Svetlo pre život II.: Denné modlitbové cykly (5. časť)
Modlitba bola od samého začiatku dôležitou súčasťou každodenného života kresťanov. V Skutkoch svätých apoštolov sa píše, že prví kresťania „sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42). V tomto nasledovali príklad nášho Pána, ktorý okrem dlhých hodín osobnej modlitby na odľahlých miestach dodržiaval aj židovské modlitbové zvyky.
Evanjeliá opisujú živé spomienky na Ježišov vlastný modlitbový život, ktoré si apoštoli zachovali. Pán tiež učil svojich učeníkov o účinnosti úprimných modlitieb obetovaných vo viere. Dokonca ich naučil vzorovú modlitbu (Mt 6, 9 – 13; Lk 11, 2 – 4).
Prvými kresťanmi boli Židia, ktorí si zachovali a odovzdali svoje židovské náboženské dedičstvo, a preto vo všeobecnosti dodržiavali denný židovský cyklus modlitby trikrát denne. Modlili sa spoločne (Mt 18, 20) aj v súkromí (Mt 6, 5-6). Kým ich nevyhnali zo synagóg, pravdepodobne sa v modlitbách pripájali k židovskej komunite. Neskôr sa držali tohto vzorca modlitby (ráno, popoludní a večer) a k tradičným modlitbám pridali tú, ktorú ich naučil náš Pán, „Otče náš“ (Didaché 8, 3).
Základná štruktúra najstarších kresťanských modlitieb vychádza zo židovského spôsobu oslovovania Boha: pripomenutie obdivuhodných skutkov, ktoré pre nás vykonal, prosba, aby teraz konal v náš prospech, a napokon oslava jeho mena. Napriek tomu sa kresťanská modlitba čoskoro začala významne odlišovať od tradičnej židovskej modlitby. V modlitbe sa začalo spomínať Ježišovo meno. Ježiš svojim nasledovníkom hovorí: „Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to. Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 16, 23 – 24). V apoštolských listoch je vzorom modlitba k Otcovi skrze nášho Pána Ježiša Krista (porov. Rim 1, 8; 7, 25; Kol 3, 17; 1 Pt 2, 5). Niekedy boli modlitby dokonca adresované Ježišovi. V týchto oslavných formulách bol považovaný za rovného Otcovi. Tieto formy modlitby vytvorili základ pre konečnú definíciu viery Cirkvi v rovnosť Otca a Syna v jednom božstve. (Ako sa modlíme, tak veríme.)
V druhom storočí sa Pavlov príkaz: „Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky“ (1 Sol 5, 17 – 18) vnímal ako modlitba k Otcovi prostredníctvom Krista. Klement Alexandrijský preto napísal: „Prikazuje sa nám uctievať a ctiť toho istého, presvedčení, že on je Slovo, Spasiteľ a Vodca a – skrze neho – Otca, nie však vo zvláštne dni, ako niektorí iní, ale robiť to neustále v celom našom živote a v každom smere.“[1] Toto prikázanie sa napĺňalo systémom osobnej a spoločnej modlitby spojenej s konaním všetkého v Pánovom mene.
Byzantská mníšska tradícia napokon interpretovala Pavlovo učenie o neustálej modlitbe odporúčaním Ježišovej modlitby. Istý duchovný otec vysvetľoval: „Ustavičná Ježišova modlitba je neustále, nepretržité vzývanie svätého mena Ježiša Krista perami, mysľou a srdcom; a vo vedomí jeho trvalej prítomnosti je prosbou o jeho požehnanie vo všetkých činnostiach, na všetkých miestach, v každom čase, dokonca aj v spánku. Slová modlitby sú: „Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou!“[2] V tomto citáte vidíme hlavné prvky modlitby: vzývanie Boha, uvedomenie si jeho prítomnosti, otvorenie sa a obetovanie mu celého svojho života. Spôsobov modlitby je veľa: verejne i súkromne, srdcom i perami, slovami i skutkami, slzami i vzdychmi. Všetky sú potrebné na to, aby sa modlitba stala neoddeliteľnou súčasťou každodenného života kresťana.
Každodenné bohoslužby Cirkvi
Denné bohoslužby Cirkvi majú svoje korene v trikrát denne konaných modlitbách v synagógach. Verejné ranné a večerné bohoslužby sa podľa správ slávili vo veľkých kresťanských centrách už od veľmi skorých čias. Utiereň a večiereň nikdy neboli bohoslužbami určenými len pre monastiere; ich najstaršie používanie pochádza z katedrálnych chrámov pred rozvojom mníšskeho života. Sú to verejné úkony, prinášanie obety chvály Bohu ráno a večer, úkon, ktorý sa odráža v každodennej modlitbe kresťana. Preto sa utiereň a večiereň začali nazývať „katedrálne bohoslužby“, zatiaľ čo ostatné bohoslužby, ktoré napĺňajú denný cyklus, vznikli neskôr, zväčša v monastieroch.
Najlepším svedkom tohto raného vzoru kresťanskej bohoslužby medzi cirkevnými otcami bol Euzébios Cézarejský :
„Veď je iste nemalým znamením Božej moci, že po celom svete sa v Božích chrámoch pri rannom východe slnka a vo večerných hodinách prinášajú Bohu hymny, chvály a skutočne božské potešenia. Božím potešeniami sú skutočne hymny, ktoré sa rozliehajú všade na zemi v jeho Cirkvi v ranných a večerných časoch. Z tohto dôvodu sa niekde hovorí: ‚Nech mu sladko znie moja chvála‘ a ‚Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo‘.“[3]
Ľudia prirodzene ďakujú Bohu na začiatku a na konci každého dňa. Utiereň (alebo orthros, grécky „ráno“) je úkonom veriacich na oslavu Boha ako Stvoriteľa všetkých dní a časov. Modlitba je prejavom vďaky a chvály Bohu, ktorý zveľaďuje a dáva nám život. Pozostáva z čítaní zo žaltára, ktoré sú popretkávané prosbami, modlitbami a hymnami. Najcharakteristickejšie z nich sú kánon, básnická skladba z deviatich ód, žalmy chvály (148 – 150) a doxológia.
Vyvrcholenie tejto bohoslužby, spev veľkého slávoslovia, sa začína zvolaním: „Sláva tebe, ktorý si nám ukázal svetlo!“ Toto svetlo sa vzťahuje na nášho Pána Ježiša Krista, jediného Božieho Syna, ktorý je svetlom sveta. Pre kresťana je východ slnka len tieňom, obyčajným symbolom pravého Božieho svetla, ktoré osvecuje každého človeka vierou. Utiereň (orthros) svojou oslavou svetla a stvorenia predstavuje prirodzený úvod do božskej liturgie. Je to ranná „obeta chvály“, ktorá sa často spája so slávením božskej liturgie pripomínajúcej toho, ktorý je Svetlom sveta.
V nedeľu a v osobitné sviatky sa k utierni pridáva ďalšia časť medzi katizmou a 50. žalmom. Spievame žalmy 134 – 135, nazývané polyjelej – polyeleos („plný milosrdenstva“), pretože sa v nich opakuje refrén „lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky“. V nedeľu sa žalm 118 spieva s hymnom „evloghitaria“: „Anjelský zbor…“, pripomínajúc návštevu myronosičiek pri Kristovom hrobe, keď objavili vzkriesenie. Nasleduje mimoriadne slávnostné čítanie evanjelia. V nedeľu je to ohlasovanie Kristovho zmŕtvychvstania, v ostatné dni sa zameriava na slávený sviatok.
PREHĽAD HLAVNÝCH FORIEM UTIERNE (ORTHROS)
| Nedeľná utiereň | Sviatočná utiereň | Všednodenná utiereň |
| Zvyčajný začiatok, žalmy a ekténia | Zvyčajný začiatok, žalmy a ekténia | Zvyčajný začiatok, žalmy a ekténia |
| Šesťžalmie (Ž 3, 37, 62, 87, 102, 142) | Šesťžalmie (Ž 3, 37, 62, 87, 102, 142) | Šesťžalmie (Ž 3, 37, 62, 87, 102, 142) |
| Veľká ekténia | Veľká ekténia | Veľká ekténia |
| „Boh je Pán…“ & tropáre | „Boh je Pán…“ & tropáre | „Boh je Pán…“ & tropáre alebo „Aleluja“ & trojičny |
| 2 katizmy Žaltára, sedalny a malá ekténia | 3 katizmy Žaltára, sedalny a malá ekténia | 3 katizmy Žaltára, sedalny a malá ekténia |
| Ž 117/118, Anjelský zbor (eulogitaria vzkriesenia) a ypakoj | Polyelej (Ž 134-135) a zvelebovanie (megalynarion) | |
| Stupňové antifóny (stepenny) & prokimen | Stupňové antifóny (stepenny) & prokimen | |
| Evanjelium & Videli sme Kristovo vzkriesenie | Evanjelium sviatku | |
| Žalm 50, stichiry vzkriesenia a malá ekténia | Žalm 50, stichiry sviatku a malá ekténia | Žalm 50 |
| Kánon, Máriino zvelebovanie | Kánon | Kánon, Máriino zvelebovanie |
| „Svätý je Pán, náš Boh“ & exapostilarion | Exapostilarion | Exapostilarion (svitilen) |
| Chvály (žalmy 148-150), stichiry vzkriesenia | Chvály (žalmy 148-150), stichiry sviatku | Chvály (žalmy 148-150) |
| Veľké slávoslovie & tropár vzkriesenia | Veľké slávoslovie & tropár sviatku | Malé slávoslovie |
| Ekténie (ak nenasleduje liturgia) | Ekténie (ak nenasleduje liturgia) | Prosebná ekténia, veršové stichiry, Trojsvätý po Otčenáš & tropáre |
| Prepustenie (ak nenasleduje liturgia) | Prepustenie (ak nenasleduje liturgia) | Suhubá ekténia & prepustenie |
Slávenie utierne počas Svätého a Veľkého týždňa je obzvlášť slávnostné. Bohoslužby v pondelok, utorok a stredu – v niektorých chrámoch nazývané Ženíchove – obsahujú dojímavé výzvy k pripravenosti na príchod Ženícha. Piatková utiereň sa nesie v znamení dvanástich evanjeliových čítaní o strastiach, ktoré rozprávajú o vyvrcholení Kristovho spasiteľného diela, ktoré viedlo k jeho víťazstvu prejavujúcemu sa vzkriesením. Sobotňajšia utiereň zahŕňa veľké hymny náreku, ktoré sa spievajú pred hrobom, kde odpočíva Pánovo telo, zatiaľ čo jeho duša dokončuje dielo obnovy stvorenia. Utiereň Paschy oslavuje Pánovo zmŕtvychvstanie radostným spevom tropára vzkriesenia („Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval“), kánonom Paschy, ktorý sa pripisuje svätému Jánovi Damaskému (vypracovaný na základe homílie svätého Gregora Teológa o zmŕtvychvstaní), a paschálnymi stichirami, ktoré sa spievajú, zatiaľ čo sa veriaci navzájom pozdravujú: „Kristus vstal z mŕtvych! – Skutočne vstal z mŕtvych!“ Táto utiereň nanovo predstavuje radostnú skúsenosť myronosičiek, ktoré sa skoro ráno vybrali k hrobu, aby zistili, že Kristus naozaj vstal z mŕtvych!
Večerná bohoslužba Cirkvi, večiereň, tiež oslavuje prirodzený čas dňa, západ slnka. S blížiacou sa tmou kresťan ohlasuje, že Ježiš je pravé svetlom sveta, „svetlo tiché, svätej slávy nesmrteľného Otca nebeského“. Žalm 140, spojený s obetovaním kadidla a zapaľovaním lámp (sviec), charakterizuje túto bohoslužbu, keďže večiereň je večernou obetou chvály. Druhý verš žalmu vystihuje túto tému: „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.“
Prvá časť večierne (až po starozákonné čítania) tvorí aj prvú časť liturgie vopred posvätených darov, obradu prijímania určeného na ukončenie pôstnych dní. Ak sviatok Zvestovania pripadne na pôstny deň, prvá časť večierne tvorí prvú časť božskej liturgie. To sa deje aj na sviatok Eucharistie (Veľký štvrtok) a v predvečer Paschy, Narodenia Pána a Bohozjavenia. Osobitne slávnostná večiereň sa koná v Nedeľu odpustenia (Syropôstnu nedeľu), v predvečer prvého dňa Veľkého pôstu, keď sme pozvaní začať pôst v duchu vzájomnej lásky a zmierenia. Večiereň na Veľký piatok sa vyznačuje snímaním Kristovho tela z kríža a procesiou s pláštenicou. Večiereň na Paschu pripomína prvé ohlásenie zmŕtvychvstania Tomášovi, ktorý nechcel uveriť. Takzvaná „večiereň, pri ktorej sa kľačí“ v nedeľu Päťdesiatnice označuje návrat ku kľačaniu po paschálnom období.
PREHĽAD HLAVNÝCH FORIEM VEČIERNE
| Nedeľná veľká večiereň | Veľká večiereň k sviatku | Všednodenná večiereň |
| Zvyčajný začiatok | Zvyčajný začiatok | Zvyčajný začiatok |
| Žalm 103 | Žalm 103 | Žalm 103 |
| Veľká ekténia | Veľká ekténia | Veľká ekténia |
| Prvá katizma Žaltára a malá ekténia | Prvá katizma Žaltára a malá ekténia | Jedna katizma Žaltára a malá ekténia |
| Pane, ja volám – žalmy rozsvecovania svetiel (Ž 140, 141, 129, 116) & stichiry | Pane, ja volám – žalmy rozsvecovania svetiel (Ž 140, 141, 129, 116) & stichiry | Pane, ja volám – žalmy rozsvecovania svetiel (Ž 140, 141, 129, 116) & stichiry |
| Vchod, “Svetlo tiché”, prokimen | Vchod, “Svetlo tiché”, prokimen | Vchod, “Svetlo tiché”, prokimen |
| 3 parémie (starozákonné čítania) | ||
| Prosebná ekténia | Prosebná ekténia | |
| Večerný hymnus (Ráč, nás Pane / Spodóbi Hóspodi) | Večerný hymnus (Ráč, nás Pane / Spodóbi Hóspodi) | Večerný hymnus (Ráč, nás Pane / Spodóbi Hóspodi) |
| Prosebná ekténia & požehnanie | Prosebná ekténia & požehnanie | Prosebná ekténia & požehnanie |
| Litijná procesia, stichiry & ekténia | ||
| Veršové stichiry (stichiry na stichovni) | Veršové stichiry (stichiry na stichovni) | Veršové stichiry (stichiry na stichovni) |
| Teraz prepustíš (Simeonov hymnus) & Trojsvätý po Otčenáš | Teraz prepustíš (Simeonov hymnus) & Trojsvätý po Otčenáš | Teraz prepustíš (Simeonov hymnus) & Trojsvätý po Otčenáš |
| Tropáre | Tropáre | Tropáre |
| Požehnanie chleba, pšenice, vína a oleja | ||
| Prosebná ekténia | ||
| Prepustenie | Prepustenie | Prepustenie |
Tieto bohoslužby boli ovplyvnené mníšskou tradíciou, ktorá sa začala vo štvrtom storočí. Tieto mníšske komunity kresťanov sa snažili dokonale nasledovať Krista životom v pokání a čistote. Denný cyklus modlitby v monastieroch sa sústredil okolo čítania žalmov. V počiatočnej jednoduchosti života sa mnísi vyhýbali spevu a spoliehali sa na meditatívne čítanie stanoveného počtu žalmov (kathismata) ráno a večer. Monastiere nakoniec prevzali z farských chrámov bohoslužby večierne a utierne a pridali k nim časti zo žaltára.
V niektorých oblastiach sa stalo zvykom, že kresťania sa modlili, zvyčajne súkromne, aj v inom stanovenom čase počas dňa, aby lepšie naplnili Pavlovo napomenutie: „Bez prestania sa modlite“ (1 Sol 5, 17) a ducha Žalmu 118/119, 164: „Cez deň ťa chválim sedemkrát pre tvoje spravodlivé rozsudky.“ Monastiere zostavili liturgické formy na slávenie týchto ďalších hodín modlitby. Tie sa stali siedmimi bohoslužbami počas dňa: Utiereň pri východe slnka, Tretia hodinka (o 9:00), Šiesta hodinka na poludnie, Deviata hodinka (15:00), Večiereň pri západe slnka, Povečerie pred odchodom na odpočinok a Polnočnica o polnoci, ktorá prerušuje spánok. Po Utierni niekedy nasledovala bohoslužba Prvej hodinky (06:00), ktorá bola navrhnutá tak, aby sa končila pri východe slnka. Každá z týchto „hodiniek“ pozostáva z troch žalmov vhodných pre danú hodinku, zo spoločnej modlitby pre všetky hodinky a z vlastnej modlitby pre každú hodinku. Tropáre (hymny) pôvodne vlastné každej hodinke sa teraz spievajú len počas Veľkého pôstu.
DENNÝ CYKLUS SLUŽIEB
| Služba | Denná doba | Motív |
| Večiereň | západ slnka | Kristus, nezapadajúce Svetlo |
| Malé povečerie (všedné dni) alebo Veľké povečerie (vo Veľkom pôste) | pred uložením sa na spánok | ochrana počas noci |
| Polnočnica | počas noci | neočakávaný príchod Pána |
| Utiereň a/alebo Prvá hodinka | východ slnka | dar Krista, večného Svetla |
| Tretia hodinka | 9:00 | Zostúpenie Svätého Ducha |
| Šiesta hodinka | 12:00 | Ukrižovanie |
| Deviata hodinka | 15:00 | Kristova smrť |
Zvyčajne sú tieto hodinky menej slávnostné ako „katedrálne“ bohoslužby večierne a utierne a sú určené skôr na osobné používanie. Katedrálna forma vrátane ďalších piesní a čítaní zo Svätého písma sa používa v predvečer Narodenia Pána a Bohozjavenia, ako aj na Veľký piatok (Veľké alebo Kráľovské hodinky / Cárske časy).
Prvá hodinka oslavuje začiatok dňa, zatiaľ čo ostatné tri pripomínajú hlavné udalosti umučenia a oslávenia nášho Pána, aby nám pripomenuli, že máme denne vziať svoj kríž a nasledovať Krista (Mk 8, 34). Toto sebazaprenie a oddanosť evanjeliu nášho Pána, ktoré sa vyžaduje od každého kresťana, je výzvou najmä pre tých, ktorí sa usilujú o dokonalosť v mníšskom živote. Tretia hodinka oslavuje zostúpenie Svätého Ducha na Päťdesiatnicu (Sk 2, 15), šiesta hodinka pripomína Ježišovo ukrižovanie a deviata hodinka jeho smrť na kríži (Mt 27, 45). Dnes sa tieto hodinky často kombinujú alebo rôznym spôsobom spájajú s inými bohoslužbami. Počas Veľkého pôstu sa tretia a šiesta hodinka často slávia spoločne ako poludňajšia bohoslužba so špeciálnymi kajúcimi tropármi a čítaniami z proroka Izaiáša. Vo Veľkom týždni sa číta z proroka Ezechiela.
Nočné bohoslužby sa nazývajú Povečerie a Polnočnica. Povečerie sa modlí pred odchodom na odpočinok a obsahuje modlitby za pokojný spánok bez hriechu. Končí sa vzájomným odpustením medzi členmi komunity za akékoľvek krivdy, či už zlyhanie pri vedení kresťanského života alebo vzájomnú nelásku. Na niektorých miestach môže byť súčasťou aj vyznanie chýb predstavenému, aby mohli dosiahnuť dokonalejší život. Mnohé z týchto tradícií ovplyvnili vývoj obradu pokánia aj pre laikov.
Povečerie má dve formy: kratšiu verziu pre bežné dni v roku a dlhšiu (Veľké povečerie) pre pôstne dni. Charakter povečeria vyjadruje Žalm 90, 5: „Nebudeš sa báť nočnej hrôzy, ani šípu letiaceho vo dne.“ A pieseň v Iz 26, 9 – 19: „Svojou dušou dychtím po tebe v noci, áno, môj duch ťa vrúcne hľadá ráno.“
Mnísi sa modlia aj uprostred noci, aby v modlitbe vyjadrili túžbu po Božej prítomnosti vyjadrenú v tomto speve. Žalmy, hymny a modlitby polnočnej bohoslužby majú za cieľ udržať myšlienky veriacich na Ženícha a Sudcu, ktorý príde vtedy, keď bude najmenej očakávaný.
Zdroj: Light for life. Part two. The Mystery celebrated. God with us publications 1996. Pracovný preklad zhotovili Juraj Šipula a o. Ján Krupa. Odborná revízia o. Andrej Škoviera.
[1] Klement Alexandrijský, Stromata, 7, 7, in Paul L. Bradshaw, Daily Prayer in the Early Church (London: Alcuin Club, SPCK, 1981), 47.
[2] Anonymous, The Way of a Pilgrim, trans. Helen Bacovin (Garden City, NY: Image Books, 1978), 18. (V slovenskom prostredí zväčša vo forme: „Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ pozn. prekl.)
[3] Euzébios Cézarejský, Komentár na Žalm 64, PG 23, 640.
Nasledujúce: Svetlo pre život II.: Týždenný cyklus Cirkvi (6. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život II.: Naše posväcovanie času (4. časť)
