Očami viery: Záblesky večného života (20. časť)
A tak v živote Cirkvi nachádzame istý druh napätia. Je už živá v Duchu, ale nie naplno. Teraz je Božím kráľovstvom, ale nie úplne. Je dnes večným životom, ale len preto, lebo už žije v budúcnosti. Premena veriacich sa začína už teraz, ale jej naplnenie sa dosiahne až v budúcom živote. To, na čo toto napätie poukazuje, vyznanie viery nazýva životom budúceho veku.
Tento večný život nemôže nikto podrobne opísať, iba povedať, že to bude konečná skúsenosť s Bohom, tak ako je súčasný božský život Cirkvi dočasnou skúsenosťou s ním. A tak nemôžeme odpovedať na otázku svätého Ireneja: „Aké to bude, keď ho po zmŕtvychvstaní uvidíme z tváre do tváre, ak teraz – po prijatí prísľubu Ducha – môžeme volať: ‚Abba, Otče‘?“ Sväté písmo neuvádza žiadne podrobnosti a hovorí vždy v obrazoch. Nový zákon povie nanajvýš toto:
…ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je. (Prvý Jánov list 3, 2)
Na rozdiel od mnohých na Západe, východní cirkevní otcovia nechápali toto „videnie“ ako statický druh kontemplácie Boha, ale ako neustály pohyb k Bohu, ktorý sa nikdy neskončí, pretože Boh je taký nevyčerpateľný, že nás vždy bude priťahovať k sebe. A tak, ako učí svätý Gregor Nysský a ďalší cirkevní otcovia, konečným cieľom ľudstva je byť v nikdy nekončiacom vzostupe lásky, ktorý nás približuje k Nedosiahnuteľnému.
Symbolizuje to vrcholný obraz života budúceho sveta, Baránkova svadobná hostina Baránka (Zjavenie 19, 9). V biblických časoch mala svadobná hostina ďaleko od hodiny torty a šampanského alebo od udalosti, akou môže byť v našej kultúre posedenie pri večeri. Bola to nepretržitá udalosť, často trvajúca niekoľko dní, ako obraz pohybu, života, zdieľania a neprestávajúceho veselia. Večný život bude práve taký: život v neustále rastúcej skúsenosti s tým, ktorý je Počiatok aj Koniec, Kráľ kráľov a Pán pánov.
Ďalším obľúbeným obrazom večného života, nachádzajúcim sa vo Svätom Písme a v liturgickej tradícii Cirkvi, je skúsenosť so svetlom. „Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy“ (Prvý Jánov list 1, 5). Keď je Boh v kontakte s ľuďmi, sme osvietení, naplnení jeho svetlom. Ako nám hovorí svätý Simeon Nový Teológ: „Boh žije a dáva život, premieňa na svetlo tých, ktorých osvecuje“ (Homília 79). Najvyššou skúsenosťou s Bohom, ktorú môžeme dosiahnuť, je podľa názoru mnohých cirkevných otcov uvedomenie si jeho božského svetla, skúsenosť, ktorá nás premieňa na nositeľov jeho svetla.
Podobne ako ikony, ktoré odrážajú svetlo lámp horiacich pred nimi, aj my sme stvorení, aby smer žiarili jeho svetlom, keď prebývame v ňom. Toto chápanie Boha ako premieňajúceho svetla, ktoré osvecuje tých, čo sú v ňom, sa dotýka každej jednej liturgickej skúsenosti Cirkvi, počnúc krstom, ktorý Cirkev nazýva svätým tajomstvom osvietenia, až po zádušné bohoslužby, ktoré slúžime so sviečkami, aby sme si pripomenuli, že zosnulí sú v jeho svetle. V nasledujúcej modlitbe, ktorá sa denne prednáša v Prvej hodinke, cítime, ako hlboko tento obraz prenikol do našej predstavy o večnom živote:
Kriste, pravé Svetlo, ktoré osvecuje a posväcuje každého človeka prichádzajúceho na svet, nech sa ukáže na nás svetlo tvojej tváre, aby sme v ňom uvideli neprístupné svetlo…
Večný život teda môžeme opísať ako neustále vyhrievanie sa v Božom svetle, ako nekonečnú oslavu jeho prítomnosti a lásky.
Zdroj: With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Očami viery: Posledné dni (21. časť)Predchádzajúce: Očami viery: Ženích prichádza (19. časť)
