Prúd živej viery: Prvky liturgickej Tradície (21. časť)
Nie každý liturgický obrad je rovnako starobylý a nie každá liturgická prax je súčasťou posvätnej Tradície. Čo je v bohoslužobnej schéme Cirkvi základným prejavom Tradície, čo je druhoradé a čo je len ľudský zvyk, spôsobom, ako to robili „u nás doma“?
Zdá sa, že najzákladnejšie pravidlo je toto: čím viac liturgická prax poukazuje na základný prvok evanjeliového posolstva a čím je jeho starobylosť väčšia, tým bližšie je k srdcu Tradície. Takáto prax je často úzko spojená s inými prvkami Tradície, ako je Sväté písmo alebo spisy Otcov. Čím je prax v tomto zmysle „tradičnejšia“, tým je pravdepodobnejšie, že ju nájdeme aj v mnohých, ak nie vo väčšine, ďalších liturgických tradíciách. Keď nájdeme prax, ktorú zachováva väčšina historických cirkví Východu a Západu, a ktorú potvrdzuje Sväté písmo a Otcovia, môžeme očakávať, že táto prax je blízka srdcu Tradície.
Jedným z najzreteľnejších príkladov sú sväté tajomstvá (krst, myropomazanie atď.). Niektoré z nich, ako napríklad Eucharistiu, možno nájsť priamo v Novom zákone, ako ich prikázal Pán. Iné, ako napríklad pomazanie chorých, odrážajú prax apoštolov. O všetkých svedčia všetky historické cirkvi Východu a Západu, hoci ich vyjadrujú v rôznych formách. Dôležitejšie je, že všetky hľadia na túto základnú realitu: Kristus je prítomný vo svojej Cirkvi ako Uzdravovateľ, Živiteľ, Zjednotiteľ, Spasiteľ. Sväté tajomstvá nás privádzajú priamo k tomu istému Kristovi, ktorý odpúšťal hriechy, uzdravoval chorých, dal svoje vlastné telo a krv, aby ich jeho učeníci konzumovali, zomrel a vstal z mŕtvych. Mocou a pôsobením Svätého Ducha zakúšame Kristovo mesiášske pôsobenie v našom osobnom živote. Existencia svätých tajomstiev je základným prvkom Tradície.
Spôsob slávenia svätých tajomstiev v rôznych cirkvách môže byť primárnym aspektom Tradície, napríklad krst ponorením, ktorý názorne poukazuje na spojenie neofytu s Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním Krista a je dosvedčený vo Svätom písme. Môže ísť o sekundárny prvok, ako napríklad používanie myra pri myropomazaní, čo je starobylé a poukazuje na základnú skutočnosť v kresťanskom živote, ale nie je apoštolskou praxou. Alebo môže ísť dokonca o skreslenie alebo zneužitie, ako napríklad kedysi rozšírené obmedzenie eucharistického prijímania na niekoľkokrát do roka, alebo len na jeden prvok, čo je dlhoročná prax v niektorých cirkvách.
Ďalšou liturgickou praxou, ktorá je uznaná ako prvok Tradície, je koncept cyklu dennej alebo týždennej modlitby, ktorý existoval už pred Kristom a Cirkev ho obnovila vo svetle Kristovej spásnej smrti a zmŕtvychvstania. Slávenie nedele ako Pánovho dňa na počesť jeho zmŕtvychvstania a slávenie stredy a piatku ako pôstnych dní, ktoré pripomínajú zradenie a ukrižovanie Krista, sa k nám dostali z prvých dní Cirkvi. Prax každodennej modlitby niekoľkokrát denne, opäť židovská prax, sa zachovala v Cirkvi a je základom nášho cyklu našich každodenných bohoslužieb (večiereň, utiereň atď.). Spôsob, akým boli tieto zvyky v priebehu storočí rozpracované rôznymi historickými cirkvami, sa líši a pre túto diskusiu je menej dôležitý, ale skutočnosť, že Cirkev tieto zvyky dodržiava od počiatku a že poukazujú na základné evanjeliové skutočnosti, ich označuje za prvky Tradície, a preto sa ich nemožno ľahkovážne zbavovať. Skupiny, ako sú adventisti siedmeho dňa, ktoré popierajú vhodnosť zachovávania Pánovho dňa, sú jednoznačne mimo Tradície starovekej Cirkvi.
Nie tak starobylé, ale rovnako poukazujúce na skutočnosť evanjeliového posolstva, je slávenie veľkých sviatkov, najmä Paschy. Pretože tieto spomienky poukazujú na evanjeliové udalosti, ktoré slávia, a robia nás ich účastníkmi, určite stoja v kontexte Tradície. Dni, ktoré sa slávia v rôznych cirkvách alebo krajinách, sa môžu líšiť, ale srdcom tejto praxe je základná skutočnosť vstupu do evanjeliovej udalosti.
Niektoré z najzákladnejších prvkov liturgickej Tradície sú tie najjednoduchšie, ako napríklad znak kríža. Takéto gesto je doložené od prvých dní Cirkvi a poukazuje na spasiteľnú moc Krista, pod ktorého vlajku sme zapísaní. Spôsoby, akými sa tento znak robil, sa v priebehu rokov medzi rôznymi cirkvami líšili, ale skutočnosť, ktorá je srdcom tohto gesta, je pre Tradíciu jednoznačne kľúčová.
To isté platí o trojičnom dôraze, ktorý neskôr spojil toto gesto so zmienkou o Otcovi, Synovi a Svätom Duchu, ako aj o koncepte používania fyzických znakov pri bohoslužbe, čo je spojené s prijatím nášho vlastného fyzického človečenstva, ako aj s jeho plným prijatím Pánom, ako sa ukázalo vo vtelení. Tak ako pri mnohých iných praktikách, ktoré sme spomenuli, aj pri znaku kríža je spôsob, akým ho robíme, druhoradý. Znak ako vhodné vyznanie viery je aspektom posvätnej Tradície.
Existuje množstvo konkrétnych modlitieb, hymnov a obradov, o ktorých možno povedať, že sú tiež súčasťou Tradície. Modlitba Pána, najuctievanejší liturgický text medzi kresťanmi, doxológia (Sláva Otcu…), trisagion (Svätý Bože…), Svätý, Svätý, Svätý… sú starobylé a základné vo svojom pôvode a používaní. Rovnako ako „Pane, zmiluj sa“ a dokonca aj Ježišova modlitba, ktorá sa nikdy liturgicky nepoužívala, vyjadrujú modlitbové pocity, ktoré sú ústredných prvkom duchovného života, a preto je tradičné v tom najlepšom zmysle slova.
O mnohých neskorších modlitbách možno povedať, že stoja v kontexte Tradície, pretože odrážajú Sväté písmo alebo spisy Otcov. V byzantskej tradícii sú mnohé liturgické modlitby len reťazením biblických citátov. Otcovia sa vo svojich modlitbách neusilovali o sviežosť, ako skôr o ozvenu Božieho Ducha, ktorý inšpiroval Sväté písmo, podľa ktorého modelovali svoje modlitby. Jeden príklad, zaambónna modlitba na konci božskej liturgie svätého Jána Zlatoústeho, nám to ilustruje:
Pane, ty žehnáš tým, čo ti dobrorečia (Gn 12, 3), a posväcuješ tých, čo dúfajú v teba. Spas svoj ľud a žehnaj svoje dedičstvo (Ž 27, 9), ochraňuj plnosť tvojej cirkvi, posväcuj tých, čo milujú krásu tvojho domu (Ž 25, 8). Osláv ich svojou božskou mocou a neopúšťaj nás, v teba dúfajúcich (Ž 16, 7). Daruj pokoj svetu, svojim cirkvám, kňazom, našim svetským predstaveným i všetkému svojmu ľudu. Veď každý dobrý údel a každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od teba Otca svetiel (Jak 1, 17). Tebe vzdávame slávu…
Dokonca aj tie vety, ktoré nie sú priamymi biblickými citátmi, dýchajú citom biblických modlitieb a ukazujú, ako sa Otcovia modlili s Bibliou v srdci.
Hoci väčšinu našich liturgických textov tvoria biblické čítania a alúzie, existuje aj veľké množstvo modlitieb a hymnov založených na spisoch Otcov. Keď sa ľudia zoznamovali s týmito spevmi, osvojili si aj patristické učenie. Toto bolo dôležité najmä v situáciách, keď Cirkev mala zakázané venovať sa vyučovaniu mimo liturgie, ako to bolo napríklad v Tureckej ríši alebo v Sovietskom zväze. Porovnajte nasledujúci hymnus z utierne sviatku Zvestovania Pána s textom od svätého Atanáza Veľkého. Hymnopisec len preložil Atanázov doktrinálny výrok do poézie:
Dnes sa zjavuje večné tajomstvo! Boží Syn sa stáva Synom človeka. Tým, že má účasť na tom, čo je nedokonalé, robí nás účastnými na tom, čo je dokonalé. V dávnych časoch Adam neposlúchol: Chcel sa stať Bohom, no nepodarilo sa mu to. Teraz sa Boh stáva človekom, aby mohol Adama urobiť božským. Nech sa stvorenie raduje a príroda spieva radosťou, lebo archanjel stojí pred Pannou s veľkou úctou a pozdravuje ju s dobrou správou, ktorá nás zbavuje smútku. Bože náš, ktorý si sa vtelil zo svojho milosrdného súcitu, sláva tebe!
Sláva na Chválach
Boží Syn sa stal Synom človeka, aby sa synovia a ľudia, Adamovi synovia, mohli stať Božími synmi. Slovo, ktoré sa nevysloviteľným, nevysvetliteľným a večným spôsobom zrodilo z Otca v nebi, prišlo na túto zem, aby sa v čase narodilo z Panny Márie, Bohorodičky, aby sa tí, čo sa narodili zo zeme, znovu narodili z Boha v nebi… Takto on, pravý a prirodzený Boží Syn, nosí v sebe nás všetkých, aby sme my všetci v sebe nosili jediného Boha.
O vtelení 5
A tak okrem hymnov a modlitieb, ktoré sa skutočne pripisujú rukám Otcov, ako napríklad pôstna modlitba svätého Efréma alebo Paschálny kánon svätého Jána Damaského, mnohé modlitby a spevy v našich liturgických službách odkazujú na Otcov ako na svoju inšpiráciu a opakujú ich vhľady.
Osobná reflexia
Aké sú niektoré prvky liturgickej Tradície?
Ktoré z týchto liturgických prvkov ťa oslovujú najpriamejšie?
Zdroj: A stream of living water, God with us publications 1988. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Prúd živej vody: Vizuálne prvky liturgickej tradície (22. časť)Predchádzajúce: Prúd živej vody: Liturgia (20. časť)
