Svetlo pre život III.: Úvod (1. časť)
Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha…
…sami seba, druh druha i celý náš život Kristu Bohu oddajme.
Z tropára a ekténie po svätom prijímaní na byzantskej liturgii
Citované modlitbové texty poukazujú na dynamiku v kresťanskom myslení, ktorú liturgia vyjadruje, ale ktorá sa neobmedzuje len na liturgiu. Kresťanstvo je predovšetkým skúsenosťou s Bohom, ktorý sa nám zjavil („Videli sme pravé svetlo…“). Nie je to zjavenie z diaľky, ale dôverné spoločenstvo s Bohom, ktorý nás miluje („Prijali sme nebeského Ducha…“). A napokon, je to výzva odovzdať celý svoj život Kristovi ako odpoveď na to, čo sme prijali. Táto dynamika je princípom diela, ktoré práve čítate.
„Prežívané tajomstvo“ je tretím dielom východného katolíckeho katechizmu pre dospelých Svetlo pre život. Prvý zväzok, „Uverené tajomstvo“, je „vysvetlením“ viery, ktorú vyznávame. Druhý zväzok, „Slávené tajomstvo“, skúma spôsob, akým sa táto viera slávi na bohoslužbách. Tento zväzok sa snaží preskúmať spôsob, akým sa táto viera prežíva v praxi.
Duchovný život kresťana (život v Duchu) je úzko spätý s vierou a bohoslužbou Cirkvi. Aj keď ich môžeme posudzovať oddelene, musíme vedieť, že sú podstatne prepojené, sú to jednoducho rôzne aspekty tej istej skutočnosti. „Teológia“ pre východného kresťana nie je abstraktné poznanie pravdy, ale poznanie prameniace zo živej skúsenosti s Bohom, nie z uvažovania o ňom alebo z nejakých logických dôsledkov vyplývajúcich z intelektuálnej analýzy. Východné kresťanstvo nevníma pravdu ako primárne intelektuálnu skutočnosť odvodenú racionálne, ale ako niečo, čo sa prežíva „očami Ducha“. Teológia, ktorá nevychádza z hlbokého spojenia s Bohom a/alebo k nemu nevedie, je len špekuláciou a môže byť nebezpečná a škodlivá.
Preto sú vo východnej tradícii len traja svätci nazývaní „Teológ“: Ján Apoštol a Evanjelista, svätý Gregor z Nazianzu a svätý Simeon „Nový“ Teológ. Ich spisy odrážajú hlboké osobné zjednotenie s Bohom. Prejavuje sa v nich poznanie „srdca“ alebo „ducha“ prameniace zo skúsenosti zjednotenia s Bohom.
Podobne aj liturgiu treba chápať ako skúsenosť s božskými skutočnosťami, ako účasť na tajomstve spásy. Prostredníctvom Svätého Ducha sa Kristus Boh modlí a koná vo svojom tele, Cirkvi, a skrze ňu. Keď sa kresťania zúčastňujú na tejto liturgii, zažívajú „pravdu“, „spoznávajú“ Boha skúsenosťou a zúčastňujú sa na živote Trojice, ktorý im zmŕtvychvstalý Kristus sprostredkúva vo Svätom Duchu a prostredníctvom Svätého Ducha.
Naše liturgické slávenia nás učia teológii Cirkvi. Naša spiritualita je prežívaním tejto zdravej teológie, ktorá sa prežíva a prejavuje v zdravej liturgii. Všetky sú vyjadrením Tradície, trvalého života vo Svätom Duchu, skúsenosti s tou istou základnou skutočnosťou.
Celý náš život je v Kristovi
Kresťanstvo teda nie je v prvom rade sériou smerníc alebo obradov, ale životom: novým životom, ktorý treba žiť v Kristovi. Pán Ježiš nepovedal, že nám prišiel priniesť vyznanie viery, doktrínu alebo liturgiu; povedal, že nám prišiel priniesť život, život v hojnosti: nový život vzkriesenia, pulzujúci život Božieho kráľovstva. Naša Cirkev nielenže predkladá vierovyznanie a slávi liturgiu, ale aj presadzuje tradíciu určitého spôsobu života.
Autentickú kresťanskú spiritualitu treba chápať ako celý náš život prežívaný v jednote s Bohom. Nič nás nemôže oddeliť od Boha, okrem hriechu, ktorý je vo svojej podstate neprirodzený a odporuje životu. Celý náš život má byť premenený, pretože ho prijal Boží Syn, rovnako ako sme my prijali jeho život.
Kresťan bol v krste uvedený do hlbokého ONTOLOGICKÉHO vzťahu so Svätou Trojicou: „Všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27). Keď sme pomazávaní myrom, spočíva na nás Svätý Duch a pomazáva nás ako „ďalších Kristov“ a my sa stávame deťmi Otca.
Boh a ľudstvo sú prepojení spôsobom, ktorý je pre moderného človeka ťažko pochopiteľný, a tak to bolo od počiatku. Nedokážeme pochopiť predstavu o prvotnom hriechu, ak si najprv neuvedomíme, do akej miery sú všetci ľudia prepojení. Keďže sme prepojení, všetci sme ovplyvnení Adamovým pádom aj Kristovým víťazstvom. „Ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1 Kor 15, 22). Spása je nepochopiteľná, ak nepripustíme väčší zmysel jednoty ľudského rodu, než aký prijíma náš moderný spôsob života. Navyše veríme, že od vtelenia nás naša jednota s ľudstvom spojila so Slovom, ktoré sa stalo telom.
Sväté tajomstvá a všetko, čo z nich pramení, existuje vďaka spojeniu medzi Kristom a jeho Cirkvou. Vinič a ratolesti (Jn 15, 1 – 5), Hlava a údy (1 Kor 12, 12 – 27) sú jedno, a to nielen v psychologickom alebo citovom spojení, ale v hlbokom a podstatnom. Keď sa toto spojenie nevníma alebo necení, sviatosti sa považujú za zbytočné alebo len za užitočné. Historické kresťanské cirkvi však vnímajú tento vzťah a sviatosti, ktoré z neho pramenia, ako jedinečný definitívny znak Novej zmluvy. S Bohom nás už nespája zákon – či už Mojžišov alebo Ježišov –, ale Svätý Duch, ktorý v nás mysticky prebýva. Kresťanský život teda zahŕňa každý aspekt nášho života práve vďaka tomu, že je organickým spoločenstvom s Bohom.
Spiritualita teda nemôže byť len fázou, rozmerom alebo oddelením nášho života. Buď je to celý náš život, alebo to nie je život v Duchu.
Zameranie na srdce
Moderní spisovatelia vidia tri ústredné body nášho života v Duchu. V prvom, osobnom rozmere, sa obnovuje náš vnútorný život. Zjednotení s Kristom vo svätých tajomstvách sme povolaní modliť sa, postiť sa a dávať almužnu „v skrytosti“ (Mt 6, 4. 6. 18). Usilujeme sa o tú vnútornú premenu, ktorá definuje tých, ktorí sú „blahoslavení“ (chudobní v duchu, tichí atď.). Takým, ako povedal Pán, patrí Božie kráľovstvo.
Existuje aj druhý rozmer, cirkevný: náš verejný život v Cirkvi. Sme údmi Kristovho tela, spoločenstva (koinonia) Svätého Ducha, povolaní prehlbovať túto jednotu účasťou na liturgickom živote Cirkvi. Zjednotení vo svätých tajomstvách sme tiež povolaní vyjadriť toto spoločenstvo podporou, ktorú si navzájom poskytujeme vo viere. Náš život sa premieňa, keď skúmame naše spoločné prežívanie Kristovho tajomstva v Cirkvi.
Tretie zameranie nášho kresťanského života sa týka sveta mimo Cirkvi. Podľa Svätého písma sme „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“ (1 Pt 2, 9). Sme určení na to, aby sme oslovovali druhých, šírili a zdieľali vieru, ktorú žijeme. Podobne sme povolaní oslovovať v bezprostrednej a priamej starostlivosti osoby, ktoré trpia a sú v núdzi. Tento rozmer kresťanského života, vyjadrovaný v pohostinnosti, odkedy existujú veriaci, sa dnes presadzuje aj ako starostlivosť o zlepšenie spoločnosti ako celku prostredníctvom úsilia o spravodlivosť a pokoj.
Väčšina duchovných spisovateľov v dejinách Cirkvi, ktorých diela sú často citované v tomto texte, však písala predovšetkým o vnútornom živote, pretože jeho aspekty sú základom všetkého, čo môžeme robiť v rodine, Cirkvi alebo v širšej spoločnosti. Ako duchovne rastieme, čoraz viac si uvedomujeme svoju porušenosť a z nej vyplývajúcu potrebu Božej milosti. Bez ohľadu na to, v akom stave sa nachádza náš život alebo akú činnosť vykonávame, musíme sa konfrontovať s vnútornou zlomenosťou, so stavom nášho srdca. Rozjímanie o vnútornom živote teda nie je niečo „len pre mníchov“, ale pre každého, kto chce rásť v Kristovi.
Súčasný ruský spisovateľ Alexander Solženicyn si počas svojho uväznenia v Sovietskom zväze všimol, že dynamika srdca je univerzálna a presahuje náš životný stav. „Postupne mi bolo odhalené, že hranica oddeľujúca dobro a zlo neprechádza ani cez štáty, ani medzi triedami, ani medzi politickými stranami – ale priamo cez každé ľudské srdce – a cez všetky ľudské srdcia.“ Bez ohľadu na vonkajšie okolnosti nášho života je dynamika pôsobiaca v našom srdci rovnaká.
Zdroj: Light for life. Part Threee. The Mystery lived. God with us publications 2001. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Svetlo pre život III.: Stavebné kamene východnej kresťanskej spirituality (2. časť)
