Z katechizmu Kristus naša Pascha: Veríme vo Svätého Ducha (10. časť)
I v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov.
(Symbol viery)
[v Ježišovi Kristovi] sa nám zjavuje Duch Svätý, Duch pravdy, dar synovstva, snubný dar budúceho dedičstva, prvotina večnej blaženosti, životodarná sila, prameň posvätenia
(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)
91 Svätý Duch je tretia božská osoba a vychádza z Otca (porov. Jn 15, 26). Toto vychádzanie Svätého Ducha možno vysvetliť pomocou obrazu, pričom sa použije analógia: Otec je prameň, Syn je prúd, Svätý Duch je voda. Existuje len jeden prameň pre prúd a vodu, len jeden Otec pre Syna a pre Svätého Ducha, ktorý ako voda vyteká z prameňa a napĺňa koryto rieky a prúd.[1] Svätý Duch je božská osoba, ktorá je rovnako (rovnakou mierou) uctievaná a oslavovaná s Otcom a Synom, vychádza z Otca, spočíva v Slove a vyjadruje Slovo.[2]
92 Svätý Duch je často prirovnávaný k dychu, prostredníctvom ktorého zaznieva hovorené slovo. V rámci Najsvätejšej Trojice Otec hovorí Slovo (plodí Syna) prostredníctvom Svätého Ducha. „A práve tento [Dych] sa v okamihu vyjadrenia stáva artikulovaným slovom a zjavuje v sebe silu slova.“[3]
Svätý Duch zjavený vo svätých Písmach
93 Vo Svätom písme má slovo duch (po hebrejsky ruah) spoločný koreň so slovesom dýchať. Znamená dych, vietor a vzduch. Ľudský život závisí od dýchania, a keď sa dýchanie zastaví, život sa skončí. Nie sme pánmi svojho života – Boh nám dáva život pomocou oživujúceho Ducha.
94 Od prvých viet knihy Genezis sa na označenie živého Boha používa obraz „Boží Duch“ (Gn 1, 2). V rozprávaní o stvorení človeka sa sväté Písma zmieňujú o „dychu života“, ktorý Boh „vdýchol do“ človeka, ktorý sa potom stal „živou bytosťou“ (porov. Gn 2, 7). V Starom zákone sa ako príklad uvádzajú mnohé ďalšie obrazy, ktoré sa v Novom zákone stávajú symbolmi Svätého Ducha: „prúdy živej vody“ (Jn 7, 38), „pomazanie“ (1 Jn 2, 20. 27), „očistný oheň“ a „ohnivé jazyky“ (Lk 3, 16; Sk 2, 3), „vietor“ (Jn 3, 8; Sk 2, 2), „pečať“ (2 Kor 1, 22; Ef 1, 13; 4, 30), vkladanie rúk (porov. Sk 6, 6; 8, 17 – 19) a „holubica“ (Mt 3, 16).
95 Nový Zákon dáva Svätému Duchu rôzne tituly, ktoré zdôrazňujú jeho osobu a božstvo: „Tešiteľ“ (Jn 14, 16), „Duch pravdy“ (Jn 16, 13), „Duch adoptívneho synovstva“ (Rim 8, 15), „Duch Ježiša Krista“ (Flp 1, 19), „Duch Pána“ (2Kor 3, 17), „Boží Duch“ (Rim 15, 19) a „Duch slávy“ (1 Pt 4, 14). Tieto tituly naznačujú, že Svätý Duch je Pánom života a preto ho nazývame „Pán, Oživovateľ“. Anafora svätého Bazila Veľkého označuje Svätého Ducha za „životodarnú silu“, ktorá je „prameňom posvätenia“ a „prvotinou večnej blaženosti“.
96 Kristus poukazuje na jedinečné poslanie Svätého Ducha v dejinách spásy: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo“ (Jn 15, 26 – 27). Ako Kristus prorokoval, Svätý Duch „naučí vás všetko a pripomenie vám všetko“ (Jn 14, 26), „uvedie vás do plnej pravdy… a zvestuje vám, čo má prísť“ (Jn 16, 13). Svätý Duch oslávi Syna, lebo zo Synovho vezme a zvestuje to učeníkom (porov. Jn 16, 14).
Svätý Duch, ktorý vychádza z Otca
97 V učení o osobe Svätého Ducha cirkevní Otcovia zdôrazňujú predovšetkým to, čo odlišuje osobu Svätého Ducha od osôb Otca a Syna, t. j. že Svätý Duch vychádza (po grécky exporeutai) z Otca. V koncilovej jednotnej podobe cirkevní Otcovia vyznali túto vieru Symbolom viery: „Verím… v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca.“ O vychádzaní Svätého Ducha svätý Cyril Alexandrijský učí: „Svätý Duch je ten, [ktorý]… vychádza z Boha Otca skrze Syna a ukazuje nám svoju existenciu v obraze dychu úst.“[4]
98 Svätí Otcovia rozlišovali medzi vnútorným životom Najsvätejšej Trojice a zjavením Trojice vo stvorení. V Najsvätejšej Trojici Svätý Duch vychádza (po grécky exporeutai) z Otca – jediného zdroja Najsvätejšej Trojice. Keď svätí Otcovia hovorili o pôsobení osôb Trojice v stvorení, vyznávali, že Otec posiela Svätého Ducha „skrze Syna“[5]. Svätý Cyril Alexandrijský, ktorý vyznával tú istú vieru, vysvetľoval toto posielanie Svätého Ducha „skrze Syna“ ako fakt, že Svätý Duch „pochádza (po grécky proenai) z Otca i Syna“[6]. Tento výklad zdôrazňovali aj otcovia Florentského koncilu: „Niektorí hovorili, že Svätý Duch pochádza z Otca i Syna, iní hovorili, že Svätý Duch pochádza z Otca skrze Syna. Všetci sa usilovali, aj keď rôznymi slovami, povedať to isté.“[7] Tento názor bol vyjadrený aj v článkoch Brestskej únie: „Svätý Duch… vychádza z jedného Zdroja, akoby z prameňa, z Otca skrze Syna.“[8]
Pracovný preklad o. Ján Krupa
[1] Porov. Tertulián, Proti Praxeasovi, 8: PL 2, 163.
[2] Porov. Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, I, 7: PG 94, 805.
[3] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, I, 7: PG 94, 805.
[4] Cyril Alexandrijský, Dialóg o svätej a jednopodstatnej Trojici, 2: PG 75, 722 – 723.
[5] Porov. Gregor Nysský, O živote svätého Gregora Divotvorcu:PG 46, 912.
[6] Porov. Cyril Alexandrijský, Pokladnica o Svätom Duchu a jednopodstatnej Trojici:PG 75, 9 – 656.
[7] Florentský koncil, Bulla Laetentur caeli(6. júl 1439).
[8] Články Brestskej únie, 1.
Nasledujúce: Kristus naša Pascha: Stvoriteľ a jeho stvorenie (11. časť)Predchádzajúce: Kristus naša Pascha: Veríme v jednorodeného Syna (9. časť)
