Očami viery: Svätý Duch v mojom živote (14. časť)
Svätý Duch je prítomný v Cirkvi a pôsobí medzi nami, aby nás učil, viedol a urobil z nás svätý národ. Duch však neprebýva v „abstraktnej“ Cirkvi, ktorá je nejakým spôsobom odlišná od nás, jej členov. Duch prebýva medzi nami a tiež v nás, ktorí sme ním boli osobne zapečatení v myropomazaní. Preto svätý Pavol mohol hovoriť o celom spoločenstve, ale aj o jednotlivých veriacich ako o chráme Svätého Ducha (porov. Prvý list Korinťanom 3, 16 a 6, 19).
Duch obdarúva každého veriaceho, v ktorom prebýva, a najzákladnejším z nich je samotná viera. Celý proces, v ktorom odovzdávame seba samých a celý svoj život Kristu Bohu, sa deje na podnet Božieho Ducha. Svätý Pavol nás uisťuje: „Nik nemôže povedať: ‚Ježiš je Pán,‘ iba ak vo Svätom Duchu“ (Prvý list Korinťanom 12, 3). Len vďaka pôsobeniu Svätého Ducha v nás sa môžeme naučiť vidieť Ježiša ako Pána, či už vesmíru, alebo nášho najvnútornejšieho ja.
| Duch nám umožňuje uvedomiť si hriech, pochopiť, že Božia láska je silnejšia ako náš hriech. Svätý Duch nás zjednocuje s Kristom, prináša nám odpustenie a vychováva nás, aby sme boli (a vedeli, že už sme) synmi a dcérami nášho Otca v nebesiach. |
V tomto procese viery spoznávame, že sme hriešnici. Uvedomujeme si, že hoci Boh je vše-svätý, my celkom určite nie sme – či už ide o naše sklony, túžby alebo činy. Keď sme v Duchu, rozvíjame vedomie toho, čo skutočne je hriech, a to v našej spoločnosti aj v nás samých. Začneme si uvedomovať potrebu stráviť zvyšok života v pokání a neustále sa preorientovávať, aby sme boli vhodnejšími chrámami Ducha. Rast vo viere znamená aj rast v chápaní našej padlej prirodzenosti.
S týmto vedomím hriechu súvisí aj uvedomenie si, že v Kristovi nám bolo odpustené. Aj toto vnímanie je darom Svätého Ducha. Dôvera a istota, že Božia láska k nám prevažuje nad našou hriešnosťou, vzniká pôsobením Ducha v nás. Vďaka nemu si uvedomujeme, čo to znamená byť v Kristovi. Keď sme s ním zjednotení, je nám odpustené a zároveň sme povýšení do hodnosti detí nebeského Otca.
Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme „Abba, Otče!“ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. (List Rimanom 8, 14 – 16)
Prvým darom Ducha každému veriacemu je teda uvedomenie si toho, k čomu sme boli povolaní v Kristovi, a podnet, aby sme na tento veľký dar odpovedali vo viere. Hlboké poznanie, že Boh nás miluje v Kristovi, že nám odpúšťa a napriek našej hriešnosti nás prijíma do dôverného vzťahu s ním – to je prvý dar Ducha pre nás.
Rast vo viere sa uskutočňuje najmä prostredníctvom modlitby, ktorá je takisto darom Ducha. Ako rozvíjame modlitbový život, zisťujeme, ako nedostatočne dokážeme Bohu vyjadriť svoju vďaku, ako aj svoje potreby. Aj tu sme videli pôsobenie Ducha:
Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu. (List Rimanom 8, 26 – 27)
Nemodlíme sa sami. Duch dopĺňa to, čo v našej modlitbe chýba. Neexistuje sňaď útešnejší dar, ktorý by Duch ponúkal, ako tento: uvedomenie si, že on je v našej modlitbe tak, ako je v nás osobne, ako aj v spoločenstve. Možno tie chvíle, keď sa zdá, že naša modlitba je nevypočutá, sú v skutočnosti „presmerovaním“ Duchom v súlade s Božou vôľou.
Ježišova modlitba, azda najobľúbenejšia osobná modlitba v byzantskej tradícii, sa vo veľkej miere opiera o oživujúcu prítomnosť Ducha. V tejto modlitbe nevyjadrujeme žiadnu individuálnu tvorivosť alebo osobnú citlivosť. Jednoducho stále opakujeme: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym“ a Duch sa v nás pohybuje, aby nám dal pokoj, keď uznávame, kto je Pán a kto sme my pred ním.
Ďalším z darov Ducha určených všetkým veriacim, je láska, ktorú svätý Pavol nazýva najväčším zo všetkých (porov. Prvý list Korinťanom 13, 1 – 13). Proroctvá prestanú, jazyky zmĺknu, poznanie pominie. Tieto dary, ktoré sa z času na čas dávajú na budovanie Cirkvi, nemusia trvať dlho. Láska, dar daný pre osobný rast veriacich, má trvať večne. Je hlavným znakom prítomnosti Ducha v nás, bez ktorého sú všetky ostatné duchovné prejavy prázdne a možno o nich pochybovať. Láska robí každý skutok kresťanskej zbožnosti alebo oddanosti autentickými; absencia lásky ich robí neúplnými.
Tí, ktorí sa učia dôverovať Pánovi, žiť v Duchu, milovať jeho meno, odrážajú tieto vlastnosti v spôsobe svojho života. Prostredníctvom Ducha v sebe rozvíjajú vlastnosti, ktoré poukazujú skôr na jeho prítomnosť než na vplyv sekulárnej kultúry, v ktorej žijeme:
A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo.
Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť… Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme. (List Galaťanom 5, 19 – 23. 25)
Duch prináša ovocie v tých, ktorí odpovedajú na jeho dary. Podobne ako rozsievač v Kristovom podobenstve, tak aj Duch oslovuje a obdarúva všetkých členov spoločenstva. Tam, kde semeno daru Ducha nájde vnímavé srdcia a mysle, zapustí korene a premení spôsob života veriacich, pričom sa prejavia dary, ktoré vymenúva svätý Pavol.
Toto spoločné pôsobenie Svätého Ducha a veriaceho cirkevní otcovia nazvali synergiou alebo spoluprácou. Dary musia pochádzať od Boha, odpoveď musí pochádzať od osoby, ktorej sú dané. Boh nikoho nenúti, aby jeho dary prijímal alebo používal. Ako hovorí svätý Atanáz: „Prijatím Ducha nestrácame svoju vlastnú ľudskú prirodzenosť.“ Sila daru sa však uvoľňuje len v tých, ktorí Darcu plne prijímajú do svojho života. Svätý Gregor Nysský dobre opísal túto mystickú interakciu:
Božia milosť nemôže navštíviť tých, ktorí utekajú pred spasením. Ani ľudská cnosť nemá takú moc, aby bola sama osebe dostatočná na to, aby pozdvihla k autentickému životu duše, ktoré nie sú dotknuté milosťou… Keď sa však spravodlivosť skutkov a milosť Ducha stretnú v tej istej duši, dokážu ju naplniť požehnaným životom.
Keď Boh a veriaci spolupracujú, dary Ducha prinášajú veľa ovocia. Keď to tak nie je, forma kresťanského zachovávania môže byť prítomná, ale je prázdna. Rozdiel medzi akýmsi mechanickým vykonávaním kresťanských činností a skutočne Duchom naplneným životom je teda v miere osobnej a vedomej spolupráce s Duchom, ktorú veriaci preukazujú.
Uvedomovanie jeho prítomnosti
Ako sme videli, prvé vyliatie Svätého Ducha na Cirkev sa uskutočnilo v Päťdesiatnicu. Cirkev však počas svojho života neustále zažíva dary a pôsobenie Ducha vo svojom strede. To isté platí aj pre jednotlivých kresťanov. Počiatočný krst vo Svätom Duchu dostávame pri krste, kde sa v myropomazaní pre každého z nás začína vzťah s Duchom. Každý veriaci môže očakávať, že mu bude darovaný tento vzťah, že sa stane chrámom Svätého Ducha, ktorý v ňom prebýva. Myropomazanie je sviatostným vyjadrením tohto mystického zdieľania vo Svätom Duchu. V tomto svätom tajomstve sa nadväzuje vzťah s Duchom, ktorý tam predtým nebol, podobne ako v krste vstupujeme do nového spojenia s Kristom. Veriaci sa stáva chrámom Ducha, ktorý v ňom prebýva, a začína sa nový život v Duchu.
| Keď spolupracujeme so Svätým Duchom, dochádza k synergii (spolupráci). Rôzne dary, ktoré dostávame a používame, nás pomáhajú spájať do jedného ľudu, čo je základný význam slova Cirkev. |
Toto tajomstvo sa udeľuje vo veľmi jednoduchom obrade spojenom so sviatosťou krstu. Kňaz sa najprv modlí: „Daruj mu pečať daru tvojho svätého, všemocného a poklonami uctievaného Ducha“, potom pomaže telo novopokrsteného myrom, veľmi voňavým olejom. Myro bolo zavedené v ranej Cirkvi, aby predstavovalo prenikavú prítomnosť Ducha. Keďže Ježiš je Kristus, Pomazaný, pretože je preniknutý Božím Duchom, aj my sa staneme „ďalšími Kristami“ – ďalšími pomazanými – keď sme pomazaní myrom. Pri tomto pomazaní do nás vstúpi Duch a prebýva v nás nepredstaviteľným spôsobom. Preto mohol svätý Cyril Jeruzalemský povedať:
Dbajte na to, aby ste si nepomýlili myro s obyčajným olejom. Lebo tak ako eucharistický chlieb po zvolaní Svätého Ducha nie je obyčajným chlebom, tak ani toto sväté myro po zvolaní už nie je obyčajným olejom, ale Kristovým darom, ktorý božským pôsobením privodzuje prítomnosť Svätého Ducha. (Mystagogické katechézy III, 3)
Obdarovanie Duchom pri našom krste je nevyhnutné pre náš život v dôvernom vzťahu s Bohom. Bez tohto daru sme nedosiahli plnú mieru spoločenstva s Bohom, ktorá sa nám ponúka v Kristovi. Napriek tomu sa s pribúdajúcimi rokmi musíme stále pýtať sami seba, či a do akej miery sa v našom duchu rozvinul tento vzťah s Duchom, pretože je možné, že sme tento dar Svätého Ducha dostali a nikdy sme si skutočne neuvedomili veľkosť tohto daru alebo sme nežili v jeho svetle. Preto svätý Simeon Nový Teológ tvrdí, že najväčším nešťastím, ktoré nás ako kresťanov môže postihnúť, je nevedieť vedome, že Boh v nás skutočne žije. Podľa Simeona mnohí veriaci „hovoria, že majú Božieho Ducha bez toho, aby ho zakúsili, a veria, že majú v sebe Ducha od svätého krstu, a budú tvrdiť, že majú tento poklad, pričom v skutočnosti vedia, že sú úplne bez Ducha.“ Simeon hovorí, že v skutočnosti nevedia, čo to znamená mať tento dar. Veriaceho, ktorý bol naplnený Duchom, Simeon prirovnáva k žene, ktorá čaká dieťa. Obaja si určite musia vedomí toho, čo sa v nich odohralo.
| Pomazanie olejom aj vkladanie rúk vyjadruje zostúpenie Svätého Ducha. Pri prijímaní svätých tajomstiev si však chceme byť vedomí Ducha, ktorý sa v nás pohybuje, aby sme odpovedali. Ako odpovedáš na prítomnosť Svätého Ducha? |
Tak ako žena jasne vie, že je tehotná, pretože dieťa poskakuje v jej lone, a nikdy si nemôže byť nevedomá toho, že je v nej: rovnako človek, ktorý má v sebe sformovaného Krista, pozná jeho pohyby (to znamená jeho žiaru) a jeho poskakovanie (to znamená jeho slávu). Nie je si nevedomý toho, že Kristus je v ňom sformovaný, a vidí Krista ako Svetlo, ktoré napĺňa jej lampu.
Daný dar musí byť uznaný a prijatý, inak akoby vôbec nebol.
Podobne ako mnohí cirkevní otcovia, aj svätý Simeon si uvedomuje, že dar Ducha dostávame pri krste, ale tiež to, že musíme rozvíjať vedomie prítomnosti Ducha vo svojom vedomom živote. Paradoxne, musíme mať Ducha v sebe sviatostne, aby sa toto vedomie stalo skutočným, a zároveň musíme pestovať čoraz hlbší pocit tejto prítomnosti, aby nás Duch neprestal oživovať – toto pestovanie je našou odpoveďou, naším prijatím daru Ducha. Tými, ktorí skutočne vyžarujú život Ducha, sú tí, ktorí si hlboko uvedomujú jeho vnútornú prítomnosť.
Osobné uvedomovanie si prebývajúceho Ducha je samo o sebe Božím darom, za ktorý by sa mal každý veriaci modliť. V skutočnosti ide modlitba ruka v ruke s týmto uvedomením. Modlíme sa, aby sme vnímali prítomnosť Ducha, a keď sa toto vedomie stane našou súčasťou, aj samotná modlitba sa stane súčasťou nášho života. Keď hlboko vieme, že Boží Duch je v nás prítomný, komunikácia s Bohom sa stáva radosťou a dobrodružstvom, a nie bremenom, ktorým je pre mnohých kresťanov. Svätý Makarios Veľký prirovnáva kvitnúci vzťah s Duchom, ktorý v ňom prebýva, k manželstvu: „Je to ako žena, ktorá keď uzavrie manželstvo so svojím mužom, je s ním jedno,“ hovorí Makarios. „Podobným spôsobom je spoločenstvo so Svätým Duchom – takí sa stávajú jedným duchom: „Kto sa spája s Pánom, je s ním jeden Duch“ (Prvý list Korinťanom 6, 17).
Stať sa jedným duchom s Pánom je teda cieľom a zároveň prostriedkom celého kresťanského života, najmä modlitby. Z toho vyplýva, že katechéza v mnohých oblastiach, najmä v oblasti modlitby, sa musí začať uvedomením si, že veriaci má v sebe Božieho Ducha. Napríklad katechéza o modlitbe znamená oveľa viac než len vyučovanie modlitieb alebo sprostredkovanie zručnosti v spontánnej modlitbe. Duch ako Boh s nami, myropomazanie ako príchod Ducha do môjho života a modlitba ako spôsob prežívania tohto Ducha vo mojom vnútri sú základom k hlbšiemu zmyslu modlitby. Katechéti – teda osoby, ktoré nám pomáhajú spoznávať vieru a žiť podľa nej – môžu toto vnímanie prítomnosti Svätého Ducha pestovať tým, že budú neustále zvolávať jeho vedenie do svojej vlastnej prípravy, ako aj do svojich katechetických posedení, a tým, že budú vždy upriamovať pozornosť svojich študentov, najmä v čase modlitby, na Ducha, ktorý v nich prebýva a modlí sa za nich, keď ich vedie k Otcovi všetkých.
Aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu. (Rimanom 8, 26 – 27)
Aj tí z nás, ktorí nie sú katechétmi, by mali mať tento prístup na pamäti, pretože spôsob, akým žijeme, je ako otvorená kniha, ktorá môže učiť, čo znamená byť kresťanom.
Zdroj: With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Očami viery: Chrám živého Boha (15. časť)Predchádzajúce: Očami viery: Svätý Duch medzi nami (13. časť)
