Svetlo pre život: Obraz „jasného oblaku“ (4. časť)
Prekvapivé spôsoby, ako sa Boh zjavil, ilustrujú plnosť Jeho prirodzenosti. Božia sláva sa často zjavuje ako oblak znamenajúci jasnosť aj temnotu. Keď Boh uzavrel Svoju zmluvu s Abrahámom, „padol na Abrama tvrdý spánok. Prepadla ho hrôza a veľká tma“ (Gn 15, 12). Keď Boh dal zákon Mojžišovi, „tu zostúpila na vrch Pánova sláva a oblak ho zahaľoval šesť dní. V siedmy deň zavolal z oblaku Mojžiša“ (Ex 24, 16). Pán sa zjavoval izraelskému ľudu ako oblak, ktorý ho viedol od faraóna a cez púšť do Zasľúbenej zeme. Prorok Ezechiel opísal Pánovu prítomnosť v chráme: „Vtom sa Pánova sláva zdvihla sponad cherubínov na prah domu, dom sa zaplnil oblakom a nádvorie bolo plné lesku Pánovej slávy“ (Ez 10, 4). Keď sa Pán Ježiš premenil v sláve na vrchu Tábor, zahalil Ho a učeníkov jasný oblak (porov. Mt 17, 5).
Oblak je obrazom nášho zakusovania Boha. Ako nejaký oblak je naše poznanie Boha jasné aj zastreté. Svätý Gregor Nysský opisuje proces, ako sme vedení cez tajomstvo k väčšiemu uvedomeniu si Boha: „Ako ďalšie prichádza bližšie uvedomenie si skrytých vecí a tým je duša vedená cez zmyslové fenomény k svetu neviditeľna. A toto povedomie je akoby oblak, ktorý zahaľuje všetky zdania a pomaly vedie a privyká dušu hľadieť na to, čo je skryté.“
Obraz oblaku bol značne používaný na predstavenie tajomstva nášho vzťahu s Bohom, ale Boh sa zjavil ľuďom aj inými spôsobmi. Boh sa rozprával s Mojžišom „z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33, 11). Toto jednoduché vyhlásenie ukazuje, ako tajomstvo neskrýva, ale odhaľuje. Boha stretávame v najbežnejších ľudských skúsenostiach. V Písme je veľa „teofánií“ (zmyslami viditeľných manifestácií Boha): niektoré s ohňom, zemetrasením a búrkami. Samozrejme, že sú to iba jednoduché obrazy, pretože Boh nie je jednou z týchto vecí. Medzi najmocnejšie starozákonné teofánie patrí jemné Božie seba-zjavenie Eliášovi na vrchu Horeb. Eliášovi bolo povedané, že Boh pôjde popri. Prešiel silný a prudký vietor, zemetrasenie aj oheň; ale Boh nebol v žiadnom z nich. „…A po ohni tichý, lahodný šum. Keď to Eliáš počul, zahalil si tvár plášťom, vyšiel a zastal pri vchode do jaskyne“ (1 Kr 19, 12 – 13). Tam s ním Pán hovoril. Tichým, lahodným šumom je náš Boh, nášmu najvnútornejšiemu bytiu sa prihovára v tichu a jemne.
Dodnes tieto správy o vzťahu ľudstva k Bohu zostávajú hlboko pravdivé. Konštatovania o Božej smrti alebo irelevantnosti robia tí, ktorí nevidia veľké manifestácie Boha v našich moderných spoločenských búrkach. Tí, ktorí Ho očakávajú vo veľkoleposti, premeškajú Jeho príchod k nám podľa Jeho podmienok v tajomstve. Nepochopené obrazy nás prezradia, lebo skutočné tajomstvo Boha je mimo každej ľudskej chápavosti.
Ikona Neviditeľného
Ako kresťania veríme, že plnosť Božieho zjavenia je v našom Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorého vyznávame ako „zrodeného z Otca pred všetkými vekmi, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom. Skrze nebo bolo všetko stvorené“. Sám Ježiš teda je jediným primeraným obrazom Boha. Kto videl jeho, videl Otca (porov. Jn 14, 9), lebo „On je obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15).
Tradícia stotožnila Krista s Tým, ktorý zjavil Svoje meno Mojžišovi. Tajuplné meno „Ktorý-Som“, JHVH v hebrejčine, bolo preložené ako O ΩN (Ho Ón) v gréckej Biblii, Septuaginte. Štvrté evanjelium používa to isté slovo pre Krista: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh [O ΩN], ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18). A preto vpisujeme toto meno do svätožiary okolo Kristovej hlavy na ikonách a na našich bohoslužbách ohlasujeme: „Požehnaný je Ten-Ktorý-Je [O ΩN], Kristus náš Boh…“
Toto zjavenie v Kristovi nám nerobí Boha priehľadným. Ako kresťania prijímame Pána Ježiša Krista ako plnosť Božieho zjavenia. Avšak na sviatok Premenenia (6. august) cirkev spieva, že na vrchu Tábor Ježiš ukázal svojim učeníkom „slávu, nakoľko toho boli schopní“ (tropár). A okrem toho, jeho učeníci videli jeho slávu, „ako im ľudská prirodzenosť umožnila“ (kondák). Božie sebazjavenie nám je limitované, no nie jeho láskou, ale našou neschopnosťou pochopiť Boha.
Nikdy nedokážeme spoznať Boha úplne, ale môžeme ho poznať čoraz lepšie. Ako nás On priťahuje k sebe, zanechávame naše detinské a vieru skresľujúce koncepty Boha. Rastieme, aby sme ho poznali ako milujúceho a súcitného, ktorý sa nám dáva skrze Ježiša Krista, zjavovaného v „tajomstve tajomstiev“ – božskej liturgii. Tu cirkev vstupuje to spásneho života, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Vidíme hĺbku a šírku skutočnosti Božej lásky k nám a Božieho mystického zjednotenia s nami. Liturgia síce nenahrádza širší vzťah medzi Bohom a ľudstvom, ale stáva sa premieňajúcou skutočnosťou tohto vzťahu. Človek môže intelektuálne hľadať Boha, ale Boh nás už našiel a zjednotil sa s nami spôsobmi, ktoré sú mimo našej ľudskej chápavosti. Dokážeme počuť tichý, jemný Boží hlas, ktorý sa prihovára nášmu vnútornému bytiu naprieč vekmi svojím nadčasovým hlasom lásky, a dokážeme túžiť byť „hodnými prijať… nebeské a vznešené tajomstvá… s čistým svedomím“ a tak ho spoznávať spôsobom, ktorý prekonáva obmedzenia našej mysle.
Túto úvahu o význame tajomstva môžeme ukončiť modlitbou, ktorá uzatvára Božskú liturgiu svätého Bazila a vyjadruje našu túžbu čoraz hlbšie vstúpiť do tajomstva Boha:
„Kriste, Bože náš, tajomstvo tvojej prozreteľnosti sa naplnilo a uskutočnilo podľa našich síl. Veď sme konali pamiatku tvojej smrti, hľadeli sme na udalosť tvojho vzkriesenia, naplnili sme sa tvojím nekonečným životom, radovali sme sa z tvojho nebeského pokrmu, ktorý nám dopraj i v budúcom veku skrze dobrotu tvojho večného Otca, tvojho svätého, láskyplného a životodarného Ducha…“
[Modlitba pri požívaní svätých darov]
Zdroj: Katechizmus LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad zhotovil o. Ján Krupa
Nasledujúce: Svetlo pre života: Zjavené tajomstvo (5. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život – Tajomstvo Boha (3. časť)
