Kristus naša Pascha: Tradícia svätých otcov Cirkvi (5. časť)
55 V apoštolskom ohlasovaní evanjelia pokračovali cirkevní Otcovia, z ktorých tí prví boli žiakmi apoštolov: svätý hieromučeník Kliment, rímsky pápež; svätý Ignác Bohonositeľ a svätý Polykarp Smyrniansky. Ich učenie a svedectvo viery bolo prijaté od Kristových apoštolov a z tohto dôvodu sa teší mimoriadnej úcte v kresťanskom spoločenstve.
56 Cirkev uznáva tých, ktorí hlásali evanjelium v pravdivosti učenia a vo svätosti života, a nazýva ich svätí Otcovia. Z tohto dôvodu ohlasovali dobrú zvesť mocou Svätého Ducha, Ducha pravdy. Tak sa pre Cirkev stali Otcami vo viere a stali sa podobnými apoštolovi Pavlovi, ktorý povedal: „Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (1 Kor 4, 15 – 16).
57 Svätí Otcovia Cirkvi boli svedkami apoštolskej Tradície. Bránili jej čistotu a zosúladili s ňou svoje vlastné teologické učenie. Plnosť Božieho zjavenia sa nachádza v Kristovi Ježišovi. V priebehu dejín však Cirkev postupne odkrývala hĺbku tohto Zjavenia. Cirkevní Otcovia vo svojich kázňach a výkladoch prehlbovali chápanie apoštolskej Tradície a vyznávali ho koncilovým spôsobom. Ich odkaz je neoddeliteľnou súčasťou posvätnej Tradície. V priebehu každého liturgického roku si Cirkev pripomína svätých Otcov, ktorí na ekumenických konciloch jasne definovali to, čo sa v Cirkvi verilo vždy, všade a všetkými.[1]
58 Jednotné koncilové myslenie Otcov definovalo obsah viery. Vďaka tomu viera pretrvala po stáročia bez omylu a bola vyznávaná v plnosti pravdy. Definície viery, ktoré poskytli ekumenické koncily, získali postavenie dogiem a stali sa nemenným učením Cirkvi. Prostredníctvom týchto dogiem Otcovia vymedzili pravé vyznávanie tajomstiev Boha a bránili Tradíciu pred chybnými výkladmi. Odovzdávanie viery pokračuje dodnes prostredníctvom služby biskupov, nástupcov apoštolov. Túto službu nazývame „Učiteľský úrad“ (po latinsky Magisterium) Cirkvi, keď biskupi jednomyseľne, vždy a všade odovzdávajú to, čo dostali od apoštolov.
59 Koncilové dogmatické definície viery boli založené na konsenze Otcov (po latinsky consensus Patrum). Svätci ako Atanáz Alexandrijský, Bazil Veľký, Gregor Teológ, Gregor Nysský, Augustín Hippský, Lev Veľký, Cyril Alexandrijský, Gregor Veľký, Maxim Vyznávač, Ján Damasky a ďalší prispeli k tomuto jednotnému koncilovému mysleniu Cirkvi.
2. Inkulturácia dobrej zvesti
60 Kristovo evanjelium sa hlásalo rôznym národom v rámci rozmanitosti ich kultúr.[2] Tento proces sa nazýva inkulturácia – vyjadrenie jednej Tradície v rozmanitosti miestnych tradícií a zbližovanie evanjelizácie so špecifikami ľudských kultúr, jazykov, spôsobov života a myslenia.
Od nej [Tradície] je potrebné odlišovať „tradície“ teologické, disciplinárne, liturgické alebo týkajúce sa nábožnosti, ktoré sa postupom času zrodili v miestnych cirkvách. Sú to osobitné formy prispôsobené rôznym miestam a obdobiam, ktorými sa prejavuje veľká Tradícia. [3]
Jedna Tradícia mala byť vyjadrená v rôznych kultúrach, ktoré sú premenené mocou evanjelia, v súlade so slovami apoštola Pavla:
Pre Židov som sa stal akoby Židom, aby som získal Židov… Pre tých, čo boli bez zákona, bol som akoby bez zákona – hoci bez Božieho zákona som nebol, ale bol som pod Kristovým zákonom –, aby som získal tých, čo boli bez zákona… Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých (1 Kor 9, 20 – 22).
61 Výsledkom inkulturácie evanjelia je vznik rôznych kresťanských tradícii: byzantskej, latinskej, koptskej, sýrskej, arménskej a ďalších. Už od prvých storočí sa kresťanstvo šírilo aj na územia starobylých slovanských kmeňov. V 9. storočí dvaja bratia zo Solúna, svätí Cyril a Metod, rovní apoštolom, preložili evanjelium a bohoslužobné texty do jazyka zrozumiteľného slovanským národom. „Tým, že svätí Cyril a Metod zosúladili Evanjelium s miestnou kultúrou národov, u ktorých šírili kresťanstvo, v živú jednotu, majú zvláštnu zásluhu o vzdelanie a ďalší vývoj práve tejto kultúry alebo lepšie povedané mnohých kultúr.“[4] Spomedzi kresťanských kultúr, ktoré rozvíjali Slovania, vznikla aj kresťanská kultúra Rusi-Ukrajiny, kde sa z jednej cirkevnej Tradícia vyvinula partikulárna/miestna cirkevná tradícia.
62Týmto spôsobom sa jediné evanjelium Ježiša Krista stelesnilo vo veľkom množstve kultúr kresťanských národov; jediná Tradícia Božieho slova bola vyjadrená v rozmanitosti tradícii. Svojou vlastnou tradíciou každá partikulárna/miestna cirkev poskytuje svoj vlastný príspevok k chápaniu tejto jedinej Tradície.
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa
[1] Porov. Vincent Lerínsky, Poznámková kniha o starobylosti a všeobecnosti katolíckej viery, 6: PL 50, 615.
[2] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 53.
[3] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 83.
[4] Ján Pavol II., Apoštolský list Orientale Lumen (2. máj 1995), 7.
Nasledujúce: Kristus naša Pascha: Rast vo viere – katechumenát, osvietenie, sviatostná iniciácia (6. časť)Predchádzajúce: Kristus naša Pascha: Čítanie a výklad Svätého písma (4. časť)
