Svetlo pre život II.: Viera vyjadrená v bohoslužbe (1. časť)
Život je tajomstvo. Jeho prvky sú čiastočne pochopiteľné, ale nevyčerpávajú jeho možnosti. Ústredným prvkom vnímania života v jeho plnosti je viera v milujúceho Stvoriteľa, ktorý nám zjavuje svoju prítomnosť ako „cestu, pravdu a život“ (Jn 14, 6). Táto viera – v konečnom dôsledku Boží dar – je pozvaním znovuobjaviť náš svet v Božom svetle a oslavovať jeho milujúcu láskavosť v bohoslužbe.
Tradícia bohoslužby Cirkvi dôkladne odráža hĺbku a šírku reality Božej lásky k nám a jeho mystického zjednotenia s nami. Môžeme počuť tichý jemný hlas Boha, ktorý hovorí k nášmu vnútru naprieč vekmi svojím nadčasovým hlasom lásky, a spoznať ho, keď ho počujeme inými spôsobmi.
Bohoslužba je „klaňanie sa“ (gr. proskynesis) alebo „úkon služby“ (gr. latreia); ale práve v tomto akte zrieknutia sa seba samého pred Bohom sme naplnení jeho Duchom a stávame sa podobnými Bohu. Bohoslužba je oslavou (gr. doxologia) Iného: nášho Stvoriteľa, Spasiteľa a Darcu života; ale tento akt oslavy Iného nás ako stvorenia pozdvihuje na vrchol ľudského prejavu. Môže sa zdať, že naša malosť v obrovskom vesmíre nás znižuje do bezvýznamnosti. Avšak akt vzdávania chvály Bohu z našej vlastnej slobodnej vôle nám otvára skutočnú veľkosť nášho určenia, ktoré nemá obdobu v celom neživom stvorení. Až keď vzdávame Bohu slávu, česť a poklonu, ktoré mu prináležia, objavujeme skutočnú dôstojnosť nášho ľudského povolania: podieľať sa na živote a láske Stvoriteľa.
Bohoslužba by sa nemala zamieňať so svojvoľnou službou žiarlivému Bohu. Táto nesprávna predstava zakrýva skutočný význam bohoslužby: jednoduché uvedomenie si nášho skutočného vzťahu s Bohom. Samotné anglické slovo pre bohoslužbu (worship) implikuje „mať vo vážnosti“ (worth-ship, worth) alebo vzdávať úctu tam, kde je to skutočne náležité.
Bohoslužba uznáva našu úplnú potrebu Boha a uznanie tejto závislosti nás povznáša do jeho života.
Kresťania ďalej chápu bohoslužbu vo svetle Krista a nášho zjednotenia v ňom. Po tom, čo sme si v krste obliekli Krista, sme boli uvedení do tajomstva Ježiša Krista a uschopnení pripojiť sa k dokonalej bohoslužbe, ktoré Kristus neustále prináša Otcovi. V bohoslužbe Cirkvi sa zúčastňujeme na Kristovom diele spásy prostredníctvom Svätého Ducha, ktorý sa za nás modlí spôsobom, ktorý presahuje ľudskú reč (porov. Rim 8, 26). Nie sme to teda my, kto iniciuje bohoslužbu; skôr spolupracujeme s Kristom, kým nás premieňa a zbožšťuje.
Bohoslužba ako obeta
Bohoslužba je úkon, ktorý znamená našu úplnú otvorenosť voči Bohu a zároveň túžbu po zjednotení s ním. Je to obetovanie seba samého – obeta – vyjadrená slovami, gestami a skutkami. Tento postoj je vyjadrený v modlitbách takzvaného Zvyčajného začiatku (od Trojsvätej piesne po Otče náš), ktorými sa začína väčšina byzantských liturgických bohoslužieb. Táto sekvencia, ktorá vrcholí modlitbou Otčenáš, ktorá ohlasuje naše zasvätenie sa Božiemu kráľovstvu, vyjadruje sebaobetovanie veriaceho slovom (modlitby) a gestami (poklony, znak kríža). Tieto modlitby, ako každá obeta, odrážajú ducha otvorenosti voči Bohu, ktorý odlišuje veriaceho človeka od tých, ktorí neveria.
V starozákonnej dobe sa duch obety prejavoval v chrámových obetách zvierat alebo jedla. Prinášanie týchto obiet vyjadrovalo túžbu veriacich po zjednotení s Bohom, ale nemohli ho dosiahnuť. Toto zjednotenie sa mohlo dosiahnuť len v Kristovi:
Keďže zákon je len tieň budúcich dobier, a nie vlastný obraz vecí, nikdy nemôže tými istými obetami, prinášanými bez prestania každý rok, urobiť dokonalými tých, čo prichádzajú. … No tento (Ježiš) priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha. … Lebo jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú (Hebr 10, 1. 12. 14).
„Tu Noe postavil Pánovi oltár, vzal zo všetkého čistého dobytka a zo všetkých čistých vtákov a priniesol zápalnú obetu na oltári“ (Gn 8, 20).
Kristus nepriniesol gesto alebo symbolickú obetu, ale úplnú a totálnu obetu celej svojej bytosti. Prostredníctvom tejto jedinečnej obety, ktorá sa nám sprítomňuje v božskej liturgii, sme „zdokonalení“: skutočne zjednotení s Bohom, úplne premenení a posvätení. Vďaka tomuto zjednoteniu je kresťanská bohoslužba úplne novou skutočnosťou, ktorú svätý Pavol nazval duchovnou bohoslužbou: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1).
Pozemská účasť na nebeskom živote
V komentároch cirkevných Otcov sa často porovnávajú pozemská a nebeská liturgia. Táto podobnosť je inšpirovaná proroctvom Izaiáša, ktorý mal videnie anjelov obklopujúcich Boží trón a spievajúcich: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy“ (Iz 6, 3). V Novom zákone sa v knihe Zjavenie apoštola Jána zobrazuje Boh sediaci uprostred anjelov a dvadsiatich štyroch starcov, ktorí spievajú: „Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov“ (Zjv 5, 13).
Táto téma nebeskej bohoslužby sa často opakuje v byzantských liturgických bohoslužbách, v ktorých sa často spomínajú anjelské zástupy:
Cherubíni, ktorí stoja s bázňou pred tvojou tvárou, a serafíni, ktorí sa trasú a chvejú, ti neprestajnými hlasmi obetujú trojsvätý hymnus. Spolu s nimi voláme aj my, hriešnici: „Svätý, svätý, svätý si, Bože! Na prosby svojich svätých zmiluj sa nad nami.“ (Tropár na veľkopôstnu utiereň, šiesty hlas)
Na božskej liturgii sa po posvätení svätých darov modlíme, aby boli prijaté „na [Boží] svätý, nebeský a vznešený žertveník“. Stojac „okolo svätého žertveníka ako pred tvojím cherubínskym trónom“ (Liturgia vopred posvätených darov), konáme bohoslužbu, ktorá má duchovnú realitu presahujúcu to, čo vidíme na povrchu. Človek, ktorý nevidí očami viery, vníma bohoslužbu len ako slová a rituálne gestá. Tí, ktorí sú osvietení vierou, ju vnímajú ako „Boha s nami“, ktorý nás posväcuje a prostredníctvom nás aj svet, v ktorom žijeme.
Zdroj: Light for life. Part two. The Mystery celebrated. God with us publications 1996. Pracovný preklad zhotovili Juraj Šipula a o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Svetlo pre život II.: Bohoslužba a pokračujúca spása sveta (2. časť)
