Očami viery: Svätý Duch medzi nami (13. časť)
Cirkev žije vo Svätom Duchu, ktorý aktivuje všetko, čo robíme vo viere. Napriek tomu nemáme jasný obraz Svätého Ducha, o ktorom by sme mohli uvažovať, čo je v ostrom kontraste s našim videním Krista. V Ježišovi hľadíme na jeho vtelenú osobu, prerozprávame jeho pozemský život, opakujeme jeho slová, maľujeme jeho ikony, fyzicky sa mu pozeráme do očí. Ale Svätý Duch zostáva anonymný. Nestal sa človekom, a tak ho nemôžeme opísať ani namaľovať jeho ikonu. Keďže sa nevtelil, jeho osobná existencia zostáva zahalená, skrytá, neopísateľná. V Cirkvi však priamo zažívame jeho činnosť, a tak jeho prítomnosť poznávame a cítime v jeho dielach.
| Titul „Kristus“ znamená „Pomazaný“ – v hebrejčine „Mesiáš“. Ježiš Kristus bol Boží Pomazaný, poslaný zachrániť Boží ľud. Keď sme pokrstení a pomazaní myrom, sme zároveň pomazaní Svätým Duchom – čo vyjadruje myro, posvätený voňavý olej, ktorý sa používa pre toto sväté tajomstvo. Keď sme si „obliekli Krista“, stali sa z nás ďalší Kristovia, ďalší pomazaní Svätým Duchom, aby sme žili tak, ako žil Ježiš Kristus. |
Keďže jeho osobnosť je pred nami skrytá, môžeme o ňom hovoriť len v poézii. On sám prejavuje svoju prítomnosť len v obrazov: holubica pri Kristovom krste, vietor a oheň v Päťdesiatnicu. Je zrejmé, že sa týkajú len aspektov jeho činnosti, pretože to je všetko, čo o ňom vieme. Kristus používa ďalší obraz, aby hovoril o našej skúsenosti so Svätým Duchom. Hovorí o nej ako o krste (Skutky apoštolov 1, 5), o ponorení sa do vzťahu s ním. Proroci zobrazovali Svätého Ducha ako pomazanie svojich vyvolených – obraz, ktorý hovorí o preniknutí, naplnení. Ten, kto prijme toto pomazania, je „Pomazaný“ alebo Mesiáš (v gréčtine Christos). Tento obraz pre nás pokračuje vo svätom tajomstve myropomazania, kde sme aj my pomazaná Svätým Duchom a stávame sa ďalšími Kristami. Svätý Pavol hovorí o Svätom Duchu ako o pečati alebo pečiatke nášho vzťahu s Bohom. Tento obraz sa opäť používa v myropomazaní. Keď je novopokrstenený pomazaný myrom, kňaz to vyhlasuje za „pečať daru Svätého Ducha“. Sme označovaní, opečiatkovaní ako Pánovi, keď je jeho Duch našou pečaťou. Vyjadrené ďalším obrazom, ktorý pochádza z božskej liturgie sv. Bazila, Svätý Duch je „snubný dar budúceho dedičstva, prvotina večnej blaženosti,“ ten, ktorého svätý Pavol nazýva zárukou, že budeme mať večný život:
[Svätý Duch] je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy. (Efezanom 1, 14)
Svätý Duch môže byť tým všetkým len preto, že je naozaj Bohom, „ako Otec a Syn vo všetkom“, ako hovorí svätý Ján Damaský, „má všetko, čo majú Otec a Syn, s výnimkou toho, že nie je Nesplodeným Otcom, ani jednorodeným Synom“ (O ortodoxnej viere, kniha 1). O tom, ako to všetko je a akým spôsobom sa Svätý Duch vzťahuje na Otca a Syna, sa veľa špekuluje, ale málo odhaľuje, pretože úlohou Svätého Ducha nie je poukazovať na seba, ale na Krista. Svätý Duch pre nás zostáva skrytým tajomstvom, pokladom bez mena, nepoznateľnou osobou, ako Ho nazýva svätý Simeon Nový Teológ: skrytý vo svojom božstve, zjavený len vo svojich dielach.
Duch začína pôsobiť
Duch prichádza medzi nás. Ba čo viac, prebýva s nami navždy. Veríme, že je s nami úzko spojený. „Vo vás prebýva Boží Duch,“ hovorí svätý Pavol (Prvý list Korinťanom 3, 16). A tak jeho prítomnosť prináša život Cirkvi. Kniha Genezis hovorí, že keď Otec dýchol nad prázdnotou, vzniklo prvotné stvorenie. Teraz Otec opäť posiela dych svojho Ducha a v tomto „hluku ako silnom hnacom vetre“ vzniká na zemi nový život.
Veríme, že je to Duch, kto oživuje Cirkev a dáva jej silu a účinnosť. Tak ako Kristova fyzická prítomnosť odovzdávala energiu a silu tým, ktorí s ním chodili v Galilei, aj prítomnosť Ducha dodáva Cirkvi novú silu. Spočiatku sa život Ducha prejavoval nápadne dramatickými spôsobmi. Čítame, že tí, na ktorých zostúpil Duch v Päťdesiatnicu, zažili skutočnú premenu. Tam, kde predtým poznali strach a neistotu, teraz hovorili s odvahou a presvedčením. Ich váhavosť zmizla, pretože už neboli sami. Už sa nemuseli spoliehať výlučne na svoje vlastné schopnosti a zdroje: mali v sebe nový život, život Božieho Ducha. Ako predpovedali starozákonní proroci a ako to sľúbil aj Kristus, vyliatie Ducha bude mať výrazný účinok. A tak sa aj stalo v prvú Päťdesiatnicu.
| Svätý Duch • zjavuje pravdu, inšpiruje proroctvá, ako aj naše čítanie a písanie svätých textov, • posväcuje, prebýva v nás, aby sme mohli byť v kontakte so Svätým, • „dodáva to, čo chýba“ pri vysviacke kléru a v ich službe, • dáva múdrosť, vedie nás a pomáha nám vydávať svedectvo o Ježišovi Kristovi našimi slovami a skutkami, • vnáša do Cirkvi Boží poriadok, • spája nás v spoločenstve Svätého Ducha a robí z nás viac než len ľudské zhromaždenie ľudí, • dáva mnohé dary. |
Život z Ducha znamená pre Cirkev veľa vecí. Duch je zdrojom akejkoľvek svätosti, akejkoľvek sily, akýchkoľvek darov, ktoré sú medzi nami. „Svätý Duch,“ ako hovoríme na nedeľnej utierni, „je zdrojom každého božského pokladu“ (7. hlas). A my si uvedomujeme, že jeho život v nás je zodpovedný za všetko dobré, čo je v Cirkvi. Na večierni v Päťdesiatnicu spievame tento verš, ktorý tak výstižne vyjadruje našu úplnú závislosť od neho vo všetkom:
Svätý Duch poskytuje každý dar: je to on, kto vnuká proroctvo a zdokonaľuje kňazstvo; je to on, kto dáva múdrosť negramotným a z jednoduchých rybárov robí múdrych teológov. Prostredníctvom neho prichádza do organizácie Cirkvi božský poriadok. Sláva Tebe, Utešiteľu, ktorý v prirodzenosti a vznešenosti si rovný Otcovi a Synovi!
Jeden z jeho prvých darov je výsledkom Kristovho prisľúbenia. Kristus povedal apoštolom, že keď príde Duch, umožní im pochopiť všetko, o čo Ježišovi ide. „On o mne vydá svedectvo,“ hovorí Ježiš (Ján 15, 26) a „pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Ján 14, 26). A tak keď Duch naozaj prichádza, učeníci sú konečne schopní dať si to všetko dokopy. Začínajú skutočne chápať všetko, čím Kristus je a čo pre nás urobil. Udalosti, učenie, proroctvá – to všetko začína do seba zapadať a učeníci sa po prvýkrát ocitajú pri ohlasovaní posolstva evanjelia. Začínajú ho svojím učením odovzdávať nielen s elánom, ale aj s porozumením a pravdou. Postupom času začínajú toto posolstvo zapisovať, opäť vo Svätom Duchu, a Cirkev v neskorších rokoch rozpozná prítomnosť Ducha v týchto knihách a nazve ich inšpirovanými.
Duch naďalej zjavuje Krista. Hnutie Ducha v dejinách nadväzuje na skúsenosť apoštolov, aby nám dalo obraz Krista. Duch sa pohyboval medzi cirkevnými otcami, autormi našich liturgických textov, zakladateľmi našich ikonopiseckých typov, aby budoval náš obraz Pána. Krista vidíme ich očami a v konečnom dôsledku očami Ducha, ktorý oživil ich dielo svojou mocou. Prostredníctvom nich sa Duch dotkol nespočetných generácií, vrátane tej našej, aby dal Krista spoznať nielen ako Nazaretského, ale ako Pantokratora, Pána slávy. Tento rozvíjajúci sa obraz Krista je dielom Ducha, ktorý nám naďalej odkrýva hĺbku tajomstva Božej lásky.
Svätý Duch je Duch pravdy, ktorý dáva svetu poznať evanjelium. On je aj Darcom života, z ktorého „potečú prúdy milosti, aby osviežili celé stvorenie a ho priviedli k plnosti života“ (utiereň sviatku). Keďže on v nás prebýva od Päťdesiatnice, život, ktorý nám dáva, nie je ničím iným ako božským životom, účasťou na božskej prirodzenosti. A tak je Duch naším posväcovateľom, ktorý nás uvádza do kontaktu so Svätým, aby sme mohli byť premenení. Ako Cirkev sme „svätý národ“, „spoločenstvo svätých“ – spoločenstvo ľudí, ktorí sa pôsobením Božieho Ducha stali svätými.
Nikde nie je Duch takým zdrojom svätosti ako v liturgickom zhromaždení. Keď sa Cirkev zhromaždí v Kristovi na bohoslužbe, Duch pôsobí na sprítomnenie Božieho kráľovstva na zemi. Milosťou Ducha bohoslužobné zhromaždenie najplnšie vyjadruje to, čo znamená byť Cirkvou: ľudom, ktorý je jedno v Kristovi a stojí pred Otcom v spoločenstve Svätého Ducha. Bez Ducha by naše liturgické zhromaždenie bolo len stretnutím nás samých na modlitbu. S Duchom je to samotný Boží život, ktorý sa stáva prítomným a realizovaným.
A tak prvá vec, ktorú robíme v liturgickej službe, je vzývanie Svätého Ducha, zvyčajne hymnom Kráľu nebeský. Modlíme sa: „Príď a prebývaj v nás“ – buď prítomný v našom zhromaždení a urob z neho viac než len súbor našich vlastných hlasov pozdvihnutých v modlitbe. Urob z neho kanál svojho vlastného života. Veríme, že táto modlitba je vypočutá, keď je obetovaná vo viere, ako hovorí sv. Pavol:
Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. (Rimanom 8, 26)
Po tomto prvom zvolaní sa zriedkakedy modlíme k Svätému Duchu v našich bohoslužbách. Pretože veríme, že táto prvá modlitba bola vypočutá a že Duch sa teraz modlí s nami a v nás, s dôverou vzývame samotného Otca, ktorý je zdrojom božstva a od ktorého pochádza Syn a Svätý Duch.
Vedomie, že Duch pôsobí uprostred nás, keď sa zhromažďujeme, je tiež dôvodom, prečo považujeme sväté tajomstvá (sviatosti) za vrcholný bod kresťanskej bohoslužby. Veríme, že vo sviatostiach Duch pôsobí na veriacich, aby ich významným spôsobom premenil. Tieto tajomstvá nie sú len obrady alebo ceremónie, ktorými vyjadrujeme svoju zbožnosť alebo vieru. Sú to mystické stretnutia s Bohom, v ktorých Duch neomylne odpovedá na modlitbu Cirkvi, aby sa veriacich dotkol svojou premieňajúcou božskou energiou. Azda nikde to nie je vyjadrené tak dojemne ako v maronitskej liturgii, v ktorej diakon ohlasuje epiklézu (zvolanie Ducha) týmito slovami:
Aká úžasná je táto chvíľa, moji milovaní. Svätý Duch zostúpi a zatieni túto obetu, pripravenú na naše posvätenie.
Preto vnímame bohoslužbu Cirkvi a najmä sväté tajomstvá ako udalosti, v ktorých Duch najpriamejšie pôsobí na posvätenie svojho ľudu.
Duch pravdy a Darca života Cirkvi je tiež Paraklét, ako nám hovorí Kristus (porov. Ján 14, 16). Toto grécke slovo, ktoré evanjelium používa na označenie Svätého Ducha, sa ťažko prekladá do modernej slovenčiny. Býva prekladané ako „Tešiteľ“, „Utešiteľ“, „Zástanca“ alebo „Pomocník“; a všetky tieto výrazy naznačujú niečo z významu tohto slova. Paraklét vo vtedajšej kultúre znamenal niekoho, kto je tu, keď človek potreboval vedenie alebo pomoc. Paraklét sprevádzal, povzbudzoval a podporoval človeka podľa potreby. Dnes by sme na opis tejto úlohy mohli použiť slovo „kouč“.
Duch vedie a podnecuje Cirkev, keď sa táto snaží slúžiť Pánovi. Ako sme videli, je to Paraklét, kto stojí po boku apoštolov a cirkevných otcov, aby usmerňoval formulovanie Tradície Cirkvi. A tak, keď apoštoli zvažovali problém, či majú kresťania zachovávať židovské rituálne predpisy, mohli svoje rozhodnutie vyjadriť týmito slovami: „Svätý Duch a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného“ (Skutky apoštolov 15, 28). Apoštoli poznali Ducha ako Parakléta, ktorý bol s nimi ako ich sprievodca a obhajca. Spoliehali sa na jeho pomoc a rozpoznali ju, keď prišla.
Cirkev sa aj po nich naďalej spoliehala na pomoc Svätého Ducha, ktorý riadil jej život. Cirkev sa obracia na Ducha najmä vtedy, keď sa schádza na konciloch a synodách. Treba však povedať, že počas celých dejín Cirkvi si toto vedenie Svätého Ducha v konkrétnych situáciách uvedomovali tí, ktorých život sa odohrával v blízkosti Boha. Tak napríklad, keď učitelia Antiochijskej cirkvi rozpoznávali vedenie Ducha, bolo to preto, lebo s ním žili v dôvernom vzťahu: „Ako slúžili Pánovi a postili sa, povedal Svätý Duch…“ (Skutky apoštolov 13, 2). A tak tam, kde Cirkev pravidelne hľadala a nasledovala vedenie Ducha, jej činy odrážali vedenie Ducha a zostávajú pre nás ako míľniky na kresťanskej ceste. Tam, kde sa veriaci snažili riadiť život Cirkvi bez toho, aby boli v kontakte s Božím Duchom, ich dielo nezostalo.
Duch vždy chránil Cirkev pred úplným odpadnutím od Pána. Avšak to, či je jej činnosť živá a naplnená Božím životom, závisí od toho, či si uvedomuje prítomnosť Božieho Ducha. Metropolita Ignatius Hazim (neskorší patriarcha Ignác IV. Antiochijský) vo svojom slávnom Príhovore k Svetovej rade cirkví v roku 1968 ponúkol toto dojímavé vnímanie toho, čo nasleduje, keď sa Cirkev spolieha na vedenie svojho Parakléta:
Bez Svätého Ducha je Boh veľmi ďaleko, Kristus zostáva v minulosti, evanjelium je mŕtva litera, Cirkev je len organizácia, autorita je vecou nadvlády, misia je vecou propagandy, liturgia je len evokácia, kresťanský život je otrocká morálka.
Ale vo Svätom Duchu je svet vzkriesený a vzdychá v pôrodných bolestiach kráľovstva, je tam vzkriesený Kristus, evanjelium je prameňom života, Cirkev ukazuje život Najsvätejšej Trojice, autorita je oslobodzujúcou službou, misia je Päťdesiatnicou, liturgia je pamiatkou i anticipáciou, ľudské konanie je zbožštené.
Duch pôsobí v Cirkvi, aby zjavoval, posväcoval a viedol mnohými spôsobmi. Robí to predovšetkým prostredníctvom konkrétnych darov, ktoré udeľuje veriacim. V Skutkoch apoštolov sa zdôrazňuje, že v Päťdesiatnicu sa každého človeka dotkol jeden z ohnivých jazykov. To pokračuje v živote Cirkvi, kde Duch ponúka každému veriacemu iný dar, ale na spoločný účel – budovať Cirkev. Na to dôrazne poukazuje svätý Pavol, keď Korinťanom píše:
Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok. Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný v tom istom Duchu dar uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky, iný prorokovať, iný rozlišovať duchov, iný dar rozličných jazykov a iný vysvetľovať jazyky. Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce. (Prvý list Korinťanom 12, 4 – 11)
Pavol ďalej vymenúva niekoľko úloh a služieb v Cirkvi, v ktorých sa tieto dary realizujú; poznamenáva, že niektorí sú apoštolmi a niektorí prorokmi. Sú tam pastieri, učitelia, evanjelisti, uzdravovatelia a divotvorcovia, tí, ktorí majú dar viesť alebo pomáhať, viesť druhých alebo hovoriť jazykmi. V tej či onej forme možno väčšinu týchto služieb nájsť v Cirkvi aj dnes, popri ďalších, ktoré vznikli od tých prvých dní. Žiadny z týchto darov alebo úloh nie je daný na osobné obohatenie osoby, ktorá ich dostáva. Existujú preto, aby pôsobili v harmónii na budovanie celého spoločenstva.
Pavol prirovnáva túto zmes darov k fungovaniu nášho tela, kde je mnoho častí, z ktorých každá má inú, ale vzájomne sa dopĺňajúcu funkciu. Každému z nich bolo dané piť z toho istého Ducha v rôznej miere, aby všetci mohli byť obohatení. A tak, hoci sa tieto služobné dary vykonávajú v Kristovom tele a jednotlivcami v ňom, v skutočnosti sú dané Cirkvi ako celku.
OTÁZKY NA ZAMYSLENIE
Ako pôsobil Duch v Cirkvi, aby zjavoval, posväcoval a viedol tvoj život?
Bola ti jeho prítomnosť v týchto činnostiach zjavná alebo skrytá?
Ako si môžeme lepšie uvedomiť, že za všetkými týmito darmi a skúsenosťami stojí Svätý Duch? Ako môžeme pomôcť deťom v našej farnosti a tým, ktoré sú vo viere noví, aby si viac uvedomovali úlohu Svätého Ducha v našich životoch a v živote Cirkvi?
Zdroj: With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Očami viery: Svätý Duch v mojom živote (14. časť)Predchádzajúce: Očami viery: Duch pravdy – Boh s nami (12. časť)
