Svetlo pre život III.

Svetlo pre život III.: Premenený prebývajúcim Duchom (5. časť)

od autora: Ján Krupa · 21 februára, 2023

Podľa svätého Atanáza bolo cieľom Kristovho príchodu, aby sme mohli prijať Svätého Ducha, ktorý by nás zbožštil. „Syn nám dal prvotiny Ducha, aby sme mohli byť premenení na Božích synov podľa obrazu Božieho Syna.“ Len vďaka prebývaniu Ducha v Cirkvi máme osobnú možnosť obnoviť podobu. Na ikone Päťdesiatnice vidíme, ako Duch zostupuje na Cirkev (v osobe apoštolov). Dole stojí vesmír ako scvrknutá postava, ochrnutá, zostarnutá, ktorá sa naťahuje, aby prijala život Ducha odovzdaný nám. Stvorenie ožije až vtedy, keď prijme život Ducha, a ten prichádza len prostredníctvom nás.

Nie sme úplne živí alebo ľudskí, kým neprijmeme život Ducha. Žiarovka neplní svoj účel, pokiaľ nie je pripojená k zdroju energie a nepreteká ňou elektrina. Vitráž nie je všetkým, čím má byť, kým cez ňu nepreniká slnečné svetlo. Hoci elektrina a slnečné svetlo nie sú súčasťou žiarovky alebo okna, tieto veci nie sú úplné, kým nimi svetlo alebo energia skutočne neprechádzajú a nenapĺňajú ich. Pokiaľ náš duch nie je spojený s Božím Duchom, nemáme život, ktorý nám umožňuje obnoviť podobu. Zjednotením sa s Kristom vo svätých tajomstvách kresťanskej iniciácie sa vraciame na správnu cestu, znovu sa rodíme ako adoptívne deti Otca a napĺňame jeho plán s nami:

„Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo. Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ‚Abba, Otče!‘“ (Galaťanom 4, 4 – 6).

Všetko, čo ako kresťania robíme, závisí od tejto skutočnosti: Svätý Duch v nás prebýva, obnovuje v nás Božiu podobu a robí nás účastnými na Božej prirodzenosti. Preto sa snažíme žiť morálnym životom: nie preto, že existujú zákony, ktoré treba dodržiavať, ale preto, že my sami sme chrámami Svätého Ducha, ktorý v nás prebýva. Sme oddelení – svätí – a nepoužívame sväté veci na nehodné účely. Sme „oddelení“, pretože sme Duchom premieňaní podľa Božej podoby.

Boh nám dáva svojho Ducha, ale Duch neovláda nášho ducha a nerobí z nás robotov. Svätý Duch skôr jemne hýbe, pozýva k spolupráci. Toto je synergia: dialóg života s Bohom. Keďže sme na Boží obraz, máme schopnosť napredovať vo svätosti, potenciál pre zbožštenie. Keďže máme Svätého Ducha, máme bezprostrednú možnosť byť znovu stvorení na Božiu podobu. Musíme však využiť svoju slobodu, aby sme povedali „áno“ tomu, čo Boh robí, aby sme spolupracovali. V tomto sme ako človek, ktorý má prirodzené vlohy na učenie („obraz“). Má štátnu licenciu, takže má možnosť získať prácu učiteľa (Duch prebývajúci v ňom). Ale aj tak musí ísť von a vykonávať prácu. Alebo môžeme použiť príklad fyzického života. Ničím sme neprispeli k tomu, aby sme sa narodili; ale keď už žijeme, musíme prevziať zodpovednosť, aby sme zostali nažive. Rovnako je to aj v našej kresťanskej spiritualite. Sami sa nemôžeme obnoviť; ale keď sa raz narodíme znova, už nás nikto nepotlačí. Musíme sa o to pričiniť sami.

„Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali“ (Efezanom 2 , 8 – 10).

Naša spiritualita je teda skutočne procesom rastu, pretože sa stávame ako Boh. Je to celoživotná cesta a zahŕňa celý náš život. Začína sa krstom a končí sa až smrťou a po nej. Svätý Gregor z Nyssy v Živote Mojžiša prirovnal duchovný život k exodu. Náš krst je začiatkom cesty, ako prechod cez Červené more. Vstupujeme do nového života, len matne si uvedomujúc, kam povedie. Štyridsať rokov strávime na púšti: náš život vo svete. Zápasíme, napredujeme, padáme späť, odpočívame a pokračujeme ďalej. Boh však dáva pocítiť svoju prítomnosť v ohnivom stĺpe (sväté tajomstvá) a v oblaku (posvätná Tradícia). V smrti dosiahneme zasľúbenú zem, prekročíme Jordán a vstúpime do budúceho veku. Pri vzkriesení nastane konečná premena, budeme úplne premenení – telo, duša i duch – na Božiu podobu.

V našom byzantskom kalendári je jeden veľký sviatok, ktorý pripadá na koniec cirkevného roka a dáva nám obraz tejto skutočnosti a vlastne ju oslavuje: 6. august, Premenenie Krista. Ikona tohto sviatku názorne vyjadruje evanjeliový príbeh. Kristus je stredobodom Starého zákona (predstavovaného Mojžišom a Eliášom) a Nového zákona (predstavovaného hlavnými apoštolmi). Kristus je v samom strede Božieho konania s nami. Jeho premenenie v našej prirodzenosti je predobrazom nášho vlastného premenenia. Je to, akoby Otec zopakoval predstavu uvedenú v rozprávaní o horiacom kríku. V oboch prípadoch sa snaží ukázať, aká je jeho idea o našom vzťahu s ním (zmysel alebo cieľ náboženstva). Na tento sviatok požehnávame hrozno ako reálny, hmatateľný znak zbožštenia. Hrozno je výsledkom dlhej premeny, od semienka cez vinič až po strapce hrozna. Je však možný aj ďalší „rast“. Hrozno sa môže premeniť na víno; a mocou Svätého Ducha poslaného od Otca sa víno môže premeniť na božstvo a stať sa krvou Krista, nášho Boha. Takto nás premieňa.

Sme na tom podobne. V bežnom živote dozrievame duševne, emocionálne, fyzicky, ale môžeme ísť ešte ďalej. Môžeme byť oddelení v Kristovi, znovuzrodení prostredníctvom svätých tajomstiev. A v tomto novom živote môžeme dozrievať prostredníctvom našej práce modlitby a zachovávania Kristových prikázaní. Takýto život nás privedie k zbožšteniu, úplnému naplneniu našej prirodzenosti ako potomkov Otca.

Výstižným obrazom tejto premeny, ktorú nám dal sám Boh, je horiaci ker na hore Sinaj (Exodus 3). Obyčajná tráva sa slávne premieňa a skrášľuje vďaka ohňu Božej prítomnosti v nej. Zostáva burinou – nestáva sa ružovým kríkom – a nie je zničená, ale preniknutá a oslávená. Rovnako aj náš život v Kristovi nás má premeniť: máme vyžarovať božskú prirodzenosť, na ktorej sa Boh rozhodol dať nám podiel.

Životné štýly pre spoločenstvo

Všetci kresťania žijú ten istý život v Kristovi, živia sa tými istými svätými tajomstvami, Svätým písmom a Tradíciou a fungujú ako jedno spoločenstvo vo Svätom Duchu. Tento rovnaký život však bude prežívaný trochu odlišne podľa toho, aký spôsob života si človek vyberie a do akých služieb je pozvaný, akým spôsobom slúži telu.

„Normálnym“ spôsobom života kresťana je žiť vo vzťahu s Bohom a druhými. Ľudské bytosti nie sú jednotlivci, ale skôr osoby, ako už bolo spomenuté. Sme povolaní žiť v spoločenstve, stať sa sami sebou vo vzťahoch, a tak zrkadliť tajomstvo Trojice, na ktorej obraz sme boli stvorení. Podľa Svätého písma prvou vecou, ktorá sa Bohu vo stvorení nepáčila, bol individualizmus: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná“ (Genezis 2, 18).

Základnou jednotkou spoločnosti je teda rodina, nie jednotlivec. Manželstvo je najbežnejším spôsobom, ako ľudia prežívajú život v spoločenstve. Vznikáme a objavujeme svoju identitu ako členovia rodiny, spoločenstva, a väčšina ľudí prežíva svoj život v manželskom vzťahu.

„Vtedy Adam povedal: ‚Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža.‘ Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Genezis 2, 23 – 24).

Stvorenie bolo zverené mužovi a žene, ktorí spolupracujú ako jeden celok v rámci svojho povolania kňazov, prorokov a správcov. Bohom dané dary a vlastnosti mužov a žien sa navzájom dopĺňajú a sú pre toto poslanie nevyhnutné.

„Nato Boh povedal: … ‚Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!‘ Boh ich požehnal a povedal im: ‚Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!‘“ (Genezis 1, 26, 28)

Vďaka ich neschopnosti fungovať spoločne ako partneri, ako rodina, ako spoločenstvo, bol zmarený celý plán stvorenia. V Kristovi bola rodina znovu stvorená. Mala byť založená na viere, muž a žena spojení v Kristovi. Mali sa podieľať na plodnom, životodarnom, spásonosnom vzťahu Krista s jeho nevestou, Cirkvou, a stať sa jej obrazom.

„Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi“ (Efezanom 5, 31 – 32).

Zjednotením v Kristovi prostredníctvom tajomstva svätej korunovácie zakladajú novú domácu cirkev. Ich rodina a domácnosť sa stáva ikonou tajomstva Cirkvi. Manželstvo je vlastne vysvätením do služby: zakladá mikra-ekklesia (miniatúrnu cirkev) a pomazáva nevestu a ženícha, aby boli živými svedkami verného a plodného vzťahu Krista s nami všetkými ako jeho Cirkvou, jeho nevestou. Z tohto dôvodu sa pri sobáši spievajú hymny, ktoré sa používajú aj pri kňazskej vysviacke. Manželia sú korunovaní, sú oficiálne vyčlenení pre toto povolanie správcovstva nad stvorením, ktoré Boh prvýkrát zveril našim prvým rodičom. To označuje spôsob, akým budú žiť svoj kresťanský život v Duchu a stanú sa svätými, keď budú budovať Cirkev a svet a slúžiť im ako kresťanskí manželia a rodičia.

Ako duchovne dozrievame, prehlbuje sa naše vnímanie manželstva ako spoločenstva. Vzájomné potešenie manželov postupuje od telesného k duchovnému. Fyzická intimita nie je niečím samoúčelným, ale je vyjadrením hlbšieho zjednotenia, ktoré manželia medzi sebou majú. Hmotné statky si neceníme ani tak pre ich vlastnú hodnotu, ale pre spoločenstvo, ktoré predstavujú.

Niektorí kresťania sú pozvaní k životnému štýlu, ktorý svedčí o láskyplnom a plodnom vzťahu Krista s jeho nevestou, Cirkvou, iným spôsobom: mníšskym životom. V tomto živote je mních vyčlenený na to, aby svedčil o túžbe Nevesty (Cirkvi) po jej Ženíchovi (Kristovi), ktorý má opäť prísť v sláve. Je to svedectvo vernosti a bdelosti pred príchodom Ženícha. Všetci kresťania sú povolaní svedčiť svetu o tajomstve Krista. Mnísi sú osobitným spôsobom povolaní svedčiť členom Cirkvi, slúžiť ako živá, neustála pripomienka všetkým kresťanom o radikálnosti povolania každého človeka k pokániu a kráľovstvu. Východné mníšstvo je teda tým, čo pápež Ján Pavol II. nazval „symbolickou syntézou kresťanstva“.

Všetci kresťania musia robiť pokánie a hľadať hodnoty kráľovstva, ktoré má prísť. Väčšina z nich to však robí, kým sú vo svete, ale nie z neho. Mnísi sa „zrieknu“ pripútanosti k svetu a snažia sa žiť plnú realitu pokánia a života Kráľovstva v jeho plnosti tu a teraz. A tak základnými praktikami mníšskeho života sú modlitba, asketické úsilie a láska, tie isté základné princípy, ktoré sú povolaní žiť všetci kresťania. Intenzitou svojej oddanosti tomuto spôsobu života sa mnísi stávajú – opäť slovami Jána Pavla II. – „referenčným bodom pre všetkých pokrstených“. Týmto spôsobom neustále pripomínajú svojim bratom a sestrám, aby sa v tomto svete príliš neuspokojili a nezabúdali na bdelosť a túžbu po plnosti kráľovstva, ktoré má prísť a ktorého počiatky už zakúšame v našom kresťanskom živote a najmä vo svätých tajomstvách, keď sa Cirkev zhromažďuje. Z tohto dôvodu žijú mnísi životom v čistom celibáte a prísnom pokání, pričom sa vo všetkom neustále obracajú k Ženíchovi.

V Cirkvi existujú len dva zasvätené „životné štýly“, oba venované spoločenstvu: sviatostné manželstvo a zasvätený celibát v Kristovi. Oba svedčia o Kristovi a jeho kráľovstve; oba slúžia Bohu a svetu; oba sú zamerané na komunitný charakter Cirkvi a vyjadrujú ho.

Čo potom tí, ktorí nie sú ženatí, ani sa nepripravujú na manželstvo, ani nie sú mníchmi? Ich spôsob života je požehnaný, pokiaľ sa podieľajú na komunitnom rozmere života. Neženatí klerici a členovia laických bratstiev a sesterstiev sa v službe Cirkvi vzťahujú na ostatných. Mnohí slobodní laici žijúci vo svete sa v skutočnosti angažujú aj v službe druhým, či už vo svojej širšej rodine, alebo ako dobrovoľníci v komunitných aktivitách. Bez ohľadu na to, v akom životnom stave sa nachádzam, bez ohľadu na to, aké povolanie vykonávam, vo všetkom, čo robím, musím dbať na to, aby som svedčil o Kristovi. Na druhej strane, ak sa obrátim do seba, aby som žil len pre seba, skôr umenšujem svoje vlastné človečenstvo, než aby som ho napĺňal.

Zdroj: Light for life. Part Threee. The Mystery lived. God with us publications 2001. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.

Please follow and like us: