Svetlo pre život II.: Ročný cyklus (7. časť)
Denný cyklus modlitby úzko súvisí s ľudským spánkom, vstávaním, prácou a jedením. Týždenný cyklus je podobný, ale slávi prebiehajúce udalosti nového stvorenia. Cirkev slávi ročný cyklus sviatkov ako anamnézu (pripomienku) historických udalostí, ktoré sú základom našej viery. Rok predstavuje časovú jednotku, ktorá je pre túto spomienku najvhodnejšia.
Udalosti, ktoré si Cirkev pripomína, nie sú len minulosťou. Tieto slávenia odrážajú naše povedomie o tajomstve Božej lásky k nám, ktorá sa prejavila v udalostiach dejín spásy, ale keď ich slávime, vlastne sa podieľame na dare Božej lásky, ktorý sa prejavil v týchto udalostiach. Náš Pán Ježiš Kristus, Boží Syn, na kríži trpel a zomrel v ľudskom tele z lásky k nám, ale táto láska sa neskončila v okamihu jeho smrti. Dnes je rovnako skutočná ako vtedy, čo nám dovoľuje povedať, že dnes Ježiš skutočne zomiera a vstáva z mŕtvych za nás, alebo svätému Jánovi Zlatoústemu povedať: „Je to vždy Pascha“ (Homília 5, 3 na Prvý list Timotejovi). Všetko, čo Boh pre nás robí, robí definitívne a presahuje to hranice priestoru a času. Je nám dovolené mať na tom účasť prostredníctvom nášho liturgického života.
Medzi výročnými sláveniami Cirkvi existujú dva druhy spomienkových slávností: tie, ktoré sa každoročne konajú v tom istom dátume a sú súčasťou „pevného“ alebo „nepohyblivého“ cyklu sviatkov; tie, ktoré sa každoročne slávia v iný kalendárny deň, pretože sú naviazané na dátum Paschy a vytvárajú cyklus pohyblivých sviatkov.
Pascha, sviatok sviatkov
Hlavným sviatkom kresťanského roka je sviatok Paschy (Prechodu), pretože Kristovo zmŕtvychvstanie je stredobodom našej viery. Hoci nemáme priamu skúsenosť s budúcim kráľovstvom, naša viera spočíva na skutočnej udalosti, ktorá premenila apoštolov a stala sa základom života Cirkvi.
Paschálne slávenie je zámerne vymodelované podľa vzoru židovskej paschy. V tento deň si Židia slávnostne pripomínajú udalosť, ktorá z nich vytvorila národ: oslobodenie od egyptského faraóna a odchod do zasľúbenej zeme pod Božím vedením. Kristus dal pasche nový význam. Obetu veľkonočného baránka – pripomínajúcu záchranu Izraela pred anjelom smrti a z otroctva v Egypte – nahradil svojou vlastnou sebaobetou za záchranu celého ľudstva z otroctva smrti a hriechu. Paralely sú ohromujúce. Namiesto baránka Kristus obetoval svoj vlastný život na kríži; namiesto krvi baránka na oltári tiekla Kristova krv na kríži; namiesto oslobodenia vyvoleného národa z otroctva svetského kráľa Kristus uskutočnil oslobodenie z moci otroctva hriechu pre celé ľudstvo; a namiesto zasľúbenej zeme sme dostali prísľub vzkriesenia a života s Bohom. Kresťania začali sláviť paschu s úplne novým rozmerom. Svätý Pavol môže svojich konvertitov nabádať: „Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom, keďže ste nekvaseným chlebom; veď Kristus, náš veľkonočný Baránok, bol obetovaný. Slávme teda sviatky nie so starým kvasom ani s kvasom zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom úprimnosti a pravdy“ (1 Kor 5, 7 – 8).
Židokresťania na Blízkom východe pravdepodobne slávili svoju novú paschu v rovnakom čase, ako sa slávila židovská pascha, v štrnásty deň mesiaca nisan. Židia sa riadili lunárnym kalendárom, čo spôsobovalo, že tento dátum sa posúval vzhľadom na rímsky slnečný kalendár. Keď sa slávenie tohto sviatku rozšírilo medzi pohanokresťanmi, predĺžilo sa na tri dni a presunulo sa z pevného štrnásteho dňa mesiaca nisan na najbližšiu nedeľu. Sviatok sa začínal v piatok, keďže náš Pán v piatok zomrel na kríži, v sobotu (sabat) odpočíval v hrobe a v nedeľu vstal z mŕtvych. Piatok bol dňom úplného pôstu vďaka utrpeniu a smrti nášho Pána. Nedeľa bola naopak dňom úplnej radosti vďaka Pánovmu zmŕtvychvstaniu. Vtedy sa krstili noví kresťania, pretože krst je odumretím hriechu a vzkriesením do životu v Ježišovi Kristovi.
| Slávenie | Spomienka | Termíny |
| Predveľkopôstne týždne | Farizej a mýtnik; Márnotratný syn; Posledný súd; Vyhnanie z raja | Štyri nedele pred Veľkým pôstom |
| Veľký pôst | 40 dní Kristovho pôstu na púšti; predkrstný katechumenát | 40 dní pred Veľkým týždňom |
| Veľký týždeň – Lazárova sobota – Kvetná nedeľa – Veľký pondelok, utorok – Veľká streda – Veľký štvrtok – Veľký piatok – Veľká sobota | Posledný týždeň Kristovho života: – Vzkriesenie Lazára – Vstup do Jeruzalema – Kristus v chráme – Pomazanie v Betánii – Posledná večera – Ukrižovanie a pohreb – Kristov odpočinok v hrobe | Týždeň pred Paschou |
| Svätá Pascha a Svetlý týždeň: „Sviatok sviatkov“ | 1. nedeľa po 1. splne jarnej rovnodennosti (a po starej Pasche) | |
| Paschálne obdobie | 40 dní po Pasche | |
| Štvrtok Nanebovstúpenia | Štyridsiaty deň po Pasche | |
| Päťdesiatnica | Posledné zjavenie Trojice pri príchode Svätého Ducha | Päťdesiaty deň po Pasche a nasledujúci týždeň |
| Nedeľa všetkých svätých | Všetci oslávení prebývajúcim Svätým Duchom | Nedeľa po Päťdesiatnici |
Sviatok Paschy si stále zachováva tento dvojitý charakter slávenia vzkriesenia a krstu. Tropár kánona Paschy spája myšlienky Kristovho vzkriesenia s krstom: „Včera som bol pochovaný s tebou, Kriste [v krste na večierni s liturgiou sv. Bazila Veľkého vo Veľkú sobotu], ale dnes vstávam vzkriesený s tebou. Včera som sa s tebou ukrižoval, Spasiteľ. Teraz ma osláv so sebou vo svojom kráľovstve.“
Tento sviatok Paschy bol neskôr rozšírený na celý týždeň, nazývaný Veľký a Svätý týždeň. V nedeľu pred Paschou sa oslavuje historický vstup nášho Pána do mesta Jeruzalem, aby vstúpil do svojho umučenia. Predchádzajúca sobota pripomína Pánovo vzkriesenie Lazára z mŕtvych, udalosť, ktorá bola podnetom pre prvú Kvetnú nedeľu (porov. Jn 12, 9). Lazárova sobota sa v Konštantínopole stane dôležitým dňom krstu, aby sa neofyti mohli zúčastniť na sláveniach Veľkého týždňa. Veľký pondelok, Veľký utorok a Veľká streda pripomínajú Pánovo vyučovanie v chráme a udalosti, ktoré sa odohrali počas týždňa pred jeho zatknutím. Veľký štvrtok pripomína dar Eucharistie a zradenie a zatknutie nášho Pána. V kontraste s touto zradou sa stal dňom zmierenia tých, ktorí robili verejné pokánie.
Radostné slávenie vzkriesenia sa predlžuje na celý týždeň po nedeli Paschy. Keďže novopokrstení kresťania nosili počas týchto siedmich dní biele krstné rúcho, nazýva sa Nový alebo Svetlý týždeň. Vzhľadom na Pavlovu predstavu o krste ako spojení sa s Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním (porov. Rim 6, 3 – 4) neprekvapuje, že každoročné slávenie Kristovej smrti a zmŕtvychvstania sa stalo privilegovaným časom na slávenie tajomstiev kresťanskej iniciácie. Aj dnes zostáva večiereň s liturgiou Veľkej soboty najvhodnejším časom pre krst v byzantskom liturgickom cykle.
Slávenie Kristovho zmŕtvychvstania zostáva najslávnostnejšou skúsenosťou byzantských cirkví. Radosť myronosičiek pri objavení prázdneho Ježišovho hrobu sa znovu prežíva v sprievodoch, hudbe a gestách, ktoré nám o tajomstve zmŕtvychvstania povedia viac ako tisíce kníh alebo prednášok.
Slávenie Paschy je stredobodom cyklu pohyblivých sviatkov, teda postupnosti, v ktorej prežívame význam Kristovho daru spásy. Obdobia pokánia, ktoré nás vyprázdňujú, aby sme pocítili našu potrebu Božej lásky, sa striedajú s radostnými sláveniami jeho obdivuhodných činov, ktoré nám v našom mene dávajú život. Bezprostredne po Pasche sa v období päťdesiatich dní – tradične bez pôstu a kľačania – obnovuje čas od vzkriesenia po zostúpenie Svätého Ducha (Sk 2, 1 – 12). Päťdesiaty deň, Päťdesiatnica, sa už v židovskej tradícii slávil ako deň, keď bol na hore Sinaj daný Zákon. Kresťania slávia dar Svätého Ducha, „Zákon bol totiž daný skrze Mojžiša, no milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista“ (Jn 1, 17).
Plnosť Cirkvi s jej novým životom v Kristovi prichádza až so zostúpením Svätého Ducha, ktorý všetko napĺňa a prináša tento nový život. Táto plnosť viery sa v živote Cirkvi vyjadruje rôznymi vonkajšími formami Tradície (Sväté písmo, liturgia, učenie cirkevných otcov a koncilov). Žiadna z nich však nevyčerpáva vyjadrenie viery. Skôr spoločne vyjadrujú plnosť viery, ktorá pramení z plnosti života v Trojici, v ktorej musí jednotlivý kresťan nájsť svoju vieru. Boh nás volá a hovorí k nám osobným spôsobom, ale nikdy nie spôsobom, ktorý by bol v rozpore so spoločnou Tradíciou. Našu individuálnu vieru môžeme chápať len ako členovia Cirkvi v kontexte veriaceho spoločenstva. Nikto z nás nedokáže obsiahnuť „plnosť viery“.
Duch sprostredkúva Božiu prítomnosť v súčasnom veku, v ére Cirkvi. Aktívne vedie a usmerňuje Cirkev a jednotlivých veriacich. Prostredníctvom Svätého Ducha prichádza Kristus medzi nás vo svätých tajomstvách. Krst a myropomazanie nás prijímajú do života Trojice. Stávame sa Božími deťmi, sme posväcovaní a privádzaní k dokonalosti.
Liturgický život Cirkvi je prejavom prítomnosti Ducha. V ňom sme formovaní do živého Božieho chrámu; v ňom sa stávame kňazským ľudom schopným prinášať „obetu chvály“. Liturgia Cirkvi je doslova „prácou pre ľudí“ a prostriedkom, ktorým Boh Duch pôsobí individuálne v našich dušiach a kolektívne v spoločenstve veriacich. Svätý Pavol píše: „On nás aj označil pečaťou a Ducha dal do našich sŕdc ako závdavok“ (2 Kor 1, 22).
Toto obdobie Paschy a Päťdesiatnice sa slávilo už v prvej polovici druhého storočia. Patrí sem aj sviatok Nanebovstúpenia Pána, ktorý oslavuje návrat nášho Pána k Otcovej pravici v sláve a podľa Lukášovej chronológie pripadá na štyridsiaty deň po Pasche (vždy štvrtok) (Sk 1, 3). Tento sviatok sa stal súčasťou liturgického cyklu neskôr ako Päťdesiatnica, približne od štvrtého storočia.
Ďalším starobylým sviatkom v päťdesiatdňovom období po Pasche je Polovice Päťdesiatnice, ktorá sa slávi v dvadsiaty piaty deň. Je to teologický sviatok, ktorý oslavuje darovanie života Bohom prostredníctvom Kristovho zmŕtvychvstania a zoslania Svätého Ducha. V čítaniach sa zdôrazňuje nasýtenie duchovnými darmi. Evanjelium na posledný deň Polovice Päťdesiatnice (nasledujúca streda) rozpráva príbeh o rozmnožení chlebov (Jn 6, 5 – 14). V skutočnosti si počas celého obdobia päťdesiatich dní pripomíname Boží dar, ktorý sa nám dáva a napĺňa nás životom: Vzkriesenie (Pascha); viera v Krista (Tomášova nedeľa); jeho prítomnosť v Eucharistii (Polovica Päťdesiatnice); zbožštenie (Nanebovstúpenie) a dar Ducha (Päťdesiatnica).
Ikona Päťdesiatnice jasne ukazuje dvanástich apoštolov sediacich v polkruhu s miestom vyhradeným pre Krista, ktorý môže byť neviditeľne prítomný v strede alebo zastúpený v Bohorodičke, ktorá ho nosila pod srdcom. Táto ikona zostúpenia Svätého Ducha nám odhaľuje tajomstvo jednoty a rozmanitosti Cirkvi, ktorá sa zrodila v deň Päťdesiatnice, podobne ako ikona Trojice otvára tajomstvo jednoty a rozmanitosti v Bohu.
Apoštoli sú zhromaždení v hlbokej vnútornej jednote, ktorá je v ostrom kontraste s rozdelením a zmätkom hriechu, ktorý vládol v celom ľudstve. Päťdesiatnica je opakom k zmätku jazykov, ktorý pochádzal z babylonskej veže. Tam hriech rozdelil a rozptýlil ľudí. Teraz je ľudstvo zjednotené mocou Svätého Ducha.
Každý apoštol si zachováva svoju jedinečnosť a rozmanitosť (ohnivé jazyky sa rozliehajú na každej jedinečnej osobe zvlášť), ale je spojený s ostatnými v jednom novom tele, Cirkvi. Boh opäť oslovuje každého apoštola ako jednotlivca, ale nikdy nie izolovane. Až keď sa zhromaždili v jednej miestnosti, dostali Svätého Ducha.
Okrem päťdesiatdňového obdobia radostného slávenia po Pasche má Cirkev štyridsaťdňové obdobie kajúcej prípravy na Paschu, ktoré sa nazýva Veľký pôst. Vo východných cirkvách sa pôst začína v pondelok po Syropôstnej nedeli (vždy siedma nedeľa pred Veľkou nocou) a končí sa v piatok pred Lazárovou sobotou, má teda presne štyridsať dní.
Číslo štyridsať sa v Biblii často objavuje ako obdobie prípravy pred vstupom do misie, ktorú dal Boh. Mojžiš sa štyridsať dní postil na vrchu, kým prijal a odovzdal Izraelitom zákon; Eliáš sa štyridsať dní postil pred videním Boha, ktorý mu povedal, aby pomazal Hazaela za aramejského kráľa, Jehua za izraelského kráľa a Elizea za proroka; samotní Izraeliti štyridsať rokov putovali po púšti na znak pokánia pred vstupom do zasľúbenej zeme; a Ježiš sa po svojom krste štyridsať dní postil, kým začal svoje verejné kázanie.
Štyridsaťdňový Veľký pôst očisťovania a prípravy vznikol v Egypte a prvýkrát sa začal dodržiavať po sviatku Bohozjavenia (6. januára). Pôvodným cieľom tohto pôstu bola príprava katechumenov na krst. Po jeho skončení sa krstili noví kresťania. Tento pôst sa čoskoro presunul na svoje súčasné miesto pred Paschou a krst katechumenov sa spojil so slávením Paschy.
Veľkopôstne obdobie bolo obdobím vyučovania o Bohu, praktizovania kresťanských cností, charitatívnych skutkov, začlenenia sa do spoločenstva veriacich a pôstu ako očisťovania tela a duše pre veľké tajomstvo prijatia za Božie deti. Toto osobitné obdobie prípravy sa neobmedzovalo len na kandidátov krstu. Zúčastňovalo sa na ňom celé spoločenstvo na znak solidarity s tými, ktorí vstupovali do Cirkvi, a na znak obnovenia osobného záväzku každého z nich voči Kristovi. Veľký pôst je pre nás aj teraz časom obnovy našich krstných sľubov a nášho zjednotenia s Bohom. Napriek tomu (alebo práve preto), že je venovaný pokániu, zostáva obdobím veľkej radosti, časom približovania sa k Bohu.
Zdroj: Light for life. Part two. The Mystery celebrated. God with us publications 1996. Pracovný preklad zhotovili Juraj Šipula a o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Svetlo pre život II.: Nepohyblivý cyklus: Sviatky Pána (8. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život II.: Týždenný cyklus Cirkvi (6. časť)
