Kristus naša Pascha: Samosprávna povaha Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej spoločenstvo s ostatnými samosprávnymi cirkvami (35. časť)
Vývoj samosprávy v Cirkvi
301 Boží Syn vzal na seba ľudské telo v konkrétnom historickom čase a na konkrétnom mieste. Bol synom židovského národa, prijal jeho zvyky, kultúru a mentalitu. Podobne aj Kristovo evanjelium – to isté včera, dnes i zajtra – je v hlásaní Cirkvi „odeté“ mentalitou a kultúrou rôznych národov. Takto sa formujú odlišné cirkevné tradície a rodia sa a rastú samosprávne cirkvi. „V spoločenstve Cirkvi oprávnene jestvujú partikulárne cirkvi, ktoré majú vlastné tradície.“[1]
302 Patriarcha Josyf Slipyj opisuje partikulárnu povahu samosprávnej Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi takto: „Partikularita (po ukrajinsky pomisnist) našej cirkvi spočíva v jej jednote s minulosťou; v jej jednote ako cirkvi na Ukrajine i v diaspóre; v jednote zmýšľania s jej patriarchom; a v jej jednote so všeobecnou Cirkvou a jej Hlavou, nástupcom svätého apoštola Petra.“[2] V súlade so svojou partikulárnou samosprávnou povahou má naša cirkev synodálnu štruktúru. Synoda biskupov má najvyššiu zákonodarnú a súdnu moc v cirkvi.[3] Plní svoju službu Božiemu ľudu vo veciach týkajúcich sa vyučovania viery, liturgického života a pastoračného riadenia. Synode biskupov predsedá patriarcha, hlava a otec samosprávnej (partikulárnej) cirkvi.
303 Samosprávna (partikulárna) cirkev má vlastné pramene kresťanskej tradície, svoju vlastnú teológiu, spiritualitu a zbožnosť (alebo kresťanský životný štýl), vlastné liturgické a kánonické dedičstvo; inými slovami, aj vlastné spôsoby vyznávania tajomstiev spásy.[4] Život samosprávnej cirkvi korunujú jej svätí, mučeníci a vyznávači. Veľmi dôležitým znakom samosprávy cirkvi je jej misionárske zameranie, ktoré sa prejavuje v hlásaní Kristovho evanjelia nekresťanom rôznych národov a kultúr. Plným vrcholom rozvoja samosprávnej cirkvi je patriarchát: „Cirkevný patriarchát je viditeľným znakom zrelosti a autonómie samosprávnej cirkvi a mocnou silou v cirkevnom a národnom živote.“[5]
Vývoj spoločenstva medzi sesterskými cirkvami
304 Plnosť Kristovej Cirkvi pôsobí v každej samosprávnej cirkvi, ktorá zostáva v spoločenstve s ostatnými samosprávnymi cirkvami. Viditeľným znakom spoločenstva medzi cirkvami je všeobecný veľkňaz, rímsky pápež, ktorého prvenstvo v láske a v učiteľskej službe patrí k dedičstvu viery celého kresťanstva. Keď kyjevský metropolita Hilarion, vyzdvihujúc pápeža svätého Klimenta, ho uznal za „chválu mučeníkov, ozdobu hierarchov a neotrasiteľný základ Kristovej Cirkvi, ktorú pekelné brány nemôžu premôcť“[6]. Spoločenstvo s Rímskou cirkvou je znakom a podmienkou príslušnosti k všeobecnej Cirkvi. „Lebo od príchodu vteleného Slova medzi nás majú všetky cirkvi v každej časti sveta za základ a základňu len tú najväčšiu cirkev.“[7]
305 „Okolo Eucharistie a posvätnej bohoslužby vznikli samosprávne cirkvi v rámci jedinej Kristovej Cirkvi.“[8] V každej samosprávnej cirkvi sa tajomstvo Božej lásky napĺňa v službe Eucharistie a na tomto základe sa vyvinul zvyk označovať samosprávne cirkvi ako „sesterské cirkvi“[9]. Každá samosprávna cirkev má spasiteľnú vieru, neprerušené apoštolské dedičstvo a pravé sväté tajomstvá. Označenie „sesterská cirkev“ teda znamená uznanie týchto atribútov v druhej cirkvi. Zdôrazňuje tiež rovnosť samosprávnych cirkví.
306 Spoločenstvo cirkví bolo zakalené hriechom cirkevných rozkolov. V dejinách sesterských cirkví bolo potrebné prekonať dôsledky ľudského hriechu a slabosti. Príkladom prekonania takéhoto cirkevného rozkolu bolo spoločenstvo cirkví dosiahnuté na Florentskom koncile – a následne, na základe florentskej tradície, pri Brestskej únii:
„Nech sa radujú nebesia a nech sa veselí zem“ (Ž 95[96], 11), pretože múr, ktorý oddeľoval západnú a východnú cirkev, bol odstránený, vrátil sa pokoj a harmónia, pretože nárožný kameň, Kristus, ktorý obe strany zjednotil (porov. Ef 2, 20; 2, 14), spojil obe strany veľmi pevným putom lásky a pokoja, zjednotil ich a drží spolu v zmluve večnej jednoty.[10]
Cesta k obnove spoločenstva medzi cirkvami závisí od obnoveného vedomia samosprávnych cirkví, že sú sesterskými cirkvami v lone jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi: „A teraz… nám Pán umožňuje, aby sme opäť objavili ako sesterské cirkvi, napriek prekážkam, ktoré medzi nami kedysi vznikli.“[11]
Vývoj cirkevného spoločenstva v rámci Kyjevskej metropólie
307 Kyjevská metropólia, zrodená v krste svätého Volodymyra, sa stala dcérskou cirkvou Konštantínopolskej cirkvi a prostredníctvom nej zostala v spoločenstve s Rímskou cirkvou a ostatnými samosprávnymi cirkvami v rámci všeobecnej Cirkvi. Napriek prerušeniu spoločenstva medzi Rímskou a Konštantínopolskou cirkvou Kyjevská metropólia zostala v spoločenstve s oboma cirkvami. V roku 1596 prostredníctvom Brestskej únie Kyjevská metropólia, verná svojim dávnym tradíciám, znovu potvrdila spoločenstvo s Rímskou cirkvou. Ukrajinská gréckokatolícka cirkev je teda priamou dedičkou Kyjevskej metropólie v spoločenstve s Rímskou cirkvou.
308 Kresťanské cirkvi si uvedomujú, že spoločenstvo cirkví nie je „ani pohltením ani splynutím… Jednota je stretnutím v pravde a láske“[12]. Toto stretnutie vedie k jednote vo viere a k spoločnej účasti na svätých tajomstvách. Naša cirkev sa zapája do ekumenickej činnosti s cieľom dosiahnuť takéto spoločenstvo medzi rozdelenými cirkvami, ako aj obnoviť vnútornú jednotu Kyjevskej metropólie.
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa.
[1] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 13.
[2] Patriarcha Josyf Slipyj, List Farnosti svätých Vladimíra a Oľgy v Chicagu (27. september 1978).
[3] Porov. CCEO, kánony 102 – 113.
[4] Patriarcha Josyf Slipyj, Správa o Katolíckej cirkvi na Ukrajine (18. júl 1982).
[5] Patriarcha Josyf Slipyj, Odkazy(22. december 1981).
[6] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň na obnovu Chrámu desiatkov.
[7] Maxim Vyznávač, Teologické a polemické spisy: PG 91, 137 – 140.
[8] Patriarcha Josyf Slipyj, Pastoračný list o Eucharistii (19. august 1976).
[9] Ján Pavol II., Encyklika Ut unum sint(25. máj 1995), 57
[10] Florentský koncil, Bula Laetentur caeli(6. júl 1439).
[11] Ján Pavol II., Encyklika Ut unum sint, 57.
[12] Ján Pavol II., Encyklika Slavorum apostoli(2. jún 1985), 27
Nasledujúce: Kristus naša Pascha: Úcta k Presvätej Bohorodičke (36. časť)Predchádzajúce: Kristus naša Pascha: Cirkev je jedna, svätá, katolícka a apoštolská (34. časť)
