Očami viery: Posledné dni (21. časť)
Bod v dejinách, keď budeme naplno prežívať tento život, je v gréčtine známy ako eschaton, z čoho pochádza slovenské slovo eschatológia, náuka o posledných dňoch. Mnohých ľudí dnes táto téma fascinuje a veľké sekty, ako napríklad adventisti siedmeho dňa a svedkovia Jehovovi, vznikli preto, lebo ľudia verili, že posledný čas je blízko. Mnohí v rámci týchto siekt alebo v samotnej Cirkvi silne cítia, že náš vek sa čoskoro skončí a začne sa eschaton. Zo Svätého písma a historických udalostí vyvodzujú závery, ktoré spájajú s biblickými proroctvami, zvyčajne spôsobom, ktorý je násilný voči pôvodnému významu Svätého písma. Keď sa blížil rok 2000, tento záujem vzrástol, rovnako ako keď sa blížil rok 1000 po Kristovi. Rovnaký účinok majú aj iné očíslované roky, keď si ľudia vysvetľujú znamenie, ktoré označuje daný dátum, ako koniec. Bolo napísané obrovské množstvo kníh a zdá sa, že mnohí kresťania v oblasti vysielania a ostatných médiách zakladajú svoje posolstvo na presvedčení, že éra Cirkvi sa skončí v našej generácii.
Eschaton, čo znamená posledné dni naplnenia času, bude zahŕňať návrat Syna človeka v sláve, nazývaný parúzia. |
Cirkev vždy učila, že eschaton bude ďalším prvkom v Božom pláne pre nás, ale nikdy nepovedala, kedy sa uskutoční. Zdôrazňuje však, aké budú hlavné prvky posledných dní podľa Svätého písma, pričom prvým z nich je návrat Krista na tento svet. Ako už bolo spomenuté v tretej kapitole, sám Kristus často učil, že „Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi“ (Matúš 16, 27). Kristus použil obraz kráľovského triumfálneho sprievodu alebo parúzie, doplnený trúbením poľníc, kráľovským trónom a obsluhou, ktorý prichádza na oblakoch s veľkou mocou.
Tieto obrazy majú naznačovať, že Kristus sa vráti nie v skrytosti svojho predchádzajúceho života na zemi, ale v sláve Otca. Tento príchod bude náhly, „ako blesk vzíde na východe a vidno ho až na západ“ (Matúš 24, 27), ale budú mu predchádzať znamenia, od prírodných katastrof veľkého rozsahu až po odpadnutie mnohých veriacich od Krista, podnietené vystúpením falošných prorokov a pseudomesiášov, ktorí popierajú, že Ježiš je Boží Syn, ktorý sa stal človekom pre našu spásu (Druhý Jánov list 7). Židovskí kňazi, ktoré si uvedomili, že Kristus hovorí o sebe v týchto súvislostiach, ho vyhlásili za bohorúhača, ktorý podlieha trestu smrti.
Hoci jeho príchodu budú predchádzať tieto znamenia a tieto znamenia sú zjavné už od biblických čias, čas jeho príchodu je všetkým okrem Otca neznámy:
O tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec. (Matúš 24, 36)
Kristus použil niekoľko obrazov, aby naznačil, že hoci jeho návrat budeme očakávať, určite nebudeme schopní predpovedať jeho presný čas. Najobľúbenejším z týchto podobenstiev v byzantskej tradícii je podobenstvo o ženíchovi, na ktorého príchod máme byť pripravení. To tvorí nielen základ Polnočnice, teda jednej z našich každodenných modlitbových hodín, ale slúži aj ako téma prvých dní Veľkého týždňa. V týchto bohoslužbách neustále ohlasujeme naše očakávanie, že Ženích príde:
Hľa, Ženích prichádza uprostred noci: Blahoslavený sluha, ktorého nájde bdelého. Ale ten, ktorého nájde nedbalého, nebude ho hoden. Daj si teda pozor, duša moja! Neupadaj do hlbokého spánku, aby si nebola vydaná na smrť a aby sa pred tebou nezatvorili dvere kráľovstva. Namiesto toho bdej a volaj: Svätý, svätý, svätý si, Bože. Na príhovor Bohorodičky zmiluj sa nad nami.“
Ďalším aspektom byzantskej liturgickej spirituality, ktorý súvisí s druhým príchodom Krista, je „celonočné bdenie“. V tejto praxi veriaci trávia celú noc v modlitbe, ktorá sa začína večierňou a pokračuje utierňou a božskou liturgiou na druhý deň ráno. Toto nočné bdenie sa v prvých dňoch Cirkvi často slávilo v nedeľu, čím sa týždenný Pánov stotožňoval s konečným Pánovým dňom, dňom jeho druhého príchodu. V súčasnosti celonočné bdenie praktizujú už len nábožné zoskupenia alebo monastiere.
Hoci teda nie je a nemôže byť známe presné načasovanie, druhý príchod možno očakávať a dokonca v neho dúfať. Čakáme s láskou na Kristov príchod, ako hovorí svätý Jakub, ako roľník čakajúci na dážď, a pripájame sa k volaniu prvých kresťanov: „Príď, Pane – Maranatha!“ (Prvý list Korinťanom 16, 22).
Zdroj: With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Očami viery: Vzkriesenie (22. časť)Predchádzajúce: Očami viery: Záblesky večného života (20. časť)