Očami viery: Ženích prichádza (19. časť)
Kto je v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. (Druhý list Korinťanom 5, 17)
Svojím príchodom Kristus začína nový poriadok vecí. On je ten, kto završuje a napĺňa všetko, čo bolo predtým. Nazývame ho napríklad „novou Paschou“ – spečatením Nového zákona alebo zmluvy medzi Bohom a jeho stvorením. Pozeráme sa aj za hranice dejín Izraela, na počiatok všetkých vecí, a vidíme, že Kristus, nový Adam, ako ho nazýva svätý Pavol, je ten, kto stojí na začiatku úplne nového spôsobu bytia: nového stvorenia, ktoré konečne napĺňa Boží zámer preň.
V byzantskej tradícii sa o Vianociach často uvažuje v súvislosti s týmto novým stvorením. Kristus je oslavovaný ako Strom života, ktorý nás privádza späť do blaženosti raja: „Dnes sa Adamove putá uvoľnili a raj sa nám otvoril“ (večiereň). V rovnakom duchu si Západ osvojil symbol vždy zeleného stromu, ozdobeného najrôznejšími nádhernými „plodmi“, ako hlavný symbol Vianoc. Opäť sme v záhrade a stvorenie je pretvorené prítomnosťou nového Adama.
Tak ako Vianoce oslavujú tento nový začiatok, tak aj Pascha. Veľká časť poézie tohto sviatku vzkriesenia hovorí o tomto znovu-stvorení, ktoré nám patrí v Kristovi. Oslavujeme, že Kristus obnovil ľudstvo svetlom svojho zmŕtvychvstania, ktoré „darovalo svetu nový život a nové svetlo, jasnejšie ako slnko“ (modlitba za nové svetlo). Oslavujeme „zničenie smrti a podsvetia a začiatok iného života, ktorý je večný“ (7. óda, Kánon Paschy). Tento obraz nového stvorenia je dokonca srdcom kresťanského slávenia nedele ako Pánovho dňa. Židia slávia posledný deň týždňa ako sabat, deň odpočinku, pripomínajúc si príbeh stvorenia podľa knihy Genezis. Cirkev oslavuje prvý deň nového stvorenia ako svoj deň bohoslužby. Východní kresťania, ktorí si stále ctia sobotu ako sabat, často hovoria o nedeli nie len ako o prvom dni nasledujúceho týždňa, ale ako o ôsmom dni: ako o ikone kráľovstva, ako o dni, ktorý presahuje sedem dní našej bežnej existencie v čase, ako o symbole konečného Pánovho dňa, ktorý príde.
| Slovo Pascha má grécky pôvod a doslova znamená Prechod. Ježiš Kristus je naša nová Pascha, náš nový Prechod, ktorý nás zachraňuje z konečnosti smrti a privádza nás do nového života. |
Všetky tieto obrazy v našom liturgickom živote poukazujú na skutočnosť, ktorá je srdcom evanjeliového učenia. Pád bol teraz napravený. Pôvodný účel ľudstva sa naplnil v Ježišovi Kristovi. V jeho osobe je ľudstvo nanovo stvorené, „človek priestupník je znovu stvorený ako svätá a nebeská bytosť, aby sa naplnil Boží výrok: ‚Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!‘ (Genezis 1, 26). Kristus to uskutočnil v plnej miere podľa Božích slov“ (Klement Alexandrijský, Pedagóg, 1, 12).
To, čo Kristus dosiahne vo svojom živote, ovplyvňuje z Otcovej vôle celý ľudský rod. Svätý Pavol hovorí, že Boh „spolu s ním [Ježišom Kristom] nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“ (Efezanom 2, 6), čo znamená, že podľa Božieho plánu tí, ktorí sú v Kristovi, majú s ním účasť na tejto novej forme existencie. A tak je ľudstvo povýšené do nebies, pretože jeho prirodzenosť je obnovená v Kristovi. Ako povedal Gregor Palamas, kým anjeli sú v prirodzenom poriadku nadradení ľuďom, tajomstvo Krista to obrátilo. Preto o Bohorodičke – a v nej o všetkých veriacich – môžeme hovoriť ako o úctyhodnejšej než cherubíni. Stvorenie je v Kristovi nanovo usporiadané.
Náš pohľad na dejiny
Toto povýšenie Krista a účasť na tejto sláve, ktorá nám patrí, nám dáva špecifický pohľad na dejiny a na to, kam smerujú. Mnohí ľudia v gréckej civilizácii v Kristovej dobe verili, že dejiny sa vždy opakujú, že sú cyklické. Dnes majú mnohí pocit, že dejiny sa nikam neposúvajú: že náš svet smeruje k zániku. Kresťanský pohľad na dejiny je úplne iný. Veríme, že dejiny majú svoj smer, že všetky veci niekam smerujú, pretože Boh vstúpil do nášho časového rámca, aby ho otvoril večnosti.
Čas už nepožiera svoje deti, ale robí z nich deti vzkriesenia. My ako kresťania vnímame doterajšie ľudské dejiny ako rozdelené do troch období: prvé obdobie, od pádu po zvestovanie, bolo časom prípravy, keď Boh pripravoval cestu pre príchod svojho Syna. Druhým obdobím bolo obdobie pozemského života Krista, začiatok nového stvorenia. Čas po zoslaní Svätého Ducha v Päťdesiatnicu je obdobím Cirkvi, v ktorom sa my, ktorí sme do nej povolaní, podporovaní prebývajúcou prítomnosťou Ducha, musíme slobodne stať týmto novým stvorením vo svojom živote. My, ktorí sme boli pripojení ku Kristovi, teraz musíme dovoliť, aby v nás jeho Duch pôsobil ako kvasnice vo výrobe chleba. Dejiny však nebudú úplné, kým nedospejeme k novému nebu a novej zemi, ktoré budú naše, keď náš podiel na Kristovej sláve bude plný.
Vo svete, ktorý je vystavený hriechu a smrti, je Cirkev predvojom nového ľudstva: ľudu oslobodeného od konečnej moci tohto zla. Kým však Kristus opäť nepríde, sme stále v napätí s týmto svetom, žijeme ako medzi už a ešte nie. Napriek tomu ako Cirkev sme ľud, ktorý uznáva, že Kristus, víťaz nad smrťou, je vzorom človečenstva, prvým z mnohých bratov, a že ako jeho bratia sme na ceste k premene účasťou na jeho vzkriesení.
„Božie kráľovstvo je medzi vami“ ako semeno, ktoré vyklíči v budúcom živote. Našou kňazskou úlohou ako Cirkvi je ohlasovať túto premenu a pozývať svet, aby ju prijal. Spolu s cirkevnými otcami hovoríme, že „človek je tvor, ktoré dostal príkaz stať sa bohom“ (pripisuje sa Bazilovi Veľkému). V spoločnosti, ktorá vidí absolútnu hodnotu v materiálnych výdobytkoch a v schopnosti ľudstva zdokonaľovať sa bez odkazu na Bohu a ktorá je v podstate spokojná so svojou padlou prirodzenosťou, toto posolstvo často nie je pochopené alebo vítané. Nové stvorenie predsa „nie je z tohto sveta“ (porov. Ján 18, 36).
Cirkev je zvestovateľkou nového stvorenia nielen tým, čo hovorí, ale aj tým, čím je – chrámom Svätého Ducha. Skutočnosť prítomnosti Ducha poukazuje na budúcnosť, pretože Duch je nám daný ako znamenie niečoho, čo má prísť. Duch je „závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých [Boh] získal, na chválu jeho slávy“ (Efezanom 1, 14). Duch ako záloha – vyjadrené Pavlovým obrazom – je zárukou, že plnšie dedičstvo ešte len príde.
Nové stvorenie má byť širšie ako Cirkev. Tajomstvo spásy sa má dotknúť celého stvorenia, má premeniť celý vesmír. Teraz je Cirkev premeneným stredom sveta, ale poukazuje na čas, keď bude celé stvorenie premenené v Kristovi. V tom čase Cirkev ako samostatný organizmus zmizne. Akoby sa steny chrámu, ktorý teraz graficky znázorňuje Cirkev, otvorili – rozšíria sa, aby obsiahli všetko. Osudom celého stvorenia je stať sa Cirkvou, a tak „nahradiť“ Cirkev ako Nový Jeruzalem, mesto živého Boha. Vrcholom veku Cirkvi bude, keď „aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rimanom 8, 21).
Zdroj: With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Očami viery: Záblesky večného života (20. časť)Predchádzajúce: Očami viery: Povolaní ohlasovať (18. časť)
