Svetlo pre život: Tradícia a pôsobenie Svätého Ducha a Sväté písmo ako najpoprednejší písomný prejav Tradície (29. časť)
Jedným z najdôležitejších darov Svätého Ducha je posvätná Tradícia. Autentická tradícia je Boží život daný Cirkvi zjavením nášho Pána Ježiša Krista. Bola opísaná ako „zrkadlo, v ktorom putujúca Cirkev na zemi kontempluje Boha, od ktorého všetko prijíma, kým ho neuvidí z tváre do tváre takého, aký je (porov. 1 Jn 3, 2)“ (Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 7). Živá Tradícia je spôsob, akým Cirkev prijíma a vyjadruje život, ktorý jej dal náš Pán Ježiš Kristus. Nemožno ju zredukovať na určitý počet faktov alebo výrokov, ale je prijatím a vnímaním celej skutočnosti, ktorá je základom celej viery.
Väčšina protestantských spoločenstiev sa drží len jedného depozitu právd viery, Biblie. Pre historické cirkvi je však zjavenie viac než len súbor praktík, výrokov a faktov, ktoré sú obsiahnuté v Biblii. Je to skôr celok života v Kristovi, dosvedčený apoštolskými spisovateľmi a cirkevnými otcami, ktorý umocňuje a sústreďuje napísané Sväté písmo prostredníctvom života a chápania Božieho ľudu. Sväté písmo nebolo napísané v bezčasovom vákuu a ani Svätý Duch nie je obmedzený na stránky Svätého písma. Ten istý Duch, ktorý inšpiroval apoštolských spisovateľov, pôsobil aj v cirkevných otcoch, na formačných konciloch, v bohoslužbách, ikonách a v skúsenostiach svätých, vytvárajúc kontinuitu života a viery s prvotnou Cirkvou.
V ľudovej reči sa určité praktiky a výroky často nazývajú „tradície“. Tieto zvyky môžu, ale nemusia byť prvkami samotnej Tradície, ktorá je „vlastnou identitou Cirkvi v priebehu vekov a je organickým a viditeľným vyjadrením života Svätého Ducha v Cirkvi“.[1] Určitá prax môže byť prvkom Tradície, ak je odrazom božského života v Kristovom tele. Takto je prax ikonopisectva, ktorá ohlasuje vtelenie aj pôsobenie Svätého Ducha v životoch svätých, prvkom Tradície.
Niektoré zvyky môžu byť v rôznej miere prejavom Tradície. Samotný pôst je praxou, o ktorej svedčí sám Kristus. Pôst v stredu a piatok je apoštolským vyjadrením tejto Tradície. Iné pôsty, praktizované rôznymi miestnymi cirkvami v rôznych obdobiach, sú tiež významným vyjadrením tejto Tradície, ale v menšej miere. Pôst z osobnej alebo sektárskej pýchy je vlastne popretím Tradície. Pán si bol vedomý nebezpečenstva takéhoto druhu tradície, keď farizejov napomínal: „Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov“ (Mk 7, 8).
Tradícia sa odovzdáva alebo „podáva“ z jednej skupiny ľudí na druhú, z jednej generácie na druhú. Vyjadruje sa v nasledujúcich vonkajších formách alebo prvkoch, ktoré nám všetky zjavujú niečo z Božieho života.
Sväté písmo – Jediným zdrojom zjavenia je sám Boh: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ (Hebr 1, 1 – 2). Zjavenie k nám prichádza vyjadrené vo viacerých formách a prvkoch. Sväté písmo možno označiť za najprednejší písomný prvok Tradície.
Cirkev chápe Sväté písmo tak, že ho napísali viacerí známi aj neznámi ľudia z vnuknutia Svätého Ducha a že ho Cirkev prijímala počas niekedy dlhého obdobia, tiež z vnuknutia Svätého Ducha. Väčšina novozákonných kníh bola teda napísaná medzi rokmi 50 a 100 nášho letopočtu, ale trvalo viac ako 200 rokov, kým vznikol všeobecne prijatý „kánon“ alebo zoznam spisov Svätého písma, ktorý všetky cirkvi uznali za skutočne inšpirovaný Bohom. Keď bol kánon Svätého písma uznaný, stal sa pre Cirkev normatívnym.
Tieto posvätné spisy, nazývané Nový zákon, majú v živote Cirkvi osobitné miesto. Odporúčajú sa všetkým veriacim ako prvý zdroj nášho poznania o Kristovi a jeho učení. Stoja pred Cirkvou ako neustála výzva, aby sme boli verní kráľovstvu a vízii, ktorú ohlasoval náš Pán. Na každej božskej liturgii sa číta výber z jedného z novozákonných listov alebo zo Skutkov apoštolov, po ktorom nasleduje čítanie z jedného zo štyroch evanjelií. Kniha obsahujúca evanjeliá – evanjeliár – je bohato zviazaná a nosí sa v procesii. Čítanie evanjelia sa vykonáva so slávnostnou vážnosťou primeranou Božiemu slovu. Homília alebo kázeň, ktorá je dôležitou súčasťou slávenia liturgie, má byť živým vysvetlením významu týchto textov Svätého písma pre prítomné zhromaždenie.
Mnohí kresťania sa dnes nazývajú biblickými literalistami, „fundamentalisti“ alebo „kresťanmi veriacimi v Bibliu“. Vo všeobecnosti zastávajú názor, že Bibliu treba čítať podľa presného doslovného významu jej slov a nikdy netreba brať do úvahy okolnosti vzniku týchto slov a ich literárne žánre. Katolícka cirkev však učí, že to, ako ľudia dnes chápu akýkoľvek staroveký spis, nemusí byť ani to, čo priamo zamýšľal jeho ľudský autor. Kvôli správnemu chápaniu Svätého písma „treba venovať náležitú pozornosť obvyklým spôsobom myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktoré jestvovali vo svätopiscových časoch, ako aj spôsobom, ktoré sa vtedy používali vo vzájomných ľudských stykoch“ (Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 12). Keďže Božie slová sú napísané ľudskými slovami, treba ich chápať v kontexte zámerov a okolností pisateľov. Boh inšpiroval ľudí, aby písali; Boh neporušil ich slobodnú vôľu tým, že by sa zmocnil ich tela a prinútil ich ruky napísať konkrétne slová. Sväté písmo je ako tajomstvo Vtelenia, lebo „Božie slová vyjadrené ľudskými jazykmi sa stali podobnými ľudskej reči, tak ako sa kedysi Slovo večného Otca stalo podobné ľuďom, keď si vzalo krehké ľudské telo“ (tamže, 13). Sväté písmo je pre Cirkev svetlom, vedie ju k čoraz lepšiemu chápaniu (tamže, 6) Božieho plánu našej spásy.
Zdroj: LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
[1] John Meyendorff, Living Tradition (Crestwood, N.Y.: St. Vladimir´s Seminary Press, 1978), 1.
Nasledujúce: Svetlo pre život: Tradícia – vyznania viery a koncily (30. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život: Dary Svätého Ducha (28. časť)
