Očami viery

Očami viery: Povolaní ohlasovať (18. časť)

od autora: Ján Krupa · 8 marca, 2023

Cirkev je, ako sme videli, zhromaždenie povolané Bohom, ktoré tvorí jedno telo v Kristovi a je naplnené jeho Duchom, ale na aký účel? Mnohí si myslia, že hlavným účelom Cirkvi je spasenie našich duší, ale Nový zákon má na to iný názor: „Urobil si ich kráľovstvom a kňazmi nášmu Bohu“ (Zjavenie 5, 10). Účelom Cirkvi je teda podľa Nového zákona služba Bohu.

Svätý Peter túto myšlienku rozvíja trochu ďalej:

Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla. (Prvý Petrov list 2, 9)

Peter vysvetľuje službu Bohu, ktorá je naším povolaním, v zmysle ohlasovania: Bohu slúžime tým, že vyznávame jeho zázraky. Robíme to predovšetkým v liturgickom zhromaždení, kde v chválospevoch ohlasujeme jeho skutky. „Sláva Tebe!“ je neustálym zvolaním, ktoré vznášame, keď rozprávame o jeho divoch a chválime jeho meno. Z hľadiska služby ohlasovania Cirkvi je božská liturgia vrcholom. V tejto obete chvály sa jedinečným spôsobom rozprávajú a predstavujú Kristove spásonosné činy. Božie „slávne skutky“ sa sprítomňujú v zhromaždení a Cirkev – aspoň na chvíľu – žije v budúcom Kráľovstve. Ako povedal svätý Izák Sýrsky:

Blažený, kto jedol z chleba lásky, ktorým je Ježiš. …už v tomto živote cíti vôňu vzduchu vzkriesenia, ktorý budú dýchať spravodliví po zmŕtvychvstaní.

Liturgické zhromaždenie, a najmä božská liturgia, je jednoznačne udalosťou, v ktorej je Cirkev najpravdivejšie sama sebou a ktorá odráža jej najpodstatnejšie prvky: zhromaždenie, ktoré Boh povolal v sile svojho Ducha, aby ako ľud ohlasovalo a znovu prežívalo slávne diela svojho Spasiteľa a Pána.

Povolanie Cirkvi slúžiť Bohu ohlasovaním jeho skutkov sa nekončí ukončením bohoslužieb. Pokračuje mnohými spôsobmi, keď kresťania vydávajú svedectvo iným a svetu okolo seba. Toto svedectvo môže siahať od vzájomnej podpory vo viere počas ťažkostí, cez obhajobu pravdy evanjelia, keď na nás útočia, až po smrť za Krista v prenasledovaní a šírenie dobrej zvesti evanjelia všade, kde sa práve nachádzame. Napríklad v Skutkoch apoštolov je jasne vidieť, že „evanjelizáciu zdola“ bola zodpovedná za prvé rozšírenie Cirkvi mimo Palestíny. V Skutkoch apoštolov 11, 19 sa píše, že evanjelium najprv priniesli do Fenície (Libanon), na Cyprus a do Antiochie nie apoštoli, ale veriaci. Až keď sa apoštoli dozvedeli o tom, čo sa deje v Antiochii, poslali Barnabáša, aby to prešetril.

Dnes Cirkev pokračuje vo svojej úlohe ohlasovateľky mnohými spôsobmi. Jednotlivci stále šíria dobrú zvesť vo svojom vlastnom prostredí, zatiaľ čo špecialisti prijímajú výzvu súčasných komunikačných médií, aby šírili evanjelium. Všetkými týmito spôsobmi, ako sa ohlasuje Kristus, Cirkev žije svoje povolanie byť zvestovateľkou spásy vo svete.

Služba Cirkvi má ešte jeden dôležitý aspekt, ktorý sa nazýva diakonia alebo služba vo fyzickom zmysle. Pri Poslednej večeri Kristus umyl nohy svojim učeníkom a povedal im: „Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Ján 13, 14 – 15). Jedným z aspektov úlohy Cirkvi ako hlásateľky je teda ohlasovať Božiu lásku konaním skutkov lásky. Napríklad služba diakona bola ako prvá zorganizovaná v Cirkvi, aby sa tomuto aspektu poslania Cirkvi venovala náležitá pozornosť (Skutky apoštolov 6, 1 – 6). A tak sa Cirkev vždy angažovala v skutkoch lásky, a to vo svojich vlastných hraniciach i mimo nich, čím ohlasovala Kristovo víťazstvo nad hriechom a smrťou, a to nielen slovami, ale aj skutkami.

Kňazstvo veriacich

Na tejto službe ohlasovania, pre ktorú Cirkev existuje, sa podieľajú všetci veriaci. Vo vyššie citovanom úseku z Prvého Petrovho listu vidíme, že je to celé telo, ktoré je povolané slúžiť, pretože celá Cirkev je kráľovským kňazstvom. Svätý Peter používa niekoľko pojmov zo starozákonnej skúsenosti – rod, kňazstvo, národ –, aby zdôraznil, že všetci veriaci majú účasť na tejto službe Cirkvi. Ako Peter píše, že sme údmi tela, členmi ľudu, národa s kňazskou funkciou služby.

Počas protestantskej reformácie na Západe mnohí chápali toto učenie svätého Petra tak, že každý veriaci je kňazom, čo bolo súčasťou individualistického trendu spomínaného na začiatku tejto kapitoly. Nový zákon to nikdy nehovorí; skôr nám rozpráva, že sme kolektívne súčasťou kňazstva, národa, ľudu – všetko kolektívne pojmy. A tak práve vtedy, keď konáme ako ľud, vykonávame toto kňazstvo – kňazstvo laosu, čiže tela veriacich.

Skreslené chápanie reformácie bolo v skutočnosti reakciou na skoršiu mylnú predstavu, ktorej sa mnohí ľudia v Cirkvi stále držia. Dánsky filozof Søren Kierkegaard v 19. storočí dobre pochopil túto mylnú predstavu v súvislosti s liturgickým zhromaždením. Kierkegaard si všimol, že mnohí ľudia majú pocit, že bohoslužba v chráme je ako divadelná hra. Duchovenstvo a zbor sú herci a zhromaždenie je publikum, ktoré čaká, že ho niekto zaujme, povznesie, zabaví, aby „si z bohoslužby niečo odnieslo“. Kierkegaard poukázal na to, že v skutočnosti je to zhromaždenie, ktoré je hercom, a Boh, ktorý je divákom, zatiaľ čo duchovenstvo a zbor slúžia najlepšie ako režiséri a podnecovatelia, ktorí pomáhajú telu vykonávať jeho kňazskú službu pred Pánom.

Kierkegaardova analógia je veľmi blízka nášmu východnému kresťanskému chápaniu liturgického zhromaždenia a samotnej Cirkvi. Pomazaní Božím Duchom v myropomazaní sme teda ďalšími Kristami, ktorí sa podieľajú na jeho pomazanej úlohe kňaza. Takto vidíme celé telo, Cirkev, ktorá je celebrantom v liturgickom zhromaždení. Východná terminológia to vlastne jasne naznačuje, keď hovorí o klerikoch ako o slúžiacich, a nie ako o sláviacich bohoslužby, keďže slávenie bohoslužieb je úlohou celého tela. Ako povedal svätý Ján Zlatoústy: „Nie je to len kňaz, kto vzdáva vďaky: je to celý ľud“ (Homília na Druhý list Korinťanom).

Biskup, kňaz a diakon slúžia vo svojich úlohách na božskej liturgii a pomáhajú celému zhromaždeniu alebo telu sláviť liturgiu.

Svätý Pavol nám pripomína, že Cirkev je telo, v ktorom sú rôzne údy s rôznymi funkciami. Nie každý má rovnakú špecifickú úlohu, hoci všetci sa podieľajú na spoločnej službe tela. Hoci sme v prvom rade jeden ľud so spoločným kňazstvom, zároveň sú v kresťanskom spoločenstve špecifické osoby so služobnou úlohou, ktorú ostatní nemajú. Hoci sa všetci podieľajú na spoločnej službe Cirkvi, nie všetci majú rovnaké konkrétne dary. Pokračujúc v obraze tela, svätý Pavol zdôrazňuje, že tieto špecifické dary existujú nie preto, aby oslávili alebo vyzdvihli osobu, ktorá ich dostala, ale pre dobro všetkých.

Pavol vo svojich novozákonných spisoch niekoľkokrát vymenúva tieto dary. Niektoré z nich nazývame štrukturálne alebo inštitucionálne, ako napríklad hierarchovia, ktorí sú nevyhnutní pre usporiadanie základného cirkevného života; iné sú charizmatické, dary, ktoré sa dávajú skôr sporadicky, viac na oživenie viery než na zabezpečenie dobrého poriadku. Tieto špecifické funkcie v rámci kráľovského kňazstva si nevyberajú príslušní jednotlivci, ale Duch, zvyčajne prostredníctvom Cirkvi. V dejinách existovalo a stále existuje mnoho spôsobov, ako sa špecifické služby uznávali: aklamácia ľudu, voľba kňazmi alebo biskupmi, menovanie predstaveným. Základný princíp zostáva rovnaký – „Túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám, len ten, koho povoláva Boh tak ako Árona“ (Hebrejom 5, 4). Keď Pavol hovorí o štrukturálnych alebo hierarchických službách, hovorí o ich účele:

On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku. (List Efezanom 4, 11 – 13)

Hierarchickí služobníci v Cirkvi teda existujú ako pomocníci, ktorí pomáhajú celému telu Cirkvi plniť kňazskú službu. Cieľom ich služby je pomáhať celému telu dozrieť do takej miery, aby mohlo naplno vykonávať svoju službu podľa Pánovho zámeru. Iba prostredníctvom tohto procesu učenia sa službe dosiahneme plnosť kresťanského života. Pavol naznačuje, že pastieri by mali svojou službou umožňovať svojim stádam dozrievať, mali by ich viesť k čoraz hlbším úrovniam služby v Kristovom tele, aby sa v nich mohli pripravovať a uvoľňovať konkrétne dary Ducha.

Tak ako v celej Cirkvi je tento proces typický pre liturgické zhromaždenie, aspoň pri tých sláveniach, pri ktorých celé zhromaždenie plní svoje riadne funkcie. Biskup, kňazi, diakoni, posluhujúci, kantori, čitatelia, zbor – každý plní svoju osobitnú úlohu, aby zhromaždenie, telo, mohlo vhodne vykonávať svoju službu: prinášať obetu chvály.

Od čias apoštolov sa ako ústredné pre dobrý poriadok Cirkvi ukazujú tri služby: biskup a jeho presbyteri (kňazi), ktorí boli povolaní k „modlitbe a službe slova“ (Skutky apoštolov 6, 4), a diakoni, ktorí dohliadali na časné a charitatívne záležitosti Cirkvi. V prvých dňoch, keď Cirkev v danom meste obmedzovala na jedno zhromaždenie, všetci títo muži pôsobili na tom istom mieste. Ako sa Cirkev rozrastala, biskupi začali posielať svojich presbyterov a iných služobníkov do satelitných zhromaždení na vidieku alebo v iných mestách ako svojich zástupcov, čím položili základ nášho dnešného farského systému.

Miestna cirkev a všeobecná cirkev

Všetko, čo bolo vyššie povedané o Cirkvi – jej znaky, ciele, služby –, platí v plnej miere pre miestnu cirkev, ktorú dnes nazývame diecéza alebo eparchia. Tam telo veriacich, obklopujúce svojho biskupa s jeho kňazmi a diakonmi, žije v plnosti kresťanským životom. Miestna cirkev je skutočne katolícka, má úplný život Ducha, ale nikdy nie je izolovaná. Miestna cirkev žije v Kristovi spoločne so všetkými ostatnými miestnymi cirkvami na celom svete. Nič k nej nepridávajú, a predsa by bez nich bola miestna cirkev sektou. Ako povedal otec Nikolaj Afanesiev: „V ekleziológii jedna plus jedna je stále jedna.“

Ako sa Cirkev historicky vyvíjala, vznikali ďalšie štruktúry, ktoré mali zdôrazniť, že miestne cirkvi sú skutočne vo vzájomnom spoločenstve. Spočiatku sa schádzali synody, ad hoc zhromaždenia biskupov v danej oblasti, aby prejavili a zároveň dosiahli jednotu a konsenzus vo svojich cirkvách. Potom sa vyvinula metropolitná provincia ako stála štruktúra, ktorá mala vyjadriť jednotu cirkví a odrážať Trojicu vo formách cirkví, ako aj v ich živote. Časom sa hlavné metropolitné stolice, najmä tie, ktoré mohli poukazovať na prítomnosť dvanástich apoštolov na svojom začiatku, stali známymi ako patriarcháty a apoštolské stolice. Rím, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem a neskôr Konštantínopol sa tak stali hlavnými miestnymi cirkvami v ešte širších oblastiach a ovplyvňovali a formovali život mnohých cirkví vo svojom okolí. Vďaka svojmu apoštolskému pôvodu sa stali známymi ako „materské cirkvi“ kresťanských spoločenstiev, ktoré z nich čerpali život.

Čím viac sa Cirkev rozširovala, tým viac vystupovala do popredia úloha patriarchátov, a najmä prvého z nich, Ríma, „cirkvi, ktorá predsedá v láske“ (sv. Ignác Antiochijský, List Rimanom). Osobitnou službou týchto hlavných cirkví a najmä univerzálneho primátu Ríma, je vyjadrovať a zachovávať jednotu cirkví vo viere a živote a vyjadrovať ich jednomyseľnosť. Primát z času na čas slúži aj ako určitý korektív, ktorý bráni miestnym cirkvám, aby sa izolovali do akéhosi cirkevného provincionalizmu. Hlavné štruktúry v Cirkvi sa tak snažia spolupracovať s dielom Ducha na obnove jednoty ľudstva, ako spievame v kondáku Päťdesiatnice:

Keď Najvyšší zostúpil a pomiatol jazyky, rozdelil národy, ale keď rozdal ohnivé jazyky, povolal všetkých ľudí k jednote. Preto jednomyseľne oslavujeme Svätého Ducha.

Cirkev je jedna, pretože je Kristovým telom, svätá, pretože je spoločenstvom vo Svätom Duchu, katolícka, pretože je plnosťou toho, ktorý napĺňa všetkých, apoštolská, pretože je spoločenstvom svätých v čase a priestore, a prostredníctvom svojho spoločného kňazstva a osobitných darov, služieb a štruktúr naďalej ohlasuje slávne diela toho, ktorý nás povolal z temnoty do svojho úžasného svetla.

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE

Porozprávajte sa o iných spôsoboch než liturgické zhromaždenie, ktoré sú podľa vašich skúsenosti príkladom toho, ako Cirkev plní svoju službu ohlasovania.

Ako by mohli pastieri umožniť Cirkvi, ktorá je v ich starostlivosti, dozrieť k službe?

Pre väčšinu z nás je našou bežnou skúsenosťou s Cirkvou naša farnosť. Ktorá funkcia alebo služba Cirkvi vám pripomína, že viac ako farnosť je miestnou cirkvou eparchia alebo diecéza?

Kde ovplyvňujú váš život štruktúry širšie ako vaša miestna cirkev (napr. metropolitná provincia)?

Zdroj: With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.

Please follow and like us: