Svetlo pre život III.: Spoločenstvo verzus individualizmus (4. časť)
Jedným z jasných príkladov porušenosti a deformácie ľudstva je smerovanie našej súčasnej spoločnosti k individualizmu, ktorý je matkou mnohých ziel. V našom modernom svete sa príliš často definujeme ako jednotlivci podľa toho, čo nás odlišuje od ostatných: že máme viac peňazí, moci, popularity, umu alebo talentu ako náš sused. Učíme sa oceňovať svoju jedinečnosť, aby sme našli a definovali svoje individuálne ja. Hovoria nám, že musíme byť sami sebou, nájsť sa, rozvíjať sa, presadzovať sa, propagovať sa – zatiaľ čo Kristus v evanjeliu trvá na tom, že musíme zaprieť samých seba a stať sa služobníkmi.
Sväté písmo predstavuje úplne iný súbor hodnôt:
„Nepatríte sebe“ ( 1 Korinťanom 6, 19).
„Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: ‚Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma‘“ (Matúš 16, 24).
„Potom Pán, Boh, povedal: ‚Nie je dobre byť človeku samému‘“ (Genezis 2, 18).
„Ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus. Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom. Telo nie je jeden úd, ale mnoho údov… Boh telo vyvážil tak, že slabšiemu údu dal väčšiu česť, aby nebola v tele roztržka, ale aby sa údy rovnako starali jeden o druhý… Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy“ (1 Korinťanom 12, 12 – 27).
Kresťanská vízia tvrdí, že pre Boží obraz je charakteristický vzťah, nie individualita. V Trojici nie sú traja jednotlivci, ale tri osoby, ktoré sú známe podľa ich vzťahov. Sme stvorení na tento obraz. Nemáme byť ani tak jednotlivcami, ako skôr osobami, a v tom je veľký rozdiel. Individualita oddeľuje: definujeme sa v zmysle toho, čo nás odlišuje a rozdeľuje, čo vedie k disharmónii. Osoby sú známe podľa vzájomného vzťahu. Keď teda chceme vedieť, kto sme, nemali by sme sa pozerať na to, čo nás oddeľuje od iných, ale na to, čo nás spája, pretože sme na obraz Boha, ktorý je Otec, Syn a Svätý Duch.
Naša vnútorná harmónia je narušená
Ako sme už uviedli, boli sme stvorení s Bohom daným poriadkom našej ľudskej prirodzenosti. Naše telo malo čerpať život z duše, naša duša z ducha a náš duch z Božieho Ducha. Pádom sme sa však pokúsili nájsť život sami, mimo Boha. Naša telesná prirodzenosť sa vydala vlastnou cestou: zakázané ovocie vyzeralo dobre. Telo po niečom zatúžilo a povedalo mysli, že je v ňom život. Naša myseľ nasledovala diktát tela a my sme zomreli. Svätý Pavol označuje takýchto ľudí, ktorí svoj život sústreďujú na telesnosť, za „zmyselných, telesných“ (sarkikoi). Iní hľadajú život prostredníctvom mysle alebo duše: naše myšlienky, naša inteligencia, naše plány. Ale ani to neprináša život. To, že máme bystrú myseľ, nás neochráni pred emocionálnou alebo duchovnou poruchou. Svätý Pavol označuje tých, ktorí svoj život zameriavajú na svoje duševné alebo citové vlastnosti, za príliš racionálnych (psychikoi). Výsledkom je, že náš duch/srdce je podvyživené, vysychá a odumiera, keď sme zameraní na telo alebo myseľ. Jediný spôsob, ako môžeme byť plne ľudskí, je byť zameraní na ducha, na Boha (pneumatikoi).
Najsmutnejšie je, že svet považuje túto abnormalitu za normálnu. Žijeme vo svete falošných predstáv a klamu (PRELESŤ). Akoby sme nosili ružové okuliare a všetko videli v žiari fantázie. Myslíme si, že porucha, v ktorej žijeme, je normálna, žiaduca. Boh však vždy dokáže vyvodiť dobro zo zla, svetlo z temnoty. On preberá iniciatívu. Pracuje na tom, aby obnovil podobu, ktorú sme stratili. Pomáha nám dostať sa späť do súladu s tým, ako to má byť, aby sme našli život. Robí to svojím spôsobom, nie naším. My by sme to robili ako nahnevaný učiteľ v škole alebo futbalový tréner, ktorý kričí a riadi od postrannej čiary. Boh to urobil inak: vo svojej láske k nám a k svojmu stvoreniu skočil doprostred neporiadku, prijal ho a uzdravil zvnútra.
Naša prirodzenosť obnovená v Kristovi
Svätý Mikuláš Kabasilas, byzantský duchovný spisovateľ zo štrnásteho storočia, to nádherne vyjadril vo svojom diele Život v Kristovi:
Tak ako ľudská náklonnosť, keď sa rozhojní, premôže tých, čo milujú, a spôsobí, že sú mimo seba, tak Božia láska k ľuďom vyprázdnila Boha (Flp 2, 7). Nezostáva na svojom mieste a nevolá otroka, ale hľadá ho osobne tým, že k nemu zostúpi. Ten, ktorý je bohatý, sa dostane do chatrče chudáka a svoju lásku prejaví tým, že sa k nemu osobne priblíži. On hľadá lásku na oplátku a neodstupuje, keď sa k nemu správajú s opovrhnutím. Nehnevá sa nad zlým zaobchádzaním, ale aj keď bol odstrčený, sedí pri dverách (porov. Zjv 3, 20) a robí všetko, aby nám ukázal, že miluje, dokonca znesie utrpenie a smrť, aby to dokázal.
Toto je to, čo nazývame vtelením, vrcholným bodom Božieho plánu s nami. V Ježišovi Kristovi sa Božie Slovo (skrze ktoré je všetko stvorené a udržiavané) stane jedným z nás. Vezme na seba celú našu padlú, porušenú prirodzenosť a uzdraví ju. Božie Slovo sa pre nás stane dokonalou Podobou Otca. Naplní to, čo mal urobiť Adam (my). Stane sa novým Adamom a začne nové stvorenie, aby nás priviedol späť do súladu s pôvodným plánom, ktorý bol zničený prvým Adamom a nami. Stane sa dokonalým Správcom, Prorokom a Kňazom. Ľudská prirodzenosť je privedená späť do záhrady s novým Adamom.
„Betlehem, priprav sa, lebo Eden bol otvorený pre všetkých. Efrata, buď v strehu, lebo z Panny v jaskyni vyrašil Strom života. Jej lono sa stalo duchovným rajom, v ktorom bolo zasadené božské ovocie; a ak z neho budeme jesť, budeme žiť a nezomrieme ako Adam. Kristus vychádza, aby vrátil do života podobu, ktorá sa stratila na začiatku.“
Úbohý, ako som, som sa svojou nemiernosťou, ktorú som predtým prejavoval, vzdialil od krásneho obrazu, na ktorý som bol stvorený božským dielom. Ale v nežnosti svojho srdca, Kriste, a skrze svoje nevýslovné spoločenstvo so mnou si vzal na seba môj žalostný obraz a obnovil si celú moju bytosť, Spasiteľ, v lone nepoškvrnenej Panny.
Sme stvorení na obraz Boha; Kristus je Obrazom Boha. On je tiež dokonalou Podobou. Nielenže sa ponáša na Boha vo svojej ľudskej prirodzenosti, ako my všetci, ale je tiež ako On vo všetkom: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). V Kristovi dokonale vidíme, kto a aký je Boh – ale aj to, kto a aký má byť človek.
Kristus prišiel, aby všetkých vrátil k pôvodnému plánu, ktorý bol pozastavený Adamovým hriechom. Pred Kristom sa všetko čoraz viac „odlepovalo“, oddeľovalo, vzďaľovalo od jednoty a spoločenstva. Teraz pôsobí iná sila. V Kristovi sa veci vracajú späť k sebe. Otcovia to nazývajú „rekapitulácia“ (anakefaliosis). Všetko opäť nachádza svoje správne miesto, s Kristom ako hlavou:
„On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva.
On je hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo. Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi“ (Kolosanom 1, 15 – 20).
Kristus je stredobodom všetkej skutočnosti: všetko je stvorené skrze neho; všetko sa zjavuje skrze neho; všetko nachádza svoje naplnenie v ňom. Toto sa uskutočnilo až po jeho zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení. Začali sme chápať, že prišiel, aby sme mali nový život a aby sa v nás obnovila božská podoba.
Vtelenie je kľúčom k pochopeniu normálneho kresťanského života, našej spirituality. Kristus nie je len dokonalým človekom, ktorý nám ukazuje, že sa to dá, ale skutočne nám tento život sprostredkúva. Je Bohom, ktorý sa stal jedným z nás, aby sme v sebe mohli nosiť Boha, aby sa v nás i v ňom obnovila podoba. Kristus je prvotinou tých, čo zosnuli, prvorodeným spomedzi mŕtvych; my máme byť zvyškom úrody. Preto mohol svätý apoštol Peter napísať, že sa môžeme stať účastníkmi božskej prirodzenosti:
„Jeho božská moc nám darovala všetko, čo treba pre život, a nábožnosť poznaním toho, ktorý nás povolal vlastnou slávou a mocou. Tým nám daroval vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na Božej prirodzenosti a unikli porušeniu, ktoré je vo svete pre žiadostivosť“ (2 Petrov list 1, 3 – 4).
Východné cirkvi to nazývajú theosis, ústredná predstava našej spirituality: aby sme sa stali zbožštenými tým, že v nás žije Boží život. Čím je Kristus svojou prirodzenosti, tým sa my máme prostredníctvom adopcie.
Zdá sa, že svätý Irenej pôvodne vyslovil výrok, ktorý zopakoval svätý Atanáz a väčšina cirkevných otcov po ňom: „Boh sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Bohom.“ Božie Slovo vezme sa seba našu prirodzenosť, aby sme v sebe mali Boží život obnovujúci podobu. Zbožštenie opisuje svätý Maxim Vyznávač ako účasť „celého človeka“ na „celom Bohu“:
„Tým istým spôsobom, ako sa spájajú duša a telo, má sa Boh stať prístupným účasti duše a prostredníctvom duše aj tela, aby duša získala nemenný charakter a telo nesmrteľnosť; a napokon, aby sa celý človek stal Bohom, zbožšteným milosťou Bohočloveka, aby sa stal celým človekom, dušou i telom, podľa prirodzenosti a aby sa stal celým Bohom, dušou i telom, podľa milosti.“
Kristovi nasledovníci si toto uvedomili až pri vyvrcholení Božieho plánu s nami: pri príchode Svätého Ducha.
Cirkevní otcovia o obnove našej podoby Bohu
„Nebolo v moci nikoho iného stvoriť pre ľudí nanovo podobu obrazu, s výnimkou Obrazu Otca. … On [Slovo] totiž prijal človečenstvo, aby sme sa my mohli stať Bohom; On [Boží Syn] sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Bohom. Pravý Boží Syn svojou prirodzenosťou vzal na seba nás všetkých, aby všetci mohli prijať Boha. On [Slovo] je Boh, ktorý nosí telo, a my sme ľudia, ktorí nosia ducha“
(Sv. Atanáz Veľký, O vtelení, 20, 54; Adelph., 4).
„Čo je to za tajomstvo okolo mňa? Mal som podiel na obraze, neudržal som si ho. A teraz on má účasť na mojom tele, aby zachránil obraz a zároveň urobil telo nesmrteľným. Zjednocuje sa s nami druhým spôsobom, podivuhodnejším než prvý; vtedy nám daroval lepšiu prirodzenosť, teraz sa však podieľa na horšej. Toto je božskejší čin než ten prvý: tento je vznešenejší v očiach každého, kto má chápavosť.“
(Sv. Gregor Teológ, Reč 33, 12)
„Boh nás stvoril, aby sme sa stali ‚účastnými na Božej prirodzenosti‘ [2 Pt 1, 4] a jeho nesmrteľnosti a aby sme ‚boli ako on‘ [1 Jn 3, 2] skrze zbožštenie milosťou. Na tento účel je všetko stvorené a existuje a veci, ktoré ešte nie sú, sú uvádzané do existencie a rodia sa.“
(Pripisuje sa sv. Maximovi Vyznávačovi).
„Večné tajomstvo je dnes zjavené! Boží Syn sa stáva Synom človeka. Tým, že má účasť na tom, čo je nedokonalé, robí ma účastným na tom, čo je dokonalé. Starý Adam neposlúchol: chcel sa stať Bohom, ale nepodarilo sa mu to. Teraz sa Boh stáva človekom, aby mohol Adama urobiť bohom. Nech sa stvorenie raduje. Nech príroda radostne spieva, lebo archanjel stojí pred Pannou s veľkou úctou a zdraví ju radostnou zvesťou, ktorá nás zbavuje smútku. Bože, ktorý si prijal telo vo svojom milosrdnom súcite, sláva tebe!“
(Doxastikon na Chválach, Sviatok Zvestovania).
Zdroj: Light for life. Part Threee. The Mystery lived. God with us publications 2001. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Svetlo pre život III.: Premenený prebývajúcim Duchom (5. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život III.: Správcovia, proroci a kňazi stvorenia (3. časť)
