Prúd živej vody

Prúd živej vody: Koncily v Cirkvi (18. časť)

od autora: Ján Krupa · 27 februára, 2023

Ak vyznania viery predstavujú prvky Tradície utkané dohromady, aby poskytli vyjadrenie osobnej viery, koncily predstavujú pôsobenie Svätého Ducha v ďalšom definovaní tejto spoločnej viery. Ani jeden z týchto posunov sa neodohráva samostatne alebo po sebe. Skôr sa oba tieto vývoje odohrávajú súčasne.

V snahe sledovať niť tohto špecifického prvku, koncilov, sa musíme vrátiť k tomu istému východiskovému bodu, ktorý sme použili pre vyznania viery: že viera v Ježiša Krista vedie k novému spôsobu života. Teraz nikde nie je ideál spoločného kresťanského života vidieť jasnejšie ako v rozprávaní svätého Lukáša o jeruzalemskej Cirkvi v prvých mesiacoch po Päťdesiatnici, ako je opísaný v Skutkoch apoštolov 2, 42 – 47.

Život pre prvých kresťanov nebol dokonalý. O nič viac, ako to bolo v čase Majstra. Bolo nespočetne veľa prípadov, keď veriaci zažili Kristovo požehnanie vyjadrené jeho slovami: „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť“ (Mt 5, 11). Tieto útoky zvonku nikdy nedokázali zničiť Cirkev. Naopak, podľa jedného príslovia Cirkev rastie z krvi mučeníkov.

Práve hádky a nezhody vo vnútri tela veriacich sa ukázali byť také nebezpečné. Skutky apoštolov nám to približujú v odmietnutí jeruzalemskej spoločenstva prijať Pavla (Sk 9, 26). Aj bez takýchto hádok bolo v Cirkvi potrebné prijímať rozhodnutia (napríklad o náhrade za Judáša, a pomocníkoch apoštolov atď.). Pri prijímaní takýchto sa apoštoli riadili vedomím, že Kristus je s nimi prostredníctvom moci Svätého Ducha. Ich skutočnou úlohou preto bolo rozlíšiť, aká je Božia vôľa v každej situácii. Preto sa Peter pri výbere Judášovho nástupcu modlí: „Pane, ty poznáš srdcia všetkých ľudí; ukáž, ktorého z týchto dvoch si si vyvolil, aby zaujal miesto v tejto službe a apoštoláte“ (Sk 1, 24 – 25).

Oveľa ťažším rozhodnutím pre rodiacu sa Cirkev bola otázka konvertitov z pohanstva, opísaná v 15. kapitole Skutkov apoštolov. Medzi Pavlom a Barnabášom na jednej strane a niektorými konvertovanými s farizejov na strane druhej sa viedli veľké spory a diskusie. Pavol nám v liste Galaťanom podáva svoju verziu príbehu:

Vieme, že človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona, ale iba skrze vieru v Ježiša Krista. Aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov podľa zákona, lebo zo skutkov podľa zákona nebude ospravedlnený nijaký človek. (Gal 2, 16)

Učenie „judaizátorov“ bolo v priamom rozpore s Pavlovým učením a môžeme si domyslieť, čo sa odohralo pod stručným slovným spojením „veľká hádka“, použitým v Sk 15, 7. Poznáme však výsledok tejto hádky. „Vtedy sa apoštoli a starší s celou [jeruzalemskou] cirkvou uzniesli“ (Sk 15, 22) poslať list do Antiochie na podporu Pavlovho stanoviska.

Jednomyseľne sme sa uzniesli, že vyberieme mužov a pošleme ich k vám… a oni vám aj ústne povedia to isté. Lebo Svätý Duch a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného… (Sk 15, 25 – 29)

Z tohto krátkeho pohľadu na „Jeruzalemský koncil“ možno vyvodiť niekoľko záverov. Po prvé, kresťanské rozhodovanie je rozlišovaním, snahou spoznať vôľu Boha, ktorý číta v ľudskom srdci. Po druhé, trvalá prítomnosť Krista v Cirkvi prostredníctvom Svätého Ducha umožňuje toto rozlišovanie, ktoré sa uskutočňuje prostredníctvom modlitby, ako aj nesúhlasu, polemík a „veľkej hádky“. Po tretie, na prijatí rozhodnutia sa podieľa celé spoločenstvo (Cirkev) a, napokon, v rozlišovaní Božej vôle pre spoločenstvo má osobitnú úlohu autorita (t. j. tí, ktorí boli v Ježišovej spoločnosti od jeho pokrstenia Jánom až do dňa, keď bol Ježiš vzatý do neba (Sk 1, 22), ako majúci osobitnú funkciu v procese rozlišovania).

Tak ako boli prvé krstné vyznania viery vzorom pre neskoršie, významnejšie teologické vyhlásenia, tak aj tento prvý koncil je vzorom pre budúce koncily. Keďže Cirkev časom rástla a rozširovala sa po územiach, apoštoli nemohli byť všade. Sväté písmo nám hovorí, že „po jednotlivých cirkvách ustanovili starších, modlili sa a postili a odporúčali ich Pánovi, v ktorého uverili“ (Sk 14, 23). Práve svätý Pavol je naším hlavným zdrojom informácií o týchto presbyteroch (starších). V jeho listoch je veľmi jasne vidieť, že vedome odovzdal vedúcu úlohu v tých spoločenstvách, ktoré pomáhal zakladať. Svätému Timotejovi hovorí, aby bol verný svedectvu apoštolov:

Maj za vzor zdravých slov to, čo si počul odo mňa, vo viere a v láske, ktoré sú v Kristovi Ježišovi. Zverený poklad chráň mocou Svätého Ducha, ktorý v nás prebýva. (2 Tim 1, 13 – 14)

Mal to byť trvalý záväzok voči integrite Cirkvi, a nie len dočasná povinnosť.

A čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, zveruj spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní učiť aj iných. (2 Tim 2, 2)

Postupom času sa títo nástupcovia apoštolov začali nazývať biskupmi. Grécke slovo episkopos znamená dozorca alebo predák. Títo predstavení predsedali miestnej cirkvi, vykonávali službu kázania a predsedali eucharistickému sláveniu. Cieľom biskupov bolo pomáhať všetkým kresťanom rásť v „láske vychádzajúcej z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery“ (1 Tim 1, 5). Vzťah veriacich k biskupovi sa začal považovať za skúšobný kameň ich vzťahu k Bohu. Svätý Ignác Antiochijský nabádal Magnezijčanov: „[Buďte] zjednotení so svojím biskupom a skrze neho podriadení Bohu v Kristovi“ (Magnezijčanom VI, 1).

Nakoniec, ako sa Cirkev rozrastala, bolo potrebné prijať rozhodnutia, ktoré sa týkali viacerých cirkví. Preto sa stalo bežným, že sa všetci biskupi určitej oblasti stretli na synode, našom koncile, na ktorom sa tieto rozhodnutia mohli prijať. Tieto regionálne koncily sa v druhom a treťom storočí stali celkom bežnými a zaoberali sa najrôznejšími otázkami, ktorým čelili cirkvi. Keď tieto synody zápasili s týmito otázkami, objavili sa určité dôležité kritériá, ktoré pomáhali pri rozlišovaní konkrétnych otázok. Po prvé, na nové udalosti sa mohlo odpovedať len v súlade s vierou a svedectvom apoštolov. Po druhé, odpovede na takýto vývoj mohli byť prijateľné len vtedy, ak boli v súlade s jednotou viery medzi všetkými cirkvami katolíckeho spoločenstva.

Zdroj: A stream of living water, God with us publications 1988. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.

Please follow and like us: