Svetlo pre život: Tradícia – teológia a traja teológovia (32. časť)
Teológia – Teológia je cirkevným ideovým a konceptuálnym vyjadrením nášho vzťahu s Bohom. Tento pojem pochádza z dvoch gréckych slov, theos, čo znamená „Boh“, a logos, čo znamená „slovo“. V kombinovanej podobe znamená štúdium Boha. Teológia nie je vedou ako fyzikálne vedy. Úlohou fyzikálnych vied je objektívne pozorovanie hmotného sveta a formulovanie zákonov, ktorými sa tento svet riadi. Autentická teológia nepristupuje k Bohu, akoby bol predmetom skúmania. Boh sa zjavil ako „Ktorý-Som“, Zdroj bytia, pred ktorým sa skláňame v úcte; a tak sa k teológii musí pristupovať spôsobom, ako to robili cirkevní otcovia na raných konciloch: „Ako sa modlíme, tak veríme.“ Z pohľadu byzantskej teológie naše chápanie Boha vychádza z našej skúsenosti s ním, najmä vo svätých tajomstvách Cirkvi. Z našej premeny do tohto nového života spoznávame niečo z Boha, aj keď náš pohľad vždy bude nedostatočný.
Teológ musí byť predovšetkým človekom viery, ktorý skutočne dosahuje zjednotenie s Bohom prostredníctvom porozumenia a milosti. Každý, kto formuluje abstraktné princípy o Bohu bez toho, aby ich zakusoval a žil, ich v skutočnosti nepochopil. Teológia nie je v prvom rade záležitosťou akademickej profesionálnosti, ale poznania Boha z prvej ruky. Vzťah medzi teológiou a kresťanským životom najlepšie ukážeme, keď si rozoberieme život troch mužov, ktorým Byzantská cirkev dala titul „Teológ“.
Prvým z nich bol milovaný apoštol a evanjelista Ján Teológ. O jeho živote vieme len tie najzákladnejšie fakty. Bol Zebedejovým synom a bratom ďalšieho apoštola Jakuba. Spolu s Petrom títo traja tvorili vnútorné jadro aj medzi dvanástimi apoštolmi. Boli prítomní pri vzkriesení Jairovej dcéry (Mk 5, 37), pri Premenení (Mt 17, 1) a v Getsemanskej záhrade (Mt 26, 37). Ján bol počas svojho učeníctva u Ježiša pravdepodobne mladým mužom alebo dokonca chlapcom. Vyplýva to len z tradície, že z apoštolov zomrel ako posledný a že ako jediný nebol umučený.
Jánovo evanjelium bolo napísané ako posledné zo štyroch evanjelií a je jedinečné, pretože reflektuje Ježišove slová a skutky iným spôsobom ako ostatné evanjeliá. Jánovo evanjelium ohlasuje Krista ako večného Loga, Božie Slovo, ktoré sa prejavilo vo stvorení a v skúsenosti Izraela. Toto evanjelium vyjadruje v terminológii gréckej filozofie to, čo Ján osobne zakúsil z Boha v Ježišovi Kristovi: vtelenie lásky Boha Otca k nám (Jn 3, 16) a Toho, ktorý zjavil Svätého Ducha. Východisko jánovskej teológie možno vidieť v jeho prvom liste: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života“ (1, 1). Ján videl toho istého tesára z Nazareta, ktorého poznali jeho súčasníci; ale jeho otvorenosť voči postupnému vedeniu Ducha (porov. Jn 16, 13) ho viedla k tom, aby zakúsil plnosť pravdy o svojom Pánovi.
Druhým Otcom, ktorý dostal titul „Teológ“, bol svätý Gregor z Nazianzu, nejakú dobu konštantínopolský arcibiskup. Gregor sa narodil v roku 330 v Nazianze, kde sa jeho otec neskôr stal biskupom. Počas svojich univerzitných štúdií sa Gregor stal priateľom Bazila Veľkého. Vo veku tridsať rokov vstúpil do mníšskej komunity svätého Bazila. Krátko nato ho pri návšteve jeho rodného mesta chytili ľudia a prinútili ho, aby sa dal vysvätiť za kňaza. Proti takémuto zaobchádzaniu sa vzbúril a utiekol, vrátil sa na Paschu a predniesol kázeň na ospravedlnenie svojho úteku.
Gregor slúžil svojmu ľudu asi desať rokov, keď bol svätý Bazil zvolený za arcibiskupa Cézarey v Kapadócii. Cirkev prechádzala veľkými skúškami a intenzívnymi spormi medzi ortodoxnými a ariánmi. Bazil vymenoval svojho priateľa za biskupa v Sasime, aby mu pomohol v boji. Gregor ju opísal ako „odporné malé miesto bez vody, trávy a akýchkoľvek známok civilizácie.“ V Sasime sa zdržal len krátko a vrátil sa do Nazianzu, aby pomáhal a neskôr nahradil svojho otca. Jeho matka a jeho priateľ svätý Bazil čoskoro zomreli. Gregor vtedy začal novú etapu svojej služby, ktorá ho v Cirkvi katapultovala k sláve.
Cisárske mesto Konštantínopol sa zmietalo v nepokojoch, rozdelené medzi ortodoxných kresťanov a prívržencov Ária, ktorého učenie bolo pred päťdesiatimi piatimi rokmi odsúdené na Nicejskom koncile. Uprostred tohto sporu svätý Gregor predniesol päť slávnych homílií o Svätej Trojici, Teologické rozpravy. Jeden historik poznamenal, že Gregor „na niekoľkých stranách a za niekoľko hodín zhrnul a uzavrel spor celého storočia.“ Už po niekoľkých mesiacoch pôsobenia vo funkcii konštantínopolského arcibiskupa ho ďalšie spory prinútili odstúpiť z tejto funkcie, o ktorú sa neuchádzal a ktorú nechcel. Odišiel na odpočinok do Nazianzu a tam asi o osem rokov neskôr vo veku šesťdesiat rokov zomrel.
Teológia svätého Gregora a jeho duchovný život boli úzko prepojené. Byzantská cirkev toto spojenie pochopila a neskorších rokoch urobila z jeho učenia základ svojho vlastného modlitbového života. Vo svojej prvej kňazskej homílii, v ospravedlnení za svoj úteku po vysvätení, Gregor uvažoval: „Včera som bol s [Kristom] ukrižovaný, dnes som s ním oslávený; včera som bol s ním pochovaný, dnes s ním vstávam.“ Tento text sa dnes modlíme v krásnom Kánone Vzkriesenia, ktorý sa spieva na Utierni Paschy. Rovnako aj Gregorova Homília na Bohozjavenie (č. 38) sa stala vzorom pre byzantský Kánon Narodenia Pána: „Kristus sa narodil, oslavujte ho! Kristus zostúpil z neba, choďte mu v ústrety!“
Tretím Otcom, ktorý dostal titul teológa, bol Simeon, nazývaný „Nový Teológ“, ktorý žil v rokoch 949 až 1022. Narodil sa v Galácii v Paflagónii (Malá Ázia) a jeho rodina patrila k miestnej šľachte. Vo veku 14 rokov prejavil túžbu vstúpiť do monastiera, ale jeho duchovný otec prinútil počkať až do veku 27 rokov. Život v monastieri v tej dobe nutne potreboval reformu a mníchom bola nepríjemná prítomnosť takého muža, akým bol Simeon, ktorý horlivo viedol život kresťanskej dokonalosti. Bol prepustený zo studitského monastiera, najznámejšieho v Konštantínopole, ale rýchlo ho prijali do malého monastiera svätého Mammasa. Už o tri roky ho zvolili za igumena a túto funkciu zastával dvadsaťpäť rokov. Simeon sa energicky usiloval o reformu monastiera, ale niektorí mnísi a cisárov teológ, arcibiskup Štefan. Mu neustále oponovali. Nakoniec ho v roku 1009 odvolali z funkcie a poslali do vyhnanstva do malej dediny Paloukiton. Tu založil malý monastier s tými žiakmi, ktorí ho nasledovali do vyhnanstva. Zostal tam až do svojej smrti o trinásť rokov neskôr, hoci patriarcha Sergej zrušil jeho vyhnanstvo a ponúkol mu vysvätenie za arcibiskupa.
Svätý Simeon bol prvým byzantským mystikom, ktorý tak otvorene hovoril o svojich duchovných skúsenostiach. Zdôrazňoval dôležitosť osobnej skúsenosti s Kristom a horlil za autentický duchovný život a kresťanskú dokonalosť. Simeon videl súvislosť medzi Svätým písmom, teológiou gréckych cirkevných otcov, napríklad svätého Gregora Teológa, a spismi asketických cirkevných otcov, ako bol svätý Jána Klimak. Ale čo je ešte dôležitejšie, podobne ako ostatní „Teológovia“, Simeon hovoril na základe hlbokej osobnej skúsenosti s Bohom. Simeon ju opisuje – v tretej osobe – ako zakúsenie Boha ako svetla:
„Jedného dňa, keď stál a recitoval: Bože, zmiluj sa nado mnou hriešnym, a vyslovoval to skôr mysľou ako ústami, zrazu sa zhora objavila záplava božskej žiary a naplnila celú miestnosť. Ako sa to stalo, mladý muž stratil akékoľvek vedomie o svojom okolí a zabudol, že je v dome alebo že je pod strechou. Všade okolo seba videl len svetlo a nevedel, či stojí na zemi… Namiesto toho bol celý v prítomnosti nehmotného svetla a zdalo sa mu, že sa premenil na svetlo. Zabudol na celý svet, bol plný sĺz a nevýslovnej radosti a veselosti.“
Svätý Ján Teológ učil, že „Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy“ (1 Jn 1, 5; porov. aj Jn 8, 12). Simeon bol vo svojom živote svedkom vedomého zakúsenia tohto božského svetla a hlásal, že každý veriaci môže mať takú istú skúsenosť.
Zdroj: LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Svetlo pre život: Autorita a svätosť (33. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život: Tradícia – cirkevní otcovia a liturgia (31. časť)
