Očami viery

Očami viery: Chrám živého Boha (15. časť)

od autora: Ján Krupa · 27 februára, 2023

Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Všetkých sa zmocňovala bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení. (Skutky apoštolov 2, 42 – 47)

Ako veriaci ľudia vnímame ako vrcholné momenty ľudských dejín tie chvíle, keď Boh vstúpil do nášho sveta, aby sa zjavil. Pozeráme sa na jeho zjavenia Židom, na vtelenie jeho Syna v Ježišovi Kristovi, na jeho udelenie Svätého Ducha Kristovým nasledovníkom. Tieto udalosti nie sú len minulosťou, pretože ich prítomnosť a účinok nejakým spôsobom zažívame dodnes. Práve v Cirkvi – a najmä v jej liturgickom živote – sa stretávame so živým Bohom.

Mnohí kresťania, ktorí obmedzujú svoju skúsenosť s týmito tajomstvami na stránky Biblie, akoby sa pozerali späť, akoby do histórie. Zameriavajú sa na udalosti Kristovho pozemského života, na prvotné kresťanské spoločenstvá, alebo dokonca na predkresťanské udalosti, aby sa stretli s Bohom. My sa skôr pozeráme na trvalú a živú prítomnosť ich moci v Cirkvi prostredníctvom Kristovho Ducha: prítomnosť, ktorá nám umožňuje pochopiť skutočný význam biblických rozprávaní, pretože len Duch „vás uvedie do plnej pravdy“ (Ján 16, 13).

Duch, poslaný od Otca, prebýva osobitným spôsobom v zhromaždení Kristových nasledovníkov. Jeho prítomnosť tu nie je všeobecným spôsobom, akým je Duch prítomný v celom stvorení, alebo dokonca spôsobom, akým je prítomný v jednotlivých veriacich. V zhromaždení Kristových učeníkov je Duch od Päťdesiatnice prítomný jedinečným spôsobom: inšpiruje, vedie a trvalo oživuje spoločnosť veriacich. Práve toto zhromaždenie Kristových nasledovníkov, v ktorom Svätý Duch navždy prebýva týmto zvláštnym spôsobom, nazývame Cirkvou.

Samotné slovo Cirkev doslova znamená zhromaždenie, čo je pojem, ktorý siaha až do čias židovskej skúsenosti na púšti a poukazuje na prvý podstatný prvok povahy Cirkvi. Tam Mojžiš zhromaždil Židov do zhromaždenia (qahal), čím začal proces, ktorý z nich vytvoril národ. Práve v tomto pravidelnom stretávaní sa Židia prijali a uvedomili si svoju identitu vyvoleného Božieho ľudu. Povolaní zo svojich rôznych kmeňov do zhromaždenia Izraela sa stali tým, čím ich Boh chcel mať, ľudom, ktorý je jedným v jeho mene.

Cirkev má podobnú skúsenosť. Ako nový Boží ľud bola aj ona povolaná k tomu, aby sta stala ľudom nielen z niekoľkých príbuzných kmeňov, ale z celého sveta. A tak ako v Starom zákone, aj tu sa Cirkev zhromažďuje, najmä v eucharistickom zhromaždení, keď sa realizuje jej identita svätého národa. Preto sa Kristovi nasledovníci nazývajú Cirkev, čo znamená „tí, ktorí boli zhromaždení“.

Kresťania sú teda (pred všetkým ostatným) členmi spoločenstva, zhromaždenia, a len v kontexte tejto skupiny si môžeme nárokovať meno kresťan. Platí staré príslovie, že „osamelý kresťan nie je kresťan“: sme kresťanmi, pretože sme členmi kresťanského ľudu.

Tento pohľad je prinajmenšom niektorým segmentom západnej spoločnosti veľmi cudzí. Máme tendenciu vnímať celý život, vrátane našej kresťanskej vízie, veľmi individualisticky. Tak ako sa v našej spoločnosti za najväčšie dobro vyhlasuje osobné šťastie a spokojnosť, viera sa vníma predovšetkým ako dôverné osobné odovzdanie sa jednotlivca Kristovi, pričom Cirkev je v nanajvýš pomocou pri prežívaní tohto záväzku.

Táto vízia má svoje korene v reformácii 16. storočia a je veľmi vzdialená od vízie Cirkvi, ako sa od začiatku prejavovala v živote Božieho ľudu. V Starom zákone a rovnako aj v ranej Cirkvi je Pán vnímaný ako ten, ktorý sa zaoberá ľudom, skupinou.

Jednotlivci nachádzajú spásu v spoločenstve a prostredníctvom neho, pretože práve v spoločenstve sa Boh zjavuje. Tento kolektívny zmysel je jadrom všetkých novozákonných obrazov Cirkvi. Ako hovorí svätý Pavol, my sme „vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu“ (Efezanom 2, 22).

Spoločenstvo vo Svätom Duchu

Na začiatku Skutkov apoštolov sa nachádza najstarší opis prvotného kresťanského spoločenstva. Svätý Lukáš opisuje prvú cirkev v Jeruzaleme a píše:

V tomto opise vidíme dva hlavné prvky. Všímame si záväzok k spoločnej bohoslužbe – ku každodennej účasti na modlitbách v chráme denne navštevovať chrámové modlitby a k vzájomnému zdieľaniu pri lámaní. Tento portrét však ešte viac venuje pozornosť aspektu vzájomného zdieľania: mali spolu úzke spoločenstvo, pravidelne spolu jedli a dokonca sa navzájom delili o svoje veci. Boli predovšetkým spoločenstvom.

Môžeme si predstaviť, že prví veriaci, taká malá menšina v prevažne pohanskej spoločnosti, boli na sebe navzájom veľmi závislí. Apoštoli však trvali na tom, aby si títo noví kresťania uvedomili, že ich spoločenstvo nie je založené na jednoduchej ľudskej dynamike. Boli spoločenstvom vďaka pôsobeniu Svätého Ducha, ktorý prebýval v ich strede:

Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý – a ním ste vy. (Prvý list Korinťanom 3, 16 – 17)

Pre Židov bol chrám v Jeruzaleme Božím príbytkom. Svätý Pavol hovorí, že skôr než nejaké fyzické miesto je teraz novým chrámom Cirkev, Kristovo Telo, pretože v Cirkvi prebýva Duch. A tak Cirkev nie je len zhromaždením rovnako zmýšľajúcich jednotlivcov. Boh je v nej prítomný. Cirkev je viac než len ľudskou ustanovizňou. Prítomnosť Boha, ktorý v nej prebýva, odlišuje Cirkev od akéhokoľvek iného náboženského telesa, dokonca aj od Kristových učeníkov pred Päťdesiatnicou. Ten, ktorý súhlasil vziať na seba podobu sluhu, teraz prebýva v ešte slabšej nádobe, čo sa vymyká akejkoľvek logike či ľudskému mysleniu.

Boh prebýva vo svojom chráme, Cirkvi. Sme zhromaždení ako spoločenstvo Svätého Ducha, koinonia, a v našich vzájomných vzťahoch môžu ľudia vidieť odraz Svätej Trojice.

Cirkevné spoločenstvo je teda koinonia alebo spoločenstvo vo Svätom Duchu, ako to často nazývali Otcovia – vzťah s Bohom a v Bohu. Otcovia videli tento komunitný aspekt Cirkvi ako odraz Trojice. Ľudstvo, stvorené na Boží obraz, odráža Trojicu svojím sociálnym rozmerom. Mnohé osoby ľudského rodu odrážajú Trojicu osôb v jedinom Božstve, ako hovorí svätý Gregor Teológ. Cirkev, ktorá je dovŕšeným ľudstvom, ukazuje Boží obraz v ešte väčšej miere, pretože žije životom Ducha v sebe.

Táto božská prítomnosť v Cirkvi zasahuje všetky aspekty jej existencie. Najviditeľnejšie sú tie rozmery života Cirkvi, ktoré priamo súvisia s oslavou Boha: svätá liturgia, sväté tajomstvá a iné bohoslužby, kázanie, charizmatické skúsenosť divov alebo zázrakov. Duch je však prítomný aj v základných formách cirkevnej štruktúry, ktoré sú ustanovené pod jeho inšpiráciou, ako je napríklad úrad biskupa. Keď niektorý z týchto prvkov, či už liturgických alebo štrukturálnych, nie je oživovaný trvalou vedomou skúsenosťou Ducha, potom je jeho prítomnosť pociťovaná menej; ale v srdci všetkých týchto rozmerov cirkevného života prítomnosť Ducha zostáva.

Cirkev sa dodnes neprestajne modlí, aby sme žili s vedomím, že Duch je takto medzi nami. Podstatným cieľom božskej liturgie, eucharistického zdieľania podľa našich liturgických textov je, aby sme toto spoločenstvo prežívali vo Svätom Duchu. V liturgii svätého Jána Zlatoústeho, našej najčastejšie používanej forme, sa kňaz opakovane modlí, aby naše prijímanie Eucharistie bolo pre spoločenstvo Svätého Ducha, inými slovami, aby sme si uvedomili a zakúsili to, čím sme. V liturgii svätého Bazila Veľkého počujeme podobnú modlitbu: „Nás všetkých, prijímajúcich z jedného chleba a z jednej čaše, zjednoť medzi sebou navzájom, aby sme mali účasť aj na prijatí jediného Svätého Ducha.“ V Eucharistii teda hľadíme to vedomé uvedomenie si, že Boží Duch je medzi nami, ktoré nám umožní žiť čoraz viac premeneným spôsobom ako Boží chrám.

Keďže Cirkev je príbytkom Ducha, Kristus mohol vysloviť svoje slávne tvrdenie: „Pekelné brány ju nepremôžu“ (Matúš 16, 18). Nie že by Cirkev bola chránená zhora, ale zvnútra, pretože v nej prebýva Boží Duch. Vďaka jeho trvalej prítomnosti Cirkev nikdy nebude zničená útokmi Zlého, hoci jej ľudská podstata môže byť spustošená. Cirkev pretrvá až do druhého Kristovho príchodu vďaka tomu, ktorý v nej zostáva navždy.

Aj preto môžeme vo vyznaní viery povedať: „Verím v… Cirkev.“ Vonkajšie aspekty Cirkvi sú otvorené nášmu skúmaniu. Skrytú prítomnosť Ducha v Cirkvi môžeme pochopiť len vo viere. Neveriaci človek môže vidieť a hodnotiť ľudskú stránku kresťanského spoločenstva – jeho štruktúry, obrady, úspechy a zlyhania v priebehu rokov. Viera je však potrebná na to, aby sme v týchto formách rozlíšili pohyb Ducha – aby sme spoznali život, ktorý ich napĺňa a dáva im zmysel.

Napokon prítomnosť Ducha je dôvodom, prečo môžeme hovoriť o Cirkvi ako o svätej. Je to, ako hovorí svätý Cyril Alexandrijský, „sväté mesto, posvätené nie dodržiavaním Zákona („veď Zákon nič nepriviedol k dokonalosti“, List Hebrejom 7, 19), ale pripodobnením sa Kristovi: účasťou na jeho božskej prirodzenosti prostredníctvom spoločenstva Svätého Ducha“ (Homília na Izaiáša 5). Keďže v nej prebýva Svätý Duch, Cirkev žije božským životom a má účasť na samotnej Božej prirodzenosti. Týmto spôsobom je formovaná podľa vzoru Krista, v ktorom Duch naplno prebýva.

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE

Čo chápeš pod pojmom „spoločenstvo“?

Ako hlboko si zažil Cirkev ako spoločenstvo?

Modlíš sa na liturgii, aby si zažil Cirkev ako spoločenstvo vo Svätom Duchu?

Zdroj: With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.

Please follow and like us: