Svetlo pre život I.

Svetlo pre život I.: Zjavené tajomstvo – Abrahám a Izraeliti; Mojžiš a exodus; Boh zmluvy; Sudcovia a králi; Mesiáš príde; Proroci – svedomie národa

od autora: Ján Krupa · 31 decembra, 2022

Abrahám a Izraeliti

Genezis pokračuje príbehom Abraháma, praotca Izraelitov a otca všetkých, ktorí veria. Abrahám mal sériu hlbokých osobných skúseností s tajomným Bohom. Padol na neho „tvrdý spánok. Prepadla ho hrôza a veľká tma“ (Gn 15, 12). Abrahám bol povolaný, aby vložil celú svoju dôveru do Boha. Abrahám a jeho manželka Sára boli starí a bezdetní, a predsa mu Boh povedal, že sa stane otcom veľkého národa. Abrahám zo svojej strany mal opustiť svoju domovinu a svoj kmeň a vydať sa do novej a cudzej krajiny. Abrahám už nemal Boha vnímať ako miestneho patróna určitého regiónu, ale ako Boha celého stvorenia.

Boh z vlastnej iniciatívy vstupoval do vzťahu s Abrahámom a jeho potomkami. Týmto spôsobom Boh uzatváral zmluvu s celým ľudstvom. Svätý Pavol neskôr vysvetlí túto zmluvu z kresťanského pohľadu:

Podporte nás

„Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Vedzte teda, že tí, čo sú z viery, sú Abrahámovými synmi. Písmo predvídalo, že Boh z viery ospravedlní pohanov, preto predpovedalo Abrahámovi: ‚V tebe budú požehnané všetky národy.‘ Teda tí, čo sú z viery, sú žehnaní s veriacim Abrahámom“ (Gal 3, 6 – 9).

Príbeh Abraháma sa číta na večierňach a na liturgiách vopred posvätených darov v štvrtom a piatom týždni Veľkého pôstu. Zdôrazňuje sa najmä jeho povolanie do novej krajiny, zmluva obriezky (v kresťanstve nahradená krstom) a ochota obetovať svojho syna Izáka. Boh odmietol prijať túto obetu, azda na znak toho, že ľudská obeť je mu odporná. Dôležitá je Abrahámova úplná otvorenosť voči Bohu, ktorý nám neskôr dá svojho jediného Syna, ktorý sa za nás obetuje na kríži.

V niektorých chrámoch je nad stolom pre proskomídiu (prípravu svätých darov) umiestnená ikona obetovania Izáka, aby nám pripomínala Abrahámovu vieru. To nás pozýva, aby sme sa prejavili ako „Abrahámovi potomkovia“ tým, že sa odovzdáme Bohu, ako sa modlíme v ekténiách: „Sami seba, druh druha i celý náš život Kristu Bohu oddajme.“

Mojžiš a exodus

Ústrednou témou celého Starého zákona je najvyšší Boží vykupiteľský čin, ktorým Boh vyviedol Izraelitov z otroctva v Egypte. Táto udalosť, nazývaná exodus, sa začala zotročením Abrahámových potomkov v Egypte faraónom, „ktorý Jozefa nepoznal“ (Ex 1, 8). Z politických dôvodov bol ľud privedený do otroctva modelom hriešneho správania, ktorý sa snažil získať moc pre seba a nenávidel tých, ktorí boli iní. Táto nespravodlivosť bola prejavom zla, ktoré vstúpilo do ľudského rodu.

Boh sa zľutoval nad ľudom, ktorí sa ocitol v takomto zajatí, a zjavil sa ako vykupiteľ, keď povolal proroka Mojžiša, aby vyviedol ľud z otroctva „do krajiny krásnej a priestrannej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom“ (Ex 3, 8). Boh sa predstavil Mojžišovi: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba… Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov…“ (Ex 3, 6 – 7).

Exodus je vzorom pre všetky Božie vzťahy s jeho ľudom. Stretávame sa v ňom s Bohom, ktorý z vlastnej iniciatívy nás miluje a povoláva k priateľstvu s ním. Keď Pán prešiel popred neho, Mojžiša to pohlo zvolať: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech“ (Ex 34, 6 – 7). V neskorších rokoch proroci nikdy nezabudli, ako Boh zaobchádza s ľudským rodom: Boh zostáva verný, aj keď jeho ľud hreší.

Skúsenosť exodu bola zároveň závdavkom zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom Izraelom. Ten, ktorý ich vyviedol z Egypta, ich vyzval, aby uctievali iba jeho. Toto veľké prikázanie, ktoré im bolo dané, mali denne opakovať ako modlitbu: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6, 4 – 5).

Príbeh exodu Cirkev zažíva novým spôsobom počas Veľkého a Svätého týždňa, v ktorom oslavujeme smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Hlásame naše presvedčenie, že „nová Pascha nám zažiarila“ (Stichira sviatku Paschy). Kristus naplnil duchovný význam exodu tým, že oslobodil celý ľudský rod z otroctva hriechu. Táto spása je omnoho univerzálnejšia než exodus z fyzického otroctva na jednom odľahlom mieste a v dávnej dobe. Na ohlasovanie tejto novej zmluvy Ježiš ustanovil Eucharistiu, aby naplnil paschálny pokrm, ktorý Židia slávnostne jedli na pamiatku udalostí exodu.

Mnohé detaily opisu exodu sú vzormi pre spôsob, akým Boh pôsobí v našich životoch. Aby našiel zasľúbenú zem, musel izraelský ľud štyridsať rokov putovať púšťou. To malo naznačovať čas prípravy, ktorý potrebujeme, keď čakáme na Božie konanie. A tak Mojžiš sa postil v púšti štyridsať dní, než dostal desať prikázaní. Eliáš sa postil štyridsať dní na púšti, než prišiel do Božej prítomnosti. Ježiš sa postil štyridsať dní, keď odvracal diablove pokúšania. Rovnako tak sa púšť alebo vrch stali privilegovanými miestami na stretnutie s Bohom. Tieto miesta nás oddeľujú od rušivých vplyvov a privádzajú nás do ticha, v ktorom môžeme počuť pokojný Boží hlas. Ježiš zjavil svoje božstvo Petrovi, Jakubovi a Jánovi na vysokom vrchu, keď sa pred nimi premenil. Mojžiš a Eliáš sa pri tejto udalosti zjavili ako zástupcovia Zákona a Prorokov, pretože podobným spôsobom zažili Boha.

Aby sme našli Božiu prítomnosť vo svojom živote, aj my potrebujeme nejakú „púštnu skúsenosť.“ Cirkev nám takúto skúsenosť ponúka vo svojich pôstnych obdobiach, najmä v štyridsaťdňovom Veľkom pôste pred sviatkom zmŕtvychvstania nášho Pána (Paschou).

Púšť obsahuje aj prvok nebezpečenstva. Skúsenosť Izraelitov s púšťou nebola naskrz pozitívna; v skutočnosti bola dôsledkom slabosti ich viery. Neúrodnosť púšte je obrazom boja so Zlým a jeho pokúšaním. Na púšti náš Pán zápasil so Satanom a mnoho raných kresťanov sa rozhodlo pre život na púšti. Stali sa z nich prví mnísi a prvé mníšky, založili nový a svätý spôsob života, v ktorom zápasili so zlom a porážali ho. Ich cieľom bolo úplne sa otvoriť zjednoteniu s Bohom. Tento zápas sa nazýva askéza, život pokánia.

Každý človek, ktorý chce skutočne nasledovať Krista, sa musí zapojiť do nejakej formy pokánia. Tento spôsob života so sebou prináša riziká, ale bez pokánia nemôžeme rásť v múdrosti a láske. Podobenstvo o talentoch varuje pred nebezpečenstvom falošnej istoty (Mt 25, 14 – 30; Lk 19, 12 – 17).

Exodus bol zároveň príležitosťou pre plnšie zjavenie Boha ako Toho, kto s nami nezaobchádza neosobne, ale ako s osobami. Mojžišovi zjavil svoju slávu (Ex 33, 18 – 19) a hovoril s ním „z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33, 11). Pán dokonca prezradil Mojžišovi svoje meno „Ja som, ktorý som“ (v hebrejčine Jahve). Pán nazýval Mojžiša svojím „dôverným priateľom“. Celý príbeh exodu rozpráva o tom, ako sa Boh hlboko zaujíma o svoj ľud, Hebrejov, a teda aj o nás. Poskytnutie zákona sa sústredilo na desať prikázaní ako súčasť láskyplného Božieho záujmu o ľudí, ako návod k spôsobu života, ktorý sa vyhýba zlu a napĺňa nás ako osoby. Prikázania sú menej zákonom než poznaním o pravej Božej ceste.

Opis exode sa nesnaží oslavovať izraelský ľud a zámerne zdôrazňuje chyby a zlyhania jeho vodcov i samotného ľudu. Exodus stavia do centra príbehu Izraela Boha, milosrdného Pána, ktorý vypočuje bezmocným a privedie ich k spáse. Otvára sa nám nový horizont svetla a nádeje, keď sa Boh vykupiteľ stretne so svojím ľudom v jeho zotročení a utrpení. Boh sa stal hlavným protagonistom tohto príbehu, vždy pripravený vykúpiť a zachrániť. Exodus nie je svetskou historiografiou ich počiatkov, ale ohlasovaním „dobrej správy“, ktorá vytvára štruktúru celého náboženského a eticko-sociálneho života židovského ľudu. Ich náboženským a morálnych ideálom zostane chodenie s Bohom.

Počet Izraelitov, ktorí skutočne opustili Egypt, bol malý, ale stali sa zástupcami všetkých, ktorí mali nasledovať. Pomocou svojej účasti na Pasche vierou budú neskoršie generácie mať príležitosť podieľať sa na milosti udelenej týmto niekoľkým. To isté platí aj pre nás kresťanov. Toľkí, koľkí sme, sa tiež podieľame na milosti paschálneho tajomstva, ktoré sa slávi v každej božskej liturgii a obnovuje sa v bohoslužbách Veľkého týždňa a Veľkej noci. Keď sa s vierou zúčastňujeme na týchto sláveniach, stotožňujeme sa s „Paschou“ Ježiša Krista a máme úžitok zo spásonosných účinkov jeho smrti a zmŕtvychvstania.

Boh zmluvy

Príbeh Starého zákona hovorí o vzťahu, ktorý bol uzavretý medzi Bohom a jeho ľudom. Tento vzťah sa nazýval „zmluva“ či slávnostná dohoda, podobne ako formálna zmluva. Spomedzi rôznych zmlúv v Starom zákone je najväčšia zmluva uzavretá s Izraelitmi prostredníctvom proroka Mojžiša. Pri tejto príležitosti Boh oslobodil ľud z otroctva v Egypte a priviedol ho do zasľúbenej krajiny. Na oplátku mali uctievať jediného, pravého Boha a dostali Desať prikázaní a Zákon, ako sú zaznamenané v prvých piatich knihách Biblie.

Z ostatných zmlúv tá s Adamom vyhlasovala, že ľudia dostanú raj a priateľstvo s Bohom, ak nebudú jesť zo stromu poznania dobra a zla. Zmluva s Noemom vyhlasovala, že Boh už nikdy nezničí svet potopou. Zmluva s Abrahámom svedčila o tom, že Boh urobí Abraháma otcom veľkého národa, ak sa na oplátku jeho mužské deti a potomkovia dajú obrezať.

V týchto zmluvách je Božie prisľúbenie garantované jeho vlastným svedectvom: „Keď Boh dával prisľúbenie Abrahámovi a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého“ (Hebr 6, 13). Napriek všetkým hriechom a zlyhaniam ľudstva Boh zostáva absolútne verný svojim prisľúbeniam, jednoducho preto, že sú jeho slovom. Môže to trvať stáročia nášho času, pokým sa naplnia, rovnako ako v prípade Božieho prisľúbenia Abrahámovi. Môžu sa ešte len naplniť, ako v prípade prísľubenia všeobecného vzkriesenia. Ale Božia neochvejná vernosť svojmu slovu zostáva pre nás znamením nádeje, najmä vtedy, keď máme pocit, že Boh je k nám ľahostajný.

Sudcovia a králi

Po príchode do zasľúbenej zeme sa izraelský ľud chápal ako bezprostredne podriadený svojmu Bohu. Vytvorili voľnú konfederáciu kmeňov, ktorú politicky viedli rôzni „sudcovia“ a nábožensky proroci a kňazi. Najznámejším sudcom je Samson, ktorého príbeh je vyrozprávaný v Knihe sudcoch, kapitoly 13 – 16. Napriek tomu, že sa pravidelne objavoval sudca, konečným vládcom vyvoleného ľudu mohol byť len sám Pán. Nakoniec sa však ľud cítil byť v nevýhode oproti susedným kráľovstvám. Žiadal: „Nech je nad nami kráľ. Budeme ako všetky národy, bude nás súdiť náš kráľ, bude pred nami tiahnuť a bude viesť naše vojny“ (1 Sam 8, 20).

V dôsledku týchto požiadaviek prorok Samuel vybral Šaula a pomazal ho za kráľa (1 Sam 10, 1). Šaul sa nakoniec ukázal ako nehodný kráľ a vláda bola daná Dávidovi. Ten založil základné kráľovstvo a dokonca vytvoril pomerne veľkú ríšu nad susednými oblasťami. Dávid mal veľmi komplikovaný charakter, urobil veľa zlého; avšak bol verný Božiemu poručníctvu až do konca svojho života. Sväté písmo je schopné označiť ho za „pomazaného Jakubovým Bohom, pevca piesní Izraela“ (2 Sam 23, 1). Neskorší králi často neboli verní, ale Boh zostal verný prisľúbeniam, ktoré dal Dávidovi a svojmu ľudu.

Vybratie kráľa je v Starom zákone zobrazené ako zlyhanie dôvery vo vedenie neviditeľného Boha, ale Pán premenil túto novú situáciu na začiatok nového požehnania. Súčasťou tajomstva Božej lásky k nám je to, že Boh neustále vyvádza dobré z toho, čo je zlé. Konečná spása pre celý svet prišla pomocou života a smrti jeho jediného Syna. Kráľovstvo Izraela sa stalo úradom mesiášskej nádeje. Prostredníctvom proroka Nátana bolo Dávidovi prisľúbené: „Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky“ (2 Sam 7, 16). Táto a podobné pasáže sa stali základom nádeje ľudu, že jedného dňa príde Mesiáš, ktorého pošle Boh, aby viedol ľud k spáse.

„Mesiáš príde“

Mesiáš v hebrejčine a Kristus v gréčtine znamená „Pomazaný“. Ježiš Kristus je teda ekvivalentom „Ježiša Mesiáša“. Pomazanie olejom bolo znakom Božieho vyvolenia. Pri svojom krste v rieke Jordán bol Ježiš zjavený ako Mesiáš, pretože je Boží vyvolenec a obľúbenec.

Kňazi, proroci a králi sú pomazávaní na znak Božej priazne a daru Svätého Ducha. Od budúceho Mesiáša sa očakávalo, že skombinuje tieto tri úlohy, čo Ježiš Kristus aj urobil, hoci v novom a duchovnom zmysle. List Hebrejom opisuje Ježiša ako večného veľkňaza, ktorý priniesol obetu vlastnej krvi a „zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach“ (8, 1). Evanjeliá často opisujú Ježiša ako väčšieho než Ján Krstiteľ, ktorý bol jednoznačne prorokom klasického typu. V tomto svetle možno pochopiť význam otázok ľudí, ktorí sa Ježiša pýtali, či je „jedným z prorokov“. Koniec koncov, Ježiš hlása Božie kráľovstvo. Avšak nemala to byť vláda svetskej slávy alebo moci (Jn 18, 36). Tak sa vyjasňuje dôležitosť, ktorá sa v Matúšom evanjeliu pripisuje tomu, že Ježiš je „syn Dávidov“. On je skutočne dedičom a naplnením všetkých Božích prisľúbení.

Proroci: svedomie Izraela

Úloha prorokov v Starom zákone si zaslúži osobitnú pozornosť. Veľká časť Starého zákona je záznamom výrokov prorokov. Viac než ktorákoľvek iná skupina boli zodpovední za formovanie povedomia ľudu o Božom pláne pre ľudský rod a o tom, ako má človek konať, aby naplnil tento plán. Prorokov vyvolil Boh, aby hovorili v jeho mene, a dal im zvláštne dary a autoritu na plnenie tohto poslania. Preto sa učenie prorokov často začína slovami: „Toto hovorí Pán…“

Bežná predstava o prorokovi zdôrazňuje predpovedanie budúcnosti. Tento aspekt služby prorokov pramenil z ich hlavného poslania, ktorým bolo kázanie a nabádanie. Ak ich vyjadrenie Božieho plánu bolo pravdivé, museli nasledovať dôsledky jeho neuposlúchnutia. Ich predpovede budúcnosti boli pečaťou pravosti ich posolstva.

Proroci boli „svedomím“ ľudu. Neustále kázali o Božej vernosti jeho zmluvám a nabádali ľud, aby bol verný. Morálne učenie prorokov často rozčuľovalo autority, ktoré sa menej zaujímali o Boží zákon než o vlastné postavenie. Keď sa kráľ Achab stretol s prorokom Eliášom, jeho prvé slová boli: „Si to ty, záhubca Izraela?“ (1 Kr 18, 16). Vytrvalosť prorokov v tejto úlohe často viedla k ich prenasledovaniu a smrti, a to až do čias Jána Krstiteľa, ktorý bol sťatý za to, že odsudzoval nemravnosť kráľa Herodesa. Samotný Pán Ježiš bol ukrižovaný čiastočne za to, že spochybňoval správanie náboženských vodcov.

Ježiš odsúdil ľud za to, že nepočúva prorokov: „Toto pokolenie sa bude zodpovedať za krv všetkých prorokov vyliatu od stvorenia sveta“ (Lk 11, 50). Týmto istým spôsobom sa nám vyčíta, že neposlúchame Ježišov hlas. Byzantské cirkvi v Kráľovských hodinkách na Veľký piatok vkladajú Ježišovi na kríži do úst tieto slová: „Ľud môj, čo som ti urobil? Čím som ťa znechutil? … Čo som ti urobil, a ako si sa mi odvďačil?“

Dôkazy zo Svätého písma preukazujú, že úloha proroka pretrvávala aj v apoštolskej dobe. Prorok menom Agabus predpovie Pavlovo zatknutie a súdny proces Rímanmi (Sk 21, 10 – 11). V kresťanskej prorockej knihe Zjavenie anjel hovorí Jánovi: „Som spoluslužobník tvoj a tvojich bratov prorokov“ (22, 9). Aj spis Didaché, zostavený v prvom storočí, opisuje úlohu proroka v kresťanskom spoločenstve, prorok „hovorí v Duchu“ (11, 7).

Nikdy nebolo ľahké rozoznať pravých prorokov od falošných prorokov, ktorí zavádzali. Listy svätého Jána a Didaché obsahujú pravidlá na rozlíšenie falošných prorokov od pravých na základe ich spôsobu života a neporušenosti ich náuky. Prorocká úloha sa pomerne skoro stala súčasťou úradu biskupa. Zdá sa, že tento vývoj prebiehal už v dobe Didaché (15, 1). Súčasná modlitba pre vysviacku biskupa pripomína jeho prorockú úlohu: „Ako si posilnil svojich svätých apoštolov a prorokov, tak teraz, ten istý Vládca všetkých,… posilni toho, ktorého si vyvolil… do úradu biskupa.“

Proroci sú potrební pre všetky časy. Podnecovali vedomie Izraela, aby si uvedomil, že Božie konanie sa neobmedzuje len na skoršie časy, ale vzťahuje sa aj na prítomnosť a budúcnosť. Proroci predpovedali príchod Mesiáša a spôsob, ako ho možno rozpoznať. Keď prišiel Ježiš, ľudia sa neustále vracali k proroctvám, aby si overili jeho pravosť. Svätý Matúš a ostatné evanjeliá ukazujú, že Kristus naplnil všetky mesiášske proroctvá. Jedna z najdôležitejších pasáži hovorila o trpiacom Mesiášovi a predpovedala mnohé podrobnosti ukrižovania (Iz 52, 13 – 53, 12). Takéto utrpenie nebolo súčasťou ľudového chápania Mesiáša. Naplnenie tohto proroctva dodalo ďalšiu silu pravosti Ježiša ako Krista, len čo sa konfrontovalo s týmto skresleným názorom.

Povinnosťou prorokov v súčasnosti je hlásať, že Boh stále koná a že v budúcnosti opäť príde. Svätý Duch je dnes „Boh s nami“, Utešiteľ, o ktorom Kristus prisľúbil, že bude s nami stále (porov. Jn 14, 16). Vo Vyznaní vieryvyhlasujeme, že je to Duch, kto hovoril ústami prorokov. Svätý Duch je ten, pomocou ktorého sa vykonáva prorocký úrad a ktorý nás neustále povoláva k obnove. Svätý Simeon Nový Teológ konštatoval:

Vďaka Svätému Duchu každý zažíva vzkriesenie, ktorým nemyslím konečné vzkriesenie tela… Hovorím o duchovnom znovuzrodení a vzkriesení mŕtvych duší, ktoré sa uskutočňuje duchovným spôsobom každý deň (Katechéza 6, 10).

Verzia z januára 2024.

Zdroj: Katechizmus LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad zhotovil o. Ján Krupa.