Svetlo pre život: Tradícia – cirkevní otcovia a liturgia (31. časť)
Cirkevní otcovia – koncily boli mimoriadne stretnutia biskupov, ktoré sa spravidla zvolávali, keď sa Cirkev ocitla v určitej kríze. Sú výrazom kolegiality biskupov. Formujúci úlohu pri vyjadrovaní Tradície mali aj jednotliví kresťania. Všetkých týchto „Otcov Cirkvi“ si Cirkev ctí ako svedkov tradície viery kresťanského ľudu. Medzi cirkevnými otcami prevládali hierarchovia, keďže špecifickou službou biskupa je byť „svetlom pre tých, čo sú v temnotách, vychovávateľom nevedomých, učiteľom mladých, svetlom pre svet“ (byzantská modlitba pri vysviacke biskupov). Boli tu aj ďalší významní členovia kresťanského spoločenstva, ktorí vydávali svedectvo o tradícii viery: kňazi, diakoni, hymnografi a najmä mnísi – muži aj ženy –, ktorí boli známi svojou askézou a svätosťou a veriaci ich vyhľadávali pre duchovné vedenie.
Otcovia písali v rôznych formách, najčastejšie boli homílie alebo komentáre, ktorých cieľom bolo vysvetliť Sväté písmo veriacim alebo katechumenom. Svätý Cyril Alexandrijský, svätý Gregor Nysský a svätý Ján Zlatoústy zanechali dôležité spisy v týchto formách. Cirkevní otcovia vysvetľovali teológiu aj z iného dôvodu: aby poskytli obhajobu (po grécky apológiu) pravej viery proti jej odporcom vo vnútri Cirkvi i mimo nej. Otcovia ako svätý Justín Filozof v 2. storočí zostavovali apologetické spisy, aby poskytli pravdivú a náležitú obhajobu svojho konania alebo viery v ešte pohanskej Rímskej ríši. Keď sa samotný štát stal kresťanským, „apológie“ boli stále potrebné na obhajobu pravdivého chápania Cirkvi proti tým, ktorí zavádzali falošné myšlienky. Tak svätý Irenej Lyonský vystupoval proti gnostikom, svätý Atanáz Alexandrijský bojoval proti ariánom a svätý Maxim Vyznávač vyvracal monotelétov.
Okrem komentárov k Svätému písmu a obhajoby viery boli mnohé patristické spisy špecificky duchovného charakteru, venované opisu kresťanského života a spôsobu, akým v nás pôsobí Boh prostredníctvom moci Svätého Ducha. Rozlíšili určitú vedu o kresťanskom živote, ktorá našla konkrétne vyjadrenie v mystickej tradícii Cirkvi. Hoci väčšinu asketických spisov napísali mnísi, predpokladajú, že každý kresťan v akomkoľvek životnom stupni je určitým spôsobom povolaný k dokonalosti v Kristovi. Ako povedal svätý Ján Klimak: „Kresťan je napodobňovateľom Krista v myslení, slove a skutkoch, nakoľko je to ľudsky možné, a mocne a bezúhonne verí vo Svätú Trojicu“ (Rebrík božského výstupu 1).
Z ich diel vyžaruje vlastná skúsenosť Otcov s Bohom v modlitbe a niekedy aj s ťažkými zápasmi a utrpením, ktoré znášali. Vidíme, že teológia, naše chápanie Boha, je veľmi úzko spätá zo životom v Duchu. Presné poznanie Boha zahŕňa tak správnu náuku, ako aj autentickú náboženskú skúsenosť. Teológia Otcov, ktorí žili tak blízko k prvotnému kresťanskému spoločenstvu, zahŕňala oboje.
Liturgia – Ďalším z hlavných prvkov Tradície je bohoslužba Cirkvi, kde sa liturgické modlitby a hymny, ktoré sú pevne založené na textoch Svätého písma a spisoch cirkevných otcov, ohlasujú živému spoločenstvu a slávia živým spoločenstvom. Východné cirkvi vnímali liturgické texty za dielo Ducha, ktorý „sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8, 26). V skutočnosti, keď Otcovia chceli vyjadriť kresťanskú vieru, vždy sa odvolávali na jej vyjadrenie v bohoslužbách. Ak koncil uvažoval o tom, či je Kristus skutočne rovný Otcovi, biskupi skúmali liturgické modlitby k Otcovi a Synovi. Keďže sa klaniame obom rovnako, naša bohoslužba hlása, že Otec aj Syn sú skutočne Bohom. Preto keď Prvý nicejský koncil hľadal vyjadrenie viery, obrátil sa na bohoslužbu krstu. Cirkevní otcovia časom vyjadrili túto zásadu výrokom: „Zákon modlitby je zákonom viery“ (lex orandi lex credendi).
Medzi najstaršie prvky bohoslužieb patria modlitby, ktoré oslovujú a oslavujú Boha a vyjadrujú náš vzťah s ním. Niektoré hymny skutočne pochádzajú z najstaršieho obdobia Cirkvi, ako napríklad večierňový hymnus „Svetlo tiché“. Väčšina hymnov, ktoré sa dnes používajú v byzantských cirkvách, sa vyvinula po liturgických modlitbách. Mnohé napísali mníšski básnici od šiesteho do desiateho storočia. Poznáme mená väčšiny hymnografov, mužov aj žien. Najväčším z nich bol svätý Roman Sladkopevec, autor mnohých kondákov zo šiesteho storočia. Jeho skladby boli „kázňami v piesňach“, ktoré veľa učili o viere. Počas stáročí boli tropáre, kondáky, stichiry a kánony bohoslužieb najdôležitejším zdrojom teologických poznatkov pre veriacich, najmä v časoch prenasledovania, keď bolo iné vyučovanie obmedzené.
Zdroj: LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Svetlo pre život: Tradícia – teológia a traja teológovia (32. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život: Tradícia – vyznania viery a koncily (30. časť)
