Svetlo pre život: Viera je spoločná (2. časť)
Cirkev výslovne uznala slobodu zapojenú do nášho prijatia daru viery. Človek môže prijať plnosť viery len v kontexte spoločenstva, ale musí ju prijať slobodne. Na druhej strane, moderná doba prijala čisto individualistické chápanie viery. „Skutočná“ viera je chápaná ako osobné pátranie po zmysle existencie, vedené v izolácii, ako cesta osamelého tvora usilujúceho sa o zjednotenie s Bohom. Takto dosiahnutá viera je vnímaná ako úplne subjektívna: súkromná záležitosť, ktorej pravda nie je dôležitá pre nikoho ďalšieho.
Táto predstava drsného individualizmu, individuálnej viery či súkromného kresťanstva je jednoducho neznáma v tradičnom zmýšľaní. Náboženstvo Písiem a cirkevných Otcov je skôr spoločnou než individuálnou skúsenosťou. Boh jedná s jednotlivcami, pravda, ale jedná s nimi ako súčasťou spoločenstva, lebo viera je skôr Božím darom najskôr cirkevnému spoločenstvu a cez toto spoločenstvo každému jednotlivcovi v ňom. Dokonca aj tí veriaci – proroci, pustovníci, mnísi, ani nehovoriac o samotnom Kristovi –, ktorých najvýlučnejšie a najosobnejšie povolanie vyviedlo zo života spoločenstva, boli pravidelne posielaní späť k spoločenstvu s ovocím svojej samotárskej skúsenosti.
Dospenie k takej živej viere môže vyžadovať osobné hľadanie, ale dokonca aj toto pátranie vzniká z Božieho pôsobenia v hlbinách nášho bytia pod vedením Jeho Ducha. Boh do nás vštepil túžbu pochopiť, hľadať príčinu všetkých vecí a nakoniec objaviť Jeho, Stvoriteľa. Boh je prítomný na tejto ceste, dokonca od jej začiatku, ako Skutočnosť hlboko v nás. A keď uvedomelá a slobodná ľudská osoba je otvorená vo viere, odhalí, že Boh od začiatku pôsobil v človeku.
Kráčame aj s ostatnými po našom boku, aby sme viedli a vyučovali, lebo cesta viery sa uskutočňuje v spoločenstve, ktorého kultúra poskytuje podobu, vyjadrenie a svedectvo o Božej prítomnosti ako živej skutočnosti v spoločenstve. A tak, v kresťanskej skúsenosti, hľadač pravdy autonómne od ostatných môže existovať teoreticky len dovtedy, pokým ho hľadanie neprivedie ku Kristovi ako pravde. V tomto bode možno veriaceho opísať ako toho, ktorý má hlboko osobnú, ale už nie súkromnú vieru. Individualistické kresťanstvo je samo-protirečením.
Viera vyžaduje oddanosť Kristovi a tiež Jeho Cirkvi, keďže Pán sa stotožnil so svojím ľudom, Cirkvou. „[Boh] Všetko mu [Kristovi] položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom“ (Ef 1, 22 – 23). V „Slávenom tajomstve“ sa ukazuje, že táto viera už nie je súkromná. Jej obvyklá cesta k zjednoteniu s Bohom vedie cez krst do Jeho Cirkvi (porov. Mt 28, 19 – 20; Mk 16, 16). Aby sme to vyjadrili pozitívnym spôsobom, viera, ktorá vedie ku krstu, vytvára „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na [Božie] vlastníctvo“ (1Pt 2, 9).
Cirkev uskutočňuje toto spoločné chápanie kresťanstva predovšetkým v liturgickom zhromaždení. Bohoslužba nie je jednoducho zbožnou podporou pre individuálnu nábožnosť; bohoslužba je arénou, v ktorej zakusujeme Kráľovstvo. Keď sa veriaci zhromaždia, Boh znovu koná uprostred nás a vytvára z nás „spoločenstvo Svätého Ducha“. Tu prostredníctvom spomienky a bohoslužobného sprítomnenia zakusujeme spásonosné skutky Boha-medzi-nami. Druhá časť tejto príručky prináša prehľad liturgickej tradície, prostredníctvom ktorej sa naše Cirkvi stretávajú s prebývajúcim Božím Duchom.
Dôsledky viery
Keď sa Boh dáva veriacim, pôsobí v nás premenu. Jeho dar nás mysticky mení a mocou Ducha z nás robí nových ľudí. Tento Duch prebývajúci v nás by mal ovplyvňovať aj naše vedomé životy, vrátane spôsobu, akým sa správame k druhým. Ikona prvej Cirkvi, nakreslená v Skutkoch apoštolov, nám ukazuje ľudí premenených tak, že „boli milí všetkému ľudu“ (Sk 2, 47). List Diognetovi, napísaný na konci 2. storočia, opísal túto premenu tak, ako ju vnímal nekresťan: „Svoje životy trávia na zemi, ale ich občianstvo je v nebi“ (5, 9). Pravá viera, ktorá je poznaním Boha, nikdy nezostáva oddeleným intelektuálnym cvičením; pravá viera mení a pretvára každý aspekt našej existencie.
| Boh nás pozýva do vzťahu s Ním, no Boh sa zjavuje ako spoločenstvo Otca, Syna a Svätého Ducha. Sme pozvaní do tohto primárneho spoločenstva. Slávna ikona Svätej Trojice v podobe Abrahámovej pohostinnosti (porov. Gn 18, 1 – 15) zobrazuje troch anjelov sediacich okolo stola. Harmóniou a prelínaním línií svojich tiel tvoria kruh, jednotu okolo chleba, ktorý naznačuje Eucharistiu. Kruh zostáva otvorený, pozýva nás, aby sme sa pripojili k tomuto spoločenstvu života a lásky. Našou vzájomnou pohostinnosťou sa stávame ako boh. Žalmista zvolal: „Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu“ (Ž 132/133, 1). Charakteristickým znakom kresťanskej viery zostáva vzájomná láska (porov. Jn 15, 17; 1 Jn 4, 7 – 13) na obraz Trojice. |
Zatiaľ čo liturgické zhromaždenie je primárnym spôsobom, ktorým Cirkev vyjadruje a obnovuje svoju spoločnú vieru, každodenný život veriaceho je hlavnou arénou, v ktorej sa prejavuje osobná viera. Normálny priebeh dozrievania viery vedie k tomuto volaniu vychádzať do spoločenstva, ktoré prijíma evanjelium. Viera v Krista by mala mať význam nielen pre jednotlivého veriaceho, ale tiež pre spoločnosť ako celok.
Vo všetkých dobách kresťania kládli svoje životy pre vieru alebo sa venovali službe ľuďom. Ich viera má význam. Ľudská slabosť kresťanov zároveň mohla viesť k tomu, že konali nehodne a boli tak zodpovední za bezprávia voči iným.
Tretia časť našej prezentácie, „Žité tajomstvo“, sa pokúša ukázať, že tento svet nie je mimo sféry kresťanov. Naopak. Naša misia patrí celému svetu. Našou misiou je ho povolávať, aby bol pretváraný Kristom, keďže celý život má byť teraz premieňaný mocou Svätého Ducha. Naše poznanie fyzického vesmíru vedie k jeho pretváraniu technológiou. Podobne viera – založená na poznaní Boha a láske k Bohu – sa napĺňa v úplnej premene kresťanov. Cez nich je Bohom stvorený a milovaný svet pretváraný pôsobením Svätého Ducha na nové stvorenie.
Poznať Boha tak, ako sa On zjavil, žiť v Ňom prostredníctvom spoločenstva konajúceho bohoslužby, slúžiť Mu vo vytváraní našich životov: toto je naša viera. Aj keď naše slová zostávajú neprimerané na vyjadrenie plnosti skutočnosti, ku ktorej sme boli povolaní, vyjadrujú našu otvorenosť pre tajomstvo Boha, aj keď zmysel tohto tajomstvo presahuje našu chápavosť.
Pre mnohých život viery môže byť súčasťou existencie, pridanou k „skutočnému“ životu alebo jeho nadstavbou. Pre kresťana je poznanie Boha také podstatné pre ľudský život a život v Bohu je taký neoddeliteľný pre naše skutočné bytie, že bez Neho nie sme plne nažive. Úplnými osobami sa stávame prostredníctvom nášho vzťahu s Bohom a ostatnými, ako ho zakusujeme vo veriacom spoločenstve. V Kristovi uskutočňujeme pravý účel našej prirodzenosti, keďže sa kompletizuje a napĺňa naše človečenstvo. Od toho času byť človekom znamená byť určený pre božstvo, byť vedený mocou Svätého Ducha, aby som bol úplne pretvorený podľa vzoru „Toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom“ (Ef 1, 23).
Zdroj: Katechizmus LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad zhotovil o. Ján Krupa
Nasledujúce: Svetlo pre život – Tajomstvo Boha (3. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život – z Prológu (1. časť)
#/media/S%C3%BAbor:Angelsatmamre-trinity-rublev-1410.jpg){kind=link}