Život a bohoslužba: Liturgia – vznešené poverenie (2. časť)
„Chváľ, duša moja, Pána; celý život chcem chváliť Pána, svojmu Bohu spievať, kým len budem žiť.“
Žalm 146, 1 – 2
Toto vznešené poverenie chváliť Boha prepožičiava ľudskej osobe najvyššiu dôstojnosť, ktorú neprekoná žiadna iná aktivita. Najhlavnejšou aktivitou, ktorá najstarostlivejšie vyjadruje túto ľudskú dôstojnosť, je nepochybne bohoslužba. Každé liturgické slávenie, pretože je činnosťou Krista Kňaza a jeho Tela, Cirkvi, je posvätnou činnosťou prekonávajúcou všetky ostatné. Žiadna iná činnosť Cirkvi nemôže zodpovedať jej nároku na účinnosť, ani sa rovnať jej úrovni. Duch liturgie zahŕňa výrečné vyjadrenie tejto veľkej dôstojnosti, ktorá je v skutočnosti Božou činnosťou, ktorá nás premieňa.
O liturgiu, ktorá je vyjadrením celistvosti našej existencie, sa ľudstvo bežne usiluje. Bohoslužba sa vyjadruje rituálom a ľudia majú spoločnú základnú potrebu rituálu. Rituál napĺňa mnohé základné sociálne, biologické a psychologické potreby. Rituál definuje sociálne vzťahy, vyjadruje a zdôvodňuje určité hodnoty, tvorivo rieši ťažkosti, uvoľňuje napätia, rieši nejednoznačnosti a podporuje sociálnu jednotu. Rituál ako symbolická činnosť odhaľuje hlbšie chápanie skúseností, ktoré nemožno primerane vyjadriť slovami. Rituály obsahujú gény ľudskej histórie, ktoré spájajú vekové obdobia ľudskej skúsenosti so zmyslom. Je to vlastne spoločné dedičstvo ľudstva.
Liturgia je spoločná bohoslužba, a to nielen preto, že sme spojení v spoločenstve pre modlitbu, ale aj preto, že je vyjadrením skutočnosti, že Boh nás povolal k sebe ako ľud. Boli sme povolaní stať sa súčasťou ľudu, Kristovho tela, a nie len mať individuálny vzťah s Bohom. A tak si nevychutnávame plnosť Božieho plánu pre nás, ak Cirkev zažívame napríklad prostredníctvom televízneho evanjelizátora.
Liturgia je modlitba vo viere spoločenstva, ktoré je spojené v službe jeden druhému a celej Cirkvi. Dnes pre nás „liturgia“ znamená len samotný bohoslužobný úkon, rituál a modlitby, ktoré tvoria verejnú bohoslužbu. Kedysi však slovo „liturgia“ znamenalo niečo širšie. Zahŕňalo všetky spôsoby, ktorými sme si navzájom slúžili. Svätý Pavol povedal, že pravou liturgiou je úplne obetovanie sa Bohu, ktorý sa stotožňuje so svojou Cirkvou, Kristovým Telom: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1). Kresťania si majú navzájom slúžiť, nie byť pánmi (Mk 10, 42 – 45; Lk 22, 25 – 27; Jn 13, 12 – 17). Túto výzvu byť živou obetou vyjadril Kristus v rituálnom umývaní nôh, čo je činnosť, ktorú v Cirkvi každoročne opakujeme počas Veľkého týždňa.
Rituál vzniká z uvedomenia si, že uctievať Boha je povinnosťou každého človeka. Považovať bohoslužbu len za povinnosť by však znamenalo veľmi nesprávne pochopiť dar nášho Boha. To, ako človek uctieva, je silne ovplyvnené tým, ako uvažuje o vzťahu medzi Bohom a ľudstvom. Pohania sa často snažili ovládať svojich bohov. Presné vykonanie predpísaného rituálu alebo veľkosť obety považovali za spôsob, ako boha ovplyvňovať a ovládať alebo upokojovať. Ľudia stáli pred svojimi bohmi, aby ich prosili a žiadali alebo upokojovali ich hnev. Náboženstvo bolo vyjednávaním s bohom.
Táto myšlienka však bola už skazenosťou. Rituálne obety mali vyjadrovať vnútorné rozpoloženie osôb, ktoré ich prinášali. Keď sa stali kultovým úkonom odtrhnutým od bohabojného spôsobu života, boli akýmsi druhom rúhania. Preto museli Židov naprávať proroci. „Veď ty nemáš záľubu v obete, ani žertvu neprijmeš odo mňa. Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým” (Ž 51, 18 – 19).
Toto poňatie uctievania ako vyjednávania a upokojovania pochádza z takého pohľadu na náboženstvo, ktorý je zameraný na človeka. My sme tu aktérmi; my preberáme iniciatívu vo vzťahu s Bohom. Hoci máme povinnosť voči svojmu Stvoriteľovi a je prirodzené prosiť Boha o dobré veci a o to, aby odvrátil svoj hnev, nestačí to.
Ako kresťania slávime osobitný vzťah Boha s nami a naša bohoslužba opisuje pohyb človeka k božstvu. Tento pohyb je odpoveďou na Svätého Ducha a je uskutočňovaný mocou Svätého Ducha. Vďaka tomu lepšie chápeme Boha a nás samých a je nám „dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva“ (Mt 13, 11). Zaobchádzať s takým krásnym, vznešeným tajomstvom ľahkovážne by bolo tragické. Žiaľ, niektorí z nevedomosti prehliadajú základnú ľudskú potrebu rituálu a nemajú čas na prekračovanie času pre večnosť. Pre tých, ktorí vnímajú bohoslužbu ako slávenie tajomstva Boha s nami, je vzácnym pokladom, zdrojom potravy, samotným životom Cirkvi a darom Boha v jeho láske k svojmu ľudu.
OTÁZKY NA ZAMYSLENIE
Opíšte rituálne prvky liturgie.
Akými spôsobmi možno rituál zneužiť?
Ako rituál v liturgii posilňuje ducha bohoslužby?
Zdroj: Katechizmus Život a bohoslužba: Tajomstvo Krista medzi nami, God with us publications 1986. Z angličtiny preložili Juraj Šipula a Ján Krupa.
Nasledujúce: Život a bohoslužba: Liturgia – vyjadrenie viery (3. časť)Predchádzajúce: Život a bohoslužba: Duch liturgie (1. časť)
