Prúd živej vody: Ekumenické koncily (19. časť)
Videli sme, že používanie vyznaní viery prešlo v treťom storočí prekvapujúcim vývojom. Ešte väčší vývoj v tom čase zaznamenalo používanie koncilov. Táto dramatická zmena v používaní koncilov súvisela s novými osudmi Cirkvi po obrátení cisára Konštantína na začiatku štvrtého storočia. Dnes je pre nás dokonca ťažké predstaviť si rozsah tohto vývoja. Z postavenie zakázaného, podzemného hnutia bola Cirkev vyčlenená Rímskou ríšou pre osobitnú priazeň a postavenie štátneho náboženstva. V dôsledku toho sa rozhodnutie Cirkvi v otázkach viery stávalo kriticky dôležitým pre čoraz viac ľudí. Netrvalo dlho a jeden spor týkajúci sa viery sa rozrástol natoľko, že sa týkal „celého sveta“.
Okolo roku 320 cirkvou v Alexandrii v Egypte otriasol konflikt medzi jej biskupom Alexandrom a jedným z jej presbyterov Áriom. Alexander zvolal synodu, aby záležitosť vyriešila, a tá odsúdila Ária, ktorý však odmietol rozsudok prijať a utiekol pod ochranu biskupov, ktorí s ním súhlasili. Konflikt sa naďalej rozrastala a zapájal čoraz viac biskupov. Toto hlboko znepokojovalo cisára Konštantína. Po niekoľkých neúspešných výzvach na ukončenie sporu sa rozhodol vyriešiť problém zvolaním všeobecného koncilu biskupov, ktorý sa zišiel v roku 325 v Nicei. Stretnutie bolo nazvané ekumenickým koncilom, z gréckeho slova oikoumene, ktoré sa používalo na označenie celej ríše. Máme teda prvý z takzvaných ekumenických koncilov, ten, ktorý sformuloval Nicejské vyznanie viery. Druhý takýto ekumenický koncil sa konal v Konštantínopole v roku 381. Jeho účastníci objasnili božskú prirodzenosť Svätého Ducha, čím pre budúce generácie upevnili učenie o Svätej Trojici. Ako to formuloval svätý Ignác Antiochijský, Kristus a Svätý Duch sú „dve ruky Boha Otca“, ktoré nás pozdvihujú do života Trojice.
Nasledujúce štyri ekumenické koncily sa museli zaoberať Ježišovým človečenstvom, pretože práve skrze toto človečenstva Kristus vykúpil našu ľudskú prirodzenosť. Účastníci týchto koncilov vypracovali spôsoby, ako hovoriť o tajomstve nášho vykúpenia, ktoré boli verné človečenstvu a božstvu prítomnému v jednej osobe Ježiša Krista. Efezský koncil v roku 431 trval na tom, že Ježiš Kristus je jedna osoba, čím reagoval na Nestória, ktorý učil, že božský Logos sa usídlil v ľudskej bytosti, čím v Ježišovi vznikli dve osoby. Efezský koncil potvrdil, že Mária je skutočne Theotokos (Bohorodičkou), a nie iba matkou tejto druhej ľudskej osoby. Na druhej strane koncil, ktorý sa zišiel v Chalcedóne v roku 451, musel odmietnuť myšlienku, že božská prirodzenosť nejakým spôsobom pohltila ľudskú prirodzenosť v Ježišovi. Účastníci na tomto stretnutí učili, že Kristova ľudská prirodzenosť je úplná a že je úplne človekom vo všetkom s výnimkou hriechu. Tí, ktorí navrhli toto chybné učenie, boli známi ako monofyziti (z gréckeho slova pre jednu prirodzenosť).
Piaty ekumenický koncil sa zišiel v roku 553 v Konštantínopole, zvolal ho cisár Justinián, aby sa ďalej zaoberal hrozbou monofyzitizmu. Keďže sa táto synoda zišla napriek protestom rímskeho pápeža, na Západe bola prijatá až oveľa neskôr. Tretí konštantínopolský koncil sa zišiel v roku 680, aby zachoval vieru, že v Ježišovi Kristovi sú dve vôle. Keďže vôľa je funkciou skôr prirodzenosti než osoby, v Kristovi museli byť dve vôle, jedna vyplývajúca z jeho človečenstva a druhá z jeho božstva. Tento vysoko filozofický a technický spor má vážne dôsledky pre naše chápanie spôsobu, akým Kristovo vtelenie privodzuje našu spásu.
Týchto prvých šesť koncilov je samostatnou triedou a my si ich a biskupov, ktorí sa na nich zúčastnili, pripomíname každoročne v nedeľu, ktorá pripadá na obdobie medzi 13. až 19. júlom. V textoch bohoslužieb na tento deň si pripomíname otázky a vyhlásenia, ktoré boli výsledkom týchto rokovaní.
Slávni konciloví Otcovia, dokázali ste, že Pyrrhus, Sergius, Onuphrius a Dioskoros, ako aj Nestórius sa mýlili v učení o Kristovi. Uchovávate stádo tým, že učíte pravý princíp, že Kristus je jedna osoba s dvoma prirodzenosťami. Tomuto Kristovi sa klaniame ako dokonalému človekovi a dokonalému Bohu. Kristus je jedno s Otcom a Svätým Duchom. Svätí Otcovia, my si vás ctíme a spievame vám chválospev.
Svätí konciloví Otcovia, verne uchovávate tradíciu apoštolov. Tým, že sa vyhlásili, že tri osoby Svätej Trojice sú jedno a jednej podstaty, ste vyvrátili Áriovo rúhanie. učením, že Svätý Duch je samostatná osoba, ktorá je jedno s Otcom a Synom, ste zahanbili Macedónia, Severa a ďalších heretikov. A tak vás prosíme, aby ste sa za nás prihovárali, chránili nás pred herézou a omylom a uchovávali naše životy bez úhony v Božích očiach. (Večiereň pre Nedeľu Otcov prvých šiestich koncilov)
Druhý nicejský koncil v roku 787 sa počíta ako siedma ekumenická synoda a potvrdil tradičné učenie Cirkvi o duchovnej užitočnosti svätých obrazov. Toto učenie musel obhajovať tvárou v tvár tvrdej opozícii zo strany cisárov, ktorí sa usiloval o zničenie týchto ikon a odtiaľ pochádza ich označenie ikonoklasti, z gréckych slov pre ikonoborcov. Toto hnutie znamenalo v Byzantskej cirkvi posledné štádium monofyzitskej tendencie, ktorá minimalizovala plné človečenstvo Krista. Ako zdôrazňovali obhajcovia ikon, je to pravé a úplné človečenstvo Krista, ktoré robí hmotu schopnou posvätenia a ikony legitímnymi.
V nedeľu, ktorá každoročne pripadá na obdobie medzi 11. a 18. októbrom, si pripomíname účastníkov tohto koncilu. Konečnú obnovu ikon si však pripomíname výnimočnejším spôsobom v prvú nedeľu Veľkého pôstu. Keďže tento deň pripomína víťazstvo presnej viery nad omylom na vysokých a mocných miestach, nazýva sa Nedeľou ortodoxie. V kondáku, ktorý sa používa na tento sviatok, vidíme cirkevnú víziu ikon ako spojenú so spásonosným vtelením Krista:
Neopísateľné Otcovo Slovo sa stalo opísateľným, keď si z teba, Bohorodička, vzalo telo – obnovilo obraz, ktorý bol v dávnych časoch pošpinený, a darovalo mu božskú nádheru. A tak teraz ohlasujeme našu spásu a zvestujeme ju slovom i skutkom!
Hoci na Východe aj Západe bolo mnoho ďalších dôležitých koncilov, týchto sedem koncilov tvorí základ viery spoločný pre katolícke a pravoslávne spoločenstvá a možno ich považovať a oceňovať ako tie koncily, ktoré boli uznané cirkvami „na celom svete“ ako ekumenické. Tie isté koncily patria medzi najdôležitejšie svedectvá života viery Cirkvi. Svojou vernosťou učeniu apoštolov tieto koncily poskytli Cirkvi nové spôsoby opisu tajomstva, ktorým je náš život v Kristovi, spôsoby, ktoré sú v súlade s učením Svätého písma. Otcovia Chalcedónskeho koncilu vyjadrili túto kontinuitu, keď povedali:
Toto je viera apoštolov!
Toto je viera Otcov!
Za týmto my všetci stojíme!
To je to, čo veríme.
Spoločná viera Cirkvi, zakorenená v Tradícii, sa tak sama stáva výrazom Tradície a vedie nás, ktorí sme ju nasledovali, k prijatej jednote viery s apoštolmi a teda s Božím Duchom.
Osobná úvaha
Cirkevní otcovia, vyznania viery a koncily vyjadrili živú vieru Cirkvi v ich skúsenosti a jazyku ich doby. Ako to robí Cirkev dnes?
Ako ty osobne prejavuješ, zažívaš a vyjadruješ svoju živú vieru dnes?
Kázanie Apoštolov a učenie Otcov stanovili v Cirkvi jedinú a jednotnú vieru; preto táto Cirkev, odetá do pravdy teológie inšpirovanej nebom, s istotou vysvetľuje a ohlasuje veľké tajomstvo Krista.
Kondák, Spomienka na koncilových Otcov
Zdroj: A stream of living water, God with us publications 1988. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Prúd živej vody: Liturgia (20. časť)Predchádzajúce: Prúd živej vody: Koncily v Cirkvi (18. časť)
