Očami viery: Kristovo telo (16. časť)
Príbytok Ducha, podobne ako Duch sám, má hĺbku, ktorú ľudská myseľ nedokáže preniknúť. Tak ako o Bohu môžeme často hovoriť len v obrazoch, tak aj zisťujeme, že novozákonní autori a cirkevní otcovia hovorili o Cirkvi pravidelnejšie v poetických než definitívnych pojmoch, aby osvetlili najhlbšiu skutočnosť Cirkvi. Cirkev totiž vždy zostáva, ako poznamenáva svätý Pavol, veľkým tajomstvom (porov. Efezanom 5), pretože v nej prebýva Nepoznateľný.
Keď bol svätý Pavol, vtedy Šavol z Tarzu, na ceste do Damasku, aby rozbil tamojšie kresťanské spoločenstvo, oslepilo ho žiarivé svetlo a zhodilo ho na zem. Hlas ho karhal: „Prečo ma prenasleduješ? … Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ“ (Skutky apoštolov 9, 4. 5). Takto svätý Pavol na vlastnej koži zažil absolútne stotožnenie sa Krista s jeho Cirkvou.
Kristus hovoril v rovnakom duchu počas svojho pozemského života. Pri opise posledného súdu nám hovorí, že ľudia, ktorí ho síce nikdy nepoznali, sú spasení vďaka láske, ktorú mu preukázali, lebo „čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Matúš 25, 40). Na inom mieste Kristus povedal: „Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Ján 15, 5), organicky spojené so mnou, čo vám dávam život.
Ako Pavol vrastal do tohto kresťanského života v spoločenstve, ktoré si ctilo tieto Kristove slová, a premýšľal o svojej vlastnej skúsenosti obrátenia, začal vnímať túto jednotu medzi Kristom a jeho Cirkvou ako niečo veľmi hlboké. Cirkev opakovane opisoval v pojmoch ľudského tela, živého organizmu, aby ukázal podstatnú jednotu medzi Kristom a jeho Cirkvou, ako aj organické spojenie medzi jej členmi:
Ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus. Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. (Prvý list Korinťanom 12, 12 – 13)
Pavol hovorí, že toto zjednotenie je také dôverné, pretože je zjednotením s Kristom a Svätým Duchom, ktorí sa nikdy nemôžu rozdeliť. Naše ponorenie do krstnej vody a pomazanie svätým myrom dosahuje zjednotenie s Bohom, ktoré je hlbšie ako akýkoľvek pozemský vzťah. Toto zjednotenie by sme nikdy nedokázali spôsobiť sami. Dochádza k nemu z vôle Boha, ktorý, „hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom… a s ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi…“ (Efezanom 2, 5. 6). Jeho konaním sa teda toto zjednotenie uskutočňuje.
Svätý Pavol spája dva aspekty kresťanského života s týmto obrazom tela. Predovšetkým poznamenáva, že členovia Cirkvi, každý so svojimi rôznymi darmi, sa navzájom dopĺňajú ako orgány tela. Sú navzájom prepojení a namiesto súťaženia o väčšie uznanie žijú ako celok. Svätý Ján Zlatoústy mal túto myšlienku rozvinúť vo svojom komentári k tomuto listu. Poznamenáva, že v Cirkvi musia existovať rozdiely v daroch a funkciách, inak by nebola telom, ale iba jednou bunkou. Organizmus si vyžaduje, aby jeho prvky boli odlišné; ak však nie sú všetky v harmónii, celok nie je tým, čím mal byť:
Čo je na tele podradnejšie ako vlasy? Keby ste však odstránili chĺpky z obočia a rias, zničili by ste krásu celej tváre. … Aj keď ide o nepatrnú škodu, celý vzhľad by bol zničený. (Tridsiata homília na Prvý list Korinťanom)
Keďže Cirkev je telo, pripomína nám svätý Pavol, sú v nej rôzne časti alebo funkcie; nie všetky sú úplne rovnaké. A pretože Cirkev je Kristovým telom, tieto roly a úlohy pochádzajú od Svätého Ducha. Preto, zdôrazňuje Pavol, v tele nie je miesto pre súťaživosť alebo závisť. Všetky jeho údy slúžia dôležitým účelom.
Druhým dôsledkom, ktorý Pavol vyvodzuje z obrazu Cirkvi ako tela, je, že jednotlivé časti sa nemôžu účinne od seba oddeliť a žiť:
A keby noha povedala: „Nie som ruka, nepatrím k telu,“ tým ešte neprestáva patriť k telu. A keby povedalo ucho: „Nie som oko, nepatrím k telu,“ tým ešte neprestáva patriť k telu. (Prvý list Korinťanom 12, 15 – 16)
A tak tí, ktorí sa odlúčili od bohoslužobného spoločenstva, stále zostávajú súčasťou tela, ale ich krvný obeh akoby bol prerušený. Plnosť kresťanského života, aspoň na tejto strane kráľovstva, prúdi len v Kristovom tele a cez neho. Tí, ktorí by sa od neho chceli oddeliť, sa od neho nikdy nemôžu úplne odrezať, ale môžu sa uzavrieť od toku života.
Túto jednotu v rozmanitosti v Cirkvi máme na mysli, keď vyznávame, že Cirkev je jedna. Jedno telo, ktorého údy sú navzájom prísne prepojené, pod vedením Krista a oživované jedným Duchom – to je Kristova Cirkev. Byzantský chrám sa pokúša vyjadriť túto víziu Cirkvi priestorovo. Chrámová loď predstavuje Kristovo telo. V nej stojí ľud a duchovenstvo rôznych hodností, obklopené na stenách ikonami svojich spolukresťanov, svätých, všetci pod vedením Krista, ktorý predsedá v kupole nad ich hlavami a odráža poriadok a rozmanitosť, ktorú Pán ustanovil vo svojom tele.
OTÁZKY NA ZAMYSLENIE
Aký vplyv malo na Pavla to, že počul, ako sa Kristus stotožňuje so svojou Cirkvou?
Ako táto jednota v rozmanitosti, ktorá je Kristovým telom, prejavuje vo vašej farnosti?
Aké triedne cvičenie alebo skupinová aktivita by mohla naznačiť nerozlučiteľnosť Krista a tých, ktorí sú s ním spojení?
Zdroj: With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Očami viery: Plnosť Toho, ktorý napĺňa všetko (17. časť)Predchádzajúce: Očami viery: Chrám živého Boha (15. časť)
