Svetlo pre život III.: Obdarovaní pre službu (6. časť)
Vo Svätom písme sa Boh riadi prístupom „príď“ – „choď“. Volá ľudí k sebe do najhlbšieho zjednotenia, ktoré ich premieňa, napĺňa ich Duchom, a potom ich posiela ako „apoštolov“, aby k sebe pritiahol ďalších.
Jeho plánom bolo urobiť to s celým svojím ľudom, Izraelom, a potom s „novým Izraelom“, Cirkvou. „Apoštol“ je ten, kto je poslaný s mandátom a mocou toho, kto ho posiela. „Apoštol“ je predĺženou rukou Odosielajúceho. Tak ako Otec posiela Syna a Ducha, ktorí ho sprítomňujú a robia zakusiteľným, tak to chce Boh urobiť aj tebou. Cirkev je „apoštolská“, poslaná – a my všetci sme zodpovední za to, aby Cirkev zostala „apoštolská“, poslaná. Tvoj duchovný život nie je v žiadnom prípade „tvoj“ – je určený pre svet. Čím viac sa k nemu približuješ, tým bližšie si všetkým ostatným.
Všetci kresťania sú povolaní vydávať svetu svedectvo, byť mučeníkmi. Tým, že žijeme kresťanským životom, sme živými evanjeliami, ohlasujeme, kto a čo je Boh, sme živým dôkazom jeho spásonosnej prítomnosti a činnosti. A tento kresťanský život nás robí služobníkmi Boha, jeden druhého a sveta. „Boží služobník…“ je bežný spôsob označovania veriacich v bohoslužbách, pretože všetci kresťania sú poslaní slúžiť. Nemusíme čakať, kým dosiahneme absolútnu zrelosť v živote Ducha, aby sme začali slúžiť a byť používaní Pánom. Práve naopak: tým, že slúžime, rastieme. Tým, že rastieme, stávame sa schopnými ešte viac slúžiť.
V rámci každého životného štýlu sme všetci povolaní k rôznym formám „služby“, k spôsobom, ktorými slúžime spoločenstvu Cirkvi a svetu. Cirkev sa „skladá“ zo vzájomne závislých služieb. Všetci si navzájom slúžime, a tak budujeme Kristovo telo. Niektoré z nich sú „dary“, charizmy, ktoré Svätý Duch dáva človeku pre dobro druhých. Zahŕňajú čas, talenty a poklady, ktoré nám Boh zveril, aby sme ich použili v službe druhým.
Iné charizmy odovzdáva Duch prostredníctvom Cirkvi určitým osobám, ktoré sú určené na špecifické služby. Tak je to v prípade povolania k službe prostredníctvom svätenia. Základným kňazstvom v Cirkvi je kňazstvo Krista, Veľkňaza. Všetci na ňom dostávame podiel prostredníctvom tajomstiev kresťanskej iniciácie, spoločne tvoríme „kráľovské kňazstvo“. A Kristus pôsobí v nás všetkých a cez nás všetkých, keď sa zhromažďujeme. On však v spoločenstve ustanovil aj služobné kňazstvo, tých, ktorí sú oddelení vkladaním rúk ako biskupi, presbyteri (kňazi) a diakoni. Toto kňazstvo závisí od kňazstva všetkých veriacich – nie že by bolo od neho odvodené, ale v tom zmysle, že existuje v Cirkvi, aby „burcovalo“ veriacich, aby pôsobili ako „kráľovské kňazstvo“. Služobné kňazstvo je v službe kňazstvu veriacich, aby ho viedlo k uskutočňovaniu svätých tajomstiev. Biskupi vykonávajú plnosť tohto kňazstva. Pomáha im presbyterát a diakonát (kolégiá presbyterov [kňazov] a diakonov), ktoré rozširujú prítomnosť a službu biskupa.
Na miestnej úrovni spoločenstvo tiež povoláva ľudí do špecifických služieb v rámci spoločenstva, z ktorých niektoré si vyžadujú „vyňatie“ biskupom: kantori, čitatelia, posluhujúci, katechéti a ďalší. V týchto funkciách budujú svoje spoločenstvo prostredníctvom zjednotenia s Kristom, Služobníkom všetkých.
Pevne stáť v našom povolaní
Od apoštolských čias si Cirkev uctievala mučeníkov, ktorí svedčili o Kristovi až po vyliatie svojej krvi. Počnúc apoštolmi a mučeníkmi Nového zákona sa mučeníctvo považovalo za vzor kresťanského svedectva. Dôležitým aspektom tohto svedectva je, že mučeníci pevne stoja vo svojom záväzku voči Kristovi, aj keď sa proti nim môžu postaviť všetky sily rodiny a spoločnosti.
Keď sa Cirkev v rímskom svete stala bezpečnejšou, šance kresťanov svedčiť o Kristovi prostredníctvom krvavého mučeníctva sa začali znižovať. Čoraz viac mužov a žien, ktorí cítili potrebu vynaložiť svoj život na radikálne svedectvo o Kristovi, nachádzalo svoju príležitosť v snahe o panenstvo a askézu. Týchto ľudí priťahovalo to, čo sa začalo nazývať mníšskym životom. Tento život sa začal vnímať ako istý druh „bieleho“ mučeníctva: život, ktorý sa prežíva pevným postojom v askéze, tak ako mučeníci pevne stáli vo svojom svedectve. Niektorí askéti, ako napríklad STĹPNICI (gr. STYLITES), skutočne strávili svoj život stojac na ohraničenom mieste, čím zdôraznili toto spojenie s odhodlaním mučeníkov. Toto odhodlanie mučeníkov a askétov zostať verní napriek duchovným silám, ktoré sa proti nim postavili, slúžilo ako inšpirácia pre generácie kresťanov žijúcich pod útlakom.
Ich svedectvo nadobúda v modernom svete nový rozmer. Súčasná spoločnosť odstránila akúkoľvek sociálnu stigmu z ľudí, ktorí sa vzdávajú svojich záväzkov. Páry sa rozvádzajú alebo duchovní a rehoľníci sa vracajú do laického stavu s ľahkosťou, ktorá odráža naše prijatie zmeny. Oceňujeme myšlienku krízy stredného veku a očakávame, že ľudia v dôsledku toho zmenia svoj životný stav. Možno by sme sa mali znova pozrieť na svedectvo „červeného“ aj „bieleho“ mučeníctva, keď pevný postoj napriek fyzickému alebo duchovnému odporu priniesol víťazstvo.
Náš spoločný cieľ: večný život
Od Pána vieme, že všetky naše inštitúcie, vrátane tých duchovných, sú predurčené na zánik, bez ohľadu na to, aké sú dobré, krásne alebo vznešené. Dokonca aj tí, ktorých nám Boh dal milovať najviac, nám budú jedného dňa vzatí. Svätý Gregor z Nyssy to vyjadril najvýstižnejšie:
„Vždy, keď sa manžel pozrie na milovanú tvár [svojej ženy], v tej chvíli ho sprevádza strach z odlúčenia. Ak počúva jej sladký hlas, v mysli sa mu vynára myšlienka, že ho jedného dňa nebude počuť. Kedykoľvek sa teší z pohľadu na jej krásu, vtedy sa najviac chveje predtuchou, že bude trúchliť nad jej stratou… Aj túto myšlienku musí mať v hĺbke duše, že jedného dňa sa celá táto krása rozplynie a stane sa ako nič, premení sa po všetkom tomto predstavení na odporné a nevzhľadné kosti, ktoré nenesú žiadnu stopu, žiadnu pamiatku, žiadny pozostatok toho živého kvetu.“
Tajomstvo smrti pohlcuje všetky naše pozemské nádeje a sny, či už ide o rodinu, monastier alebo Cirkev. Ale my nie sme zo sveta (porov. Jn 15, 19). Krstom sme sa znovu narodili do nového života, do života v nebi. „Očakávam vzkriesenie mŕtvych,“ ako sa hovorí v Nicejskom vyznaní viery. Toto očakávanie je eschatologickým rozmerom našej viery. A práve táto nádej na večný život odhaľuje konečný zmysel nášho krstu. Len vďaka nášmu spoločenstvu s Kristom môžeme byť vo večnom spoločenstve so sebou navzájom. Neexistuje žiadny vzťah, ktorý by bol taký dôležitý ako ten, ktorý zdieľame s Kristom prostredníctvom krstu a spoločenstva, dokonca ani naše najbližšie rodinné väzby. „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10, 37). Len vďaka tomu, že sme „v Kristovi“, sa naplní akýkoľvek vzťah s druhými.
Zdroj: Light for life. Part Three. The Mystery lived. God with us publications 2001. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Predchádzajúce: Svetlo pre život III.: Premenený prebývajúcim Duchom (5. časť)
