, a ako ostatní zbožní Židia očakával „potechu Izraela“. Toto jeho očakávanie viedol a utešoval Svätý Duch, ktorý mu vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Krista Pána, Mesiáša, Spasiteľa svojho ľudu.

Ten istý Duch vedie Simeona do chrámu, kde prijme sväté Dieťa do svojho náručia a vznesie Pánovi chválospev a pieseň radosti, lebo jeho oči mohli vidieť spásu pripravenú pre všetky národy.

Starec Simeon je tu predstavený aj ako prorok, keď sa obráti na Pannu Máriu a oznámi jej nielen zázrak Syna, znamenie rozporu – záhuby a vzkriesenia – izraelského ľudu, ale aj meč, ktorý prenikne jej srdce, pretože v poslušnosti Božiemu slovu ostrému ako meč bude musieť prijať, keď bude konfrontovaná s krížom, obetu Syna, ktorý sa prináša ako nevinná obeť Otcovi.

Ďalšie výnimočné stretnutie je s vdovou Annou, svätou ženou, prorokyňou vo vysokom veku, vždy prítomnou v chráme. Aj ona, keď uvidí Dieťa, hovorí o ňom tým, ktorí očakávali vykúpenie, a chváli Boha.

Ako ikonopisectvo znázorňuje tento sviatok?

Ikona reprodukuje rozprávanie úryvku z Lukášovho evanjelia: stretnutie Krista so starcom Simeonom. Nevykazuje žiadne podstatné zmeny, zostáva pomerne stabilná, až na niekoľko drobných zmien týkajúcich sa rozmiestnenia znakov. V pozadí je baldachýn a niekoľko stavieb, ktoré predstavujú chrám, v ktorom sa odohráva scéna. Chrám je však zobrazený so znakmi byzantského chrámu.

V strede vidíme Pannu Máriu s mierne nakloneným trupom pri podávaní Dieťaťa starcovi Simeonovi, ktorý ho prijíma do náručia so zahalenými rukami, akoby strážil vzácny poklad, a so sklonenou hlavou na znak poklony. Za Pannou Máriou stojí svätý Jozef s dvoma holúbkami na obetovanie a prorokyňa Anna so zvitkom.

Tieto osobnosti usporiadané v dvoch pároch spája sväté Dieťa, ktoré ich zväzuje svojou láskou. Ono zjavuje ani nie tak dieťa, ktoré akoby sa strácalo v scéne, ale skôr správanie dospelého človeka, zákonodarcu a kráľa.

Aké posolstvo prináša toto tajomstvo pre môj život?

Rovnako ako starec Simeon a prorokyňa Anna aj my sme videli spásu, slávu a svetlo, „ktoré osvecuje pohanov“. Prijali sme vykúpenie „z každej neprávosti“, útechu a milosrdenstvo. K nášmu „stretnutiu“ s Pánom dochádza zakaždým, keď s čistým srdcom pristupujeme k eucharistickému stolu, keď s vierou a úprimným srdcom vznášame svoje modlitby k Pánovi, keď sa skláňame nad našimi núdznymi a trpiacimi bratmi a sestrami, aby sme sa delili o ich bolesť a ponúkli im svoju pomoc. Stretnúť sa s Pánom znamená tiež s radosťou plniť jeho vôľu podľa Máriinho príkladu v poslušnosti jeho slovu, aj keď je v našom každodennom živote ostré a seká ako meč, aby sme mohli vzdávať Bohu „slávu, česť a poklonu po všetky veky“.

Zdroj: Mistagogia della vita cristiana, Lungro 2019. Publikované v denníku Postoj. o. Ján Krupa