Prúd živej vody: Vizuálne prvky liturgickej tradície (22. časť)
V tom, čo sme práve preskúmali, sme videli liturgiu v jej dynamickom režime: „slávenie“ vyjadrené do istej miery v zmysle drámy. Do tejto drámy sú však začlenené určité grafické umenia, ktoré nielen umocňujú vyjadrenie Tradície, ale často jej samy osebe dávajú jedinečný prejav. Existuje mnoho takýchto predmetov a materiálnych usporiadaní, ktoré sa podieľajú na všeobecnom vyjadrení Tradície, ale pozrime sa bližšie len na dva z nich: na samotnú budovu, v ktorej sa zhromažďuje zhromaždenie a ktorú v angličtine bežne nazývame „cirkev“, a na ikony alebo sväté obrazy, ktoré zdobia naše chrámy, domácnosti atď.
Budova chrámu sa od počiatkov Cirkvi značne rozvinula. Ak prví kresťania vôbec mali budovy, vnímali ich najmä ako sály na stretnutia. Okrem oltára a sedadiel pre klérus sa v nich nachádzalo len málo ďalšieho zariadenia alebo výzdoby, ak vôbec. S rozvojom Cirkvi na Blízkom východe začali kresťania pri projektovaní svojich chrámov používať vzor starozákonného chrámu. Priestor oltára bol uzavretý ako Svätyňa svätých závesmi a pred ním bola postavená vyvýšená plocha na čítanie Svätého písma, kázanie a bežné bohoslužby. Z tohto počiatku časom vznikol prepracovanejší dizajn byzantských chrámov, niekedy pokrytých ikonami od podlahy až po strop.
Dizajn chrámov sa od byzantskej éry snažil odrážať chápanie Cirkvi ako takej. Tak ako sme prešli cez Starý zákon do ríše milosti v Kristovi, tak v budove chrámu prechádzame cez narthex alebo vestibul, vyzdobený ikonami starozákonných postáv, do lode, ktorá predstavuje novozákonnú Cirkev. V lodi sme zo všetkých strán obklopení ikonami svätých, ktoré nám pripomínajú, že sme s nimi a so všetkými veriacimi v Krista všetkých čias a miest jedno telo. V kupole nad našimi hlavami je obraz Krista, Pána všetkého, hlavy tela. Medzi zemou a nebom, v apside, vidíme Bohorodičku, „širšiu než nebesia“, ktorá vo svojom lone nosí Krista, poukazujúc na miesto vtelenia v Božom pláne.
V chrámovej lodi stojíme pred svätyňou, ktorá predstavuje Boží trón, budúce kráľovstvo. Zatiaľ čo starozákonná svätyňa bola od ľudí oddelená nepreniknuteľnou oponou, cez ktorú mohol raz za rok prejsť len veľkňaz, my máme „smelú dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv, tou novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu“ (Hebr 10, 19). A tak opona už nie je nepreniknuteľná: skrze Krista prichádzame a vchádzame do svätyne, prinášajúc Božie slovo vo Svätom písme a eucharistické dary. Ikony na tejto priepustnej opone, ikonostase, hovoria o vtelení Božieho Syna, ktorý nám otvoril cestu k Otcovi. Pretože jasne špecifikovaný dizajn budovy chrámu graficky vyjadruje toto, srdce nášho chápania Božieho zaobchádzania s nami, vnímame ho ako stojaci v kontexte Tradície.
Hoci nič z toho by nebolo menej pravdivé, keby sme naše chrámy nezariaďovali týmto spôsobom, používanie tohto konkrétneho formátu pre štruktúru chrámovej budovy pomáha zdôrazniť realitu, ktorú sa chrám snaží vyjadriť.
Pretože ikony sú tak veľmi späté s našimi chrámami, už sme sa o nich zmienili a o ich úlohu v usporiadaní priestoru a materiálu, ktorý robí chrám nápomocným porozumeniu a modlitbe. Pozrime sa bližšie na ikony ako také. Pôvod majú v pohrebných portrétoch egyptského Rímskeho kráľovstva a stali sa umeleckou formou par excellence byzantskej cirkvi. Maľovanie – alebo lepšie povedané „písanie“ – ikon je hlboko náboženskou udalosťou. Tradícia prikazuje, aby sa ikonopisec počas procesu písania ikony modlil a postil. Je to paralelné so židovskou tradíciou, podľa ktorej sa pisár, ktorý má napísať božský tetragram (znaky označujúce Božie meno), musí najskôr okúpať a obliecť si čisté šaty a potom bez prestávky napísať celý tetragram. Byzantská ikonografia vyvinula túto paralelnú disciplínu kvôli presvedčeniu Cirkvi, že ikona – v reálnom zmysle – sprítomňuje zobrazenú osobu. Písanie ikony sa stáva zjavením, zjavením svätej osoby tak, ako existuje v sláve, ako premenená. Preto neexistuje žiadna snaha o „prirodzený“ vzhľad podľa telesných noriem. Postavy osôb, dokonca aj budovy a scenérie, sú štylizované. Zvyčajne sa pred obrazom necháva horieť lampa alebo sviečka, a to nielen preto, aby sa vyjadrilo, že ikona je oknom do neba a že sa prostredníctvom nej uskutočňuje „reálna prítomnosť“, ale aj preto, aby sa zdôraznilo, že Kristovo svetlo sa odráža od svätca prostredníctvom prebývajúceho Ducha. Tradícia na vyjadrenie tejto skutočnosti prevzala obrazy z Evanjelia svätého Jána: hlavy svätých sú uzavreté aureolami, ktoré odrážajú svetlo v nich, a postavy stoja na pozadí zo zlatých listov, ktoré znázorňuje prenikajúce svetlo Ducha. To má zasa korene v učení o Vtelení a v učení o Premenení.
Jednou z najzúrivejších kontroverzií, ktoré zasiahli cirkev v Byzantskej ríši, bola obrazoborecká heréza. Toto hnutie tvrdilo, že je nesprávne ukazovať ikony Krista a svätých. Časť argumentácie bola teologická: ikonoborci sa domnievali, že vteleného Krista nemožno fyzicky znázorňovať. Tento postoj podporoval heretickú predstavu, ktorá popierala reálnosť Kristovho človečenstva: prečo by ho človek nemohol maľovať, ak bol skutočne ako my vo všetkom okrem hriechu? Tento zdĺhavý spor sa nakoniec vyriešil v prospech princípu ikon a odvtedy sa vo východných cirkvách nepretržite uznáva ikona ako akt viery v reálnosť Vtelenia a prebývanie Ducha.
Ak sa Kristus vtelil, potom má hmotný vesmír teraz novú dôstojnosť a väčšiu moc. Synergia medzi božským a materiálnym vytvára „nové nebo a novú zem“. Ikona je príkladom premeny materiálneho. Rôzne prírodné prvky, ktoré sa podieľajú na výrobe ikony, sa v prítomnosti modlitby a pôstu spájajú a vytvárajú hmotný produkt s veľkým duchovným potenciálom: otvárať okno do neba, komunikovať so svätými a samotným Bohom a prinášať do sveta milosť a priazeň. Ikona je v istom zmysle malým vtelením, akýmsi prorockých cvičením, ktoré nám nielen pripomína Vtelenie, ale ho aj konkrétne ukazuje.
Liturgická reforma a Tradícia
V tomto storočí sa objavilo viacero hnutí a návrhov zameraných na liturgickú reformu. Ako sa na ne treba pozerať, ak pripustíme, že liturgia je vyjadrením Tradície, a teda prítomnosti Ducha v Cirkvi? Sú ľudia, ktorí považujú každé gesto alebo obyčaj ako nemenné, a iní, ktorí v minulosti nevidia trvalú hodnotu. Zdá sa, že prvý názor popiera rozlišovanie medzi primárnymi a sekundárnymi prejavmi Tradície a tými praktikami, ktoré sú len zvyklosťami alebo dokonca zneužívaním. Druhý názor sa zdá byť akýmsi hriechu proti Svätému Duchu, pretože sa zdá, že popiera úlohu Ducha pri formovaní liturgickej Tradície.
Aj tu sa zdá byť užitočné pravidlo: primárne vyjadrenia Tradície v liturgickom živote Cirkvi už viac netreba modernizovať, tak ako samotnú Bibliu. Duch použil tieto prostriedky v priebehu vekov na vyjadrenie niečoho, čo je srdcom kresťanského učenia, a toto musíme uznávať a uctievať. Sekundárne vyjadrenia sa možno nedotýkajú srdca evanjelia, ale určite sú neodmysliteľnou súčasťou života spoločenstva. Prečo by sa napríklad na Bohozjavenie nemala žehnať voda? Zdá sa, že častejšie ako inokedy sa pokusy o reformu na tejto úrovni podnikali prinajlepšom zo zištných dôvodov. Ľudské zvyky sa, samozrejme, dajú zmeniť a často sa aj menia. Aj tu sa však musíme pýtať na motívy: je to z autentického pastoračného dôvodu alebo len preto, že je to príliš veľká námaha? Tradícia je často zakotvená vo zvykoch; a hoci nie sú pre Tradíciu podstatné, vyjadrujú jej význam. Príprava veľkonočných vajíčok môže byť nepríjemná, ale zážitok z Paschy by bez nich nebol rovnaký.
Nakoniec je potrebné napraviť zvyky, ktoré sú výslovne zneužívané. Čo robí zvyk zneužitím? Keď je v rozpore s Tradíciou, a nie v jej rámci. Niektoré zneužitia sa zdajú byť rozšírené, ako napríklad zvyk konať večiereň ráno na Veľkú sobotu; iné sú skôr bežné pre tú či onú miestnu cirkev. Medzi východnými katolíkmi sa mnohé z týchto zneužité zoskupili pod termín latinizácia, ktorý označuje nahradenie autentických východných praktík západnými, aby vyzerali modernejšie, americkejšie alebo, čo je ešte horšie, katolíckejšie. Takéto praktiky sú jednoznačne zneužitím, pretože sú v rozpore s realitou Tradície a autentickou katolicitou univerzálnej Cirkvi. Tieto praktiky zavrhol Druhý vatikánsky koncil, ktorý zdôraznil, že východní katolíci by sa mali usilovať o návrat ku všetkým autentickým praktikám, ktoré boli zanechané v ére latinizácie.
Je zrejmé, že každá autentická liturgická reforma si vyžaduje dobré pochopenie Tradície a schopnosť oddeliť rôzne úrovne zvykov, obyčajov, Tradície atď., aby bolo možné s nimi pracovať. Takáto reforma si vyžaduje osobnú svätosť a seba-porozumenie, aby sme sa vyhli „reformovaniu“ zachovávaním praktík, ktoré sa nám páčia alebo ktoré sú pohodlnejšie, a úplnému zavrhnutiu dôležitejších prvkov. Tie isté prvky sú potrebné na to, aby sme čo najlepšie využili Tradíciu, pretože nás deň čo deň konfrontuje s tým, ako žijeme v Kristovi a ako sa mu klaniame. Čím viac chápeme pôvod našich zvykov a obyčajov, tým viac by sme mali byť schopní pochopiť evanjeliové posolstvo, ktoré sprostredkúvajú, a tak byť živení v mysli a duchu. Odkrývať rôzne vrstvy Tradície a hodovať na ich bohatstve znamená stať sa šťastlivcom, ktorý – ako to opísal Ježiš – „našiel poklad ukrytý v poli“. Na záver sa zamyslite nad týmto príbehom:
Pred niekoľkými rokmi jedna rímskokatolícka mníška rozprávala o svojej ceste viery. Keď bola Rímska cirkev ponorená do začiatkov liturgických reforiem, chodila z miesta na miesto a hľadala „správnu omšu“, na ktorej by sa dodržiavali všetky jej obľúbené praktiky. O nejaký čas zažila obrátenie viery, po ktorom všetky prejavy modlitby chápala ako odraz osobného vzťahu s Bohom, a preto sa v nich cítila ako doma.
To isté platí aj pre naše vnímanie Tradície. Bez vedomého vnímania prítomnosti Ducha vnímame prvky Tradície ako jednotlivé predmety, praktiky alebo prejavy, z ktorých niektoré sa nám môžu páčiť a iné sa môžeme ignorovať. Keď však prvky Tradície vnímame ako znaky prítomnosti Svätého Ducha v Cirkvi v priebehu vekov, pozeráme sa na ne inými očami. Stávajú sa osobným darom lásky od Božieho Ducha, ktorý nás môže obohatiť, byť pre nás výzvou a pomôcť nám budovať sa ako zrelé údy Kristovho tela.
Osobná úvaha
Prečo sú ikony neoddeliteľnou súčasťou našej Tradície?
Ako ťa vťahujú do modlitby? Ako sú prostriedkom premeny?
Vládca, nekonečný vo svojej božskej prirodzenosti, v týchto posledných dňoch si sa blahosklonne vtelil a stal si sa konečným; lebo keď si prijal naše telo, prijal si všetky jeho vlastnosti. Preto predstavujeme tvoju podobu a objímame ju so vzorom v mysli. Pristupujeme k tebe s láskou a podľa božskej tradície stanovenej apoštolmi z nej čerpáme milosť uzdravenia.
Stichira na večierni, Nedeľa ortodoxie
Zdroj: A stream of living water, God with us publications 1988. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Predchádzajúce: Prúd živej viery: Prvky liturgickej Tradície (21. časť)
