Svetlo pre život II.: Nepohyblivé cykly – svätí a Bohorodička (9. časť)

Na základe tohto chápania Božieho oslávenia ľudstva Cirkev slávi aj sviatky svojich hrdinov viery, svätých. Prostredníctvom svojej svätosti a hrdinstva pre vieru zjavujú neustále pôsobenie Ducha v živote Božieho ľudu, zbožšťujúc ho a povyšujúc bohatstvom viery a lásky. Svätí nenahrádzajú Krista ako jediného prostredníka medzi Bohom a ľudstvom (porov. 2 Tim 2, 56). Pravidlo bohoslužby opäť určuje našu vieru. Svätých prosíme, aby sa modlili a prihovárali sa za nás u Boha.
Ich schopnosť pomáhať nám pochádza len z ich zjednotenia s Bohom. Tak ako prosíme iných, aby sa za nás modlili, môžeme prosiť tých, ktorí už dosiahli jednotu s Bohom, aby sa modlili za nás. Modlíme sa aj za svätých, aby sa ich účasť na božskom živote neustále prehlbovala. Naša úcta k svätým je vlastne znakom našej viery vo vzkriesenie a solidarity všetkých veriacich skrze Boha. Boh Abraháma, Izáka a Jakuba je Bohom živých, a nie mŕtvych (porov. Lk 20, 37 – 38). Naša úcta k svätým je znakom našej dôvery v Boha, ktorý vždy zachováva svoju zmluvu s nami, „aby sme sa v [Kristovi] stali Božou spravodlivosťou“ (2 Kor 5, 21).
Prví svätí, ktorí boli uznávaní a uctievaní, boli tí, ktorí sa fyzicky vzdali svojho života ako svedkovia viery v Krista. Nazývali sa mučeníci (z gréckeho slova martys pre „svedka“). Na mieste ich pochovania sa stavali kaplnky a oltáre, pretože ich smrť vo viere a v nádeji na vzkriesenie bola osobitným hrdinským činom, ktorý mali uznávať všetci kresťania. Tento zvyk prerástol do súčasnej praxe sláviť božskú liturgiu vždy nad relikviami svätých. V súčasnosti sú relikvie zašité do špeciálnej látky nazývanej antimenzion, ktorú posväcuje patriarcha alebo biskup a odovzdáva ju svojim chrámom, aby ju mohli položiť na oltár na slávenie liturgie.
Uctievanie svätých je veľmi starobylou tradíciou Cirkvi. Spočiatku sa na nich spomínalo len v spoločenstvách a na miestach, kde boli pochovaní alebo vydali svedectvo viery. Táto miestna úcta k hrdinstvu mučeníkov sa rozšírila do ďalších miestnych cirkví. Prvými spomedzi týchto svätých boli apoštoli, z ktorých všetci okrem svätého Jána boli aj mučeníkmi. Apoštoli ohlasovali Pánovo zmŕtvychvstanie a vieru, ktorej ich naučil, a ktorá sa stala základom viery celej Cirkvi. Dnes je najväčším sviatkom svätých sviatok prvých apoštolov Petra a Pavla (29. júna), ktorí obaja trpeli pre Krista v meste Rím. Už v roku 95 Kliment Rímsky napísal:
„Peter, ktorý z dôvodu zlej žiarlivosť nielen raz alebo dvakrát, ale často znášal utrpenie, a tak, vydávajúc svedectvo, odišiel na slávne miesto, ktoré si zaslúžil. Pavol z dôvodu súperenia a hádok ukázal, ako sa získava cena za trpezlivú vytrvalosť. Sedemkrát bol v okovách, bol vo vyhnanstve, kameňovaný, stal sa hlásateľom [evanjelia] na Východe i Západe a získal vznešenú slávu, ktorú si jeho viera zaslúžila. Celý svet učil spravodlivosti a až po hranice Západu vydával svoje svedectvo pred vládcami. A tak, prepustený z tohto sveta, bol vzatý do svätyne a stal sa najväčším príkladom trpezlivého utrpenia.“
Po období prenasledovania začali byť za hrdinstvo v prospech viery uznávané aj iné vrstvy kresťanov. Boli považovaní za tých, ktorí duchovne položili svoj život za Pána. Do tejto skupiny patrili vyznávači, ktorí fyzicky trpeli pre vieru, ale nie až na smrť; askéti, muži a ženy, ktorí sa zriekli manželstva a materiálnych pôžitkov a žili v pokání, aby hľadali zjednotenie s Bohom; a svätí biskupi, ktorí zasvätili svoj život, podobne ako Peter, stádam, ktoré im Kristus zveril do opatery. Okrem toho svätí muži a ženy zo všetkých oblastí života boli takto uznaní a vyhlásení Cirkvou za svätých. Spočiatku ich uznávala každá miestna cirkev, neskôr sa na Západe vyvinul proces rozlišovania svätosti a kanonizácie tých, ktorí sa stali vzorom cností pre všetkých kresťanov, a v Katolíckej cirkvi bola kanonizácia svätých obmedzená.
V moderných cirkevných kalendároch sa každý deň v roku pripomína aspoň jeden svätý. Jedného dňa sa pripomínajú všetci svätí, kanonizovaní aj neznámi. Tento sviatok všetkých svätých sa v byzantských cirkvách slávi v prvú nedeľu po Päťdesiatnici na znak toho, že dar svätosti je najväčšou z chariziem daných Cirkvi prostredníctvom Svätého Ducha.
Okrem nich sa osobitne pripomína každý z dvanástich apoštolov: Peter a Pavol (29. jún), Jakub (30. apríl), Ján (8. máj a 26. september), Andrej (30. november), Filip (14. november), Bartolomej (11. jún), Júda (19. jún), Matúš (16. november), Tomáš (6. október), Jakub Mladší (9. október), Šimon (10. máj) a Matej (9. august). Toto zoskupenie je len ukážkou najväčších svätých, ktorých si pripomíname. Poskytuje predstavu o veľkej rozmanitosti životov a ciest k svätosti. Títo veriaci odpovedali na Pánovu výzvu, aby boli „dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48). Slávenie ich pamiatky je pre nás príkladom: „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery“ (Hebr 12, 1 – 2).
Niektorí svätí sa oslavujú zo špecifických dôvodov. Svätí anjeli sa pripomínajú pre ich úlohu pri našej spáse a pre ich neustálu ochranu a starostlivosť o ľudský rod. Najväčším sviatkom anjelov je sviatok svätých archanjelov Michala a Gabriela a všetkých svätých anjelov (8. november). Osobitne sa uctieva svätý Ján Krstiteľ ako Predchodca Krista a svedok viery pred Herodesom. Jeho jedinečná úloha vo vzťahu ku Kristovi bola zaznamenaná v evanjeliách. Ešte pred narodením poskočil v lone svojej matky Alžbety, keď počula hlas Márie Bohorodičky (Lk 1, 41). Náš Pán o ňom svedčil: „Medzi narodenými zo ženy nepovstal nikto väčší ako Ján Krstiteľ“ (Mt 11, 11), a on bol len predchodcom Božieho kráľovstva. K oslavám Jána patria jeho počatie (23. september), narodenie (24. jún), jeho pokrstenie Ježiša (7. január), umučenie (29. august) a nájdenie jeho relikvií (24. február a 25. máj).
Hlavné sviatky svätých
V kalendári byzantských cirkví sa slávnostnejšie spomínajú niektorí svätí:
Bazil Veľký, kapadóckocézarejský arcibiskup (1. január)
Anton Veľký (17. január)
Eutymios Veľký (20. január)
Gregor Teológ, konštantínopolský arcibiskup (25. január)
Ján Zlatoústy, konštantínopolský arcibiskup (27. január, 13. november)
Svätí sebastejskí mučeníci (9. marec)
Juraj, víťazný veľkomučeník (23. apríl)
Teodóz Pečerský (3. máj)
Cyril a Metod, apoštolom rovní (11. máj)
Konštantín a Helena, apoštolom rovní (21. máj)
Kozma a Damián, nezištní divotvorcovia (1. júl)
Atanáz z hory Athos (5. júl)
Anton Kyjevsko-pečerský (10. júl)
Prorok Eliáš (20. júl)
Simeon Stĺpnik (1. september)
Demeter veľkomučeník Myromvonný (26. október)
Barbora hieromučeníčka a Ján Damaský (4. december)
Sáva Posvätený (5. december)
Mikuláš Divotvorca, myrský arcibiskup (4. decembra)
Štefan Prvomučeník (27. december).
Nepohyblivý cyklus: Bohorodička
Najväčšou zo všetkých svätých je, samozrejme, Bohorodička, Božia Matka. Na každej božskej liturgii sa prináša nekrvavá obeta najskôr „za našu presvätú, prečistú, preblahoslavenú a slávnu Pannu Máriu, Bohorodičku a vždy pannu“. Jej postavenie je jedinečné v spáse. Ako tá, ktorá z vlastnej slobodnej vôle porodila vo svojom lone Božieho Syna, je prvá, spasená inkarnáciou (vtelením) Božieho Slova. To sa osobitne uctieva na sviatok jej Zosnutia (Uspenija) 15. augusta, ktorý zároveň oslavuje jej vzatie do neba (latinsky Assumptio) ako prvej z celého ľudského rodu, ktorá sa zúčastňuje na vzkriesení nášho Pána. Ostatné udalosti jej života majú pre nás spásonosnú hodnotu ako vzory kresťanského života a kvôli jej najvyššej úlohe pri spáse uskutočnenej skrze Ježiša Krista.
Medzi tieto udalosti patria: jej počatie svätou Annou (9. december), jej narodenie (8. september), jej vstup do chrámu vo veku troch rokov (21. november) a napokon sviatok jej ochrany (1. október), ktorý oslavuje jej úlohu orodovníčky za nás. Okrem toho má dôležitú úlohu vo viacerých sviatkoch Pána: Zvestovanie, Narodenie Ježiša, Predstavenie v chráme a stretnutie so svätými prorokmi Simeonom a Annou.
Niektoré údaje o jej živote sa nachádzajú v evanjeliách a týkajú sa jej vzťahu k Ježišovmu životu. Iné príbehy sa nachádzajú v apokryfných (nekánonických) evanjeliách, najmä v takzvanom Jakubovom protoevanjeliu. Kresťanský zmysel sviatkov je založený na pevnej tradícii. Mária bola skutočne vyvolená a zachránená od samého začiatku svojho života pre svoj osobitný vzťah k Bohu a vzhľadom na svoje povolanie byť jeho matkou. Jej prebývanie v chráme je pravdepodobne úplne nehistorické. Učí nás však pravde, že tá, ktorá mala porodiť Krista, sa už od svojho detstva stala Božím chrámom. Boh nebýva len v budove postavenej z kameňa. Mária vošla do chrámu, hoci ona sama bola Božím chrámom. Aj my sme „živé kamene [vbudované] do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby sme prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 2, 5). Cirkev pri oslave významu Bohorodičky nezdôrazňuje historické udalosti jej života, ale teologický význam tej, ktorá nosila Boha vo svojom lone.
Zdroj: Light for life. Part two. The Mystery celebrated. God with us publications 1996. Pracovný preklad zhotovili Juraj Šipula a o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Svetlo pre život II.: Otázka kalendára (10. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život II.: Nepohyblivý cyklus: Sviatky Pána (8. časť)